**Prvá dojmy**
„Mami, zoznám ťa, to je Zuzka,“ predstavil som trochu nesmelo dievčinu, s ktorou sme neskoro večer prišli domov.
„Dobrý večer,“ odvetila mama Alžbeta nevrlo, hľadiac na nečakanú návštevu, „aký šťastný čas ste si vybrali na zoznámenie! Do polnoci už len päť minút…“
„A ja som Kirillovi hovorila, že je neskoro,“ hneď sa ohradila Zuzka, „ale on ma počúva? Taký tvrdohlavý!“
„To je ale šikovná,“ pomyslela si Alžbeta, „seba obhájila, jeho pošpinila. Nepríjemná osoba.“
„No tak, poďte dnu,“ pozvala mama a bez ďalších slov odišla do spálne.
Čo iné jej zostávalo? Vyhnať jediného syna z domu? Uprostred noci! A ešte kvôli nejakej neznámej dievčine! Chcú spolu žiť? Nech. Mama je tu práve na to, aby syna ochránila a otvorila mu oči. A ona, Alžbeta, to urobí veľmi rýchlo. A Kirill pošle svoju lásku preč bez ľútosti! Dokonca sa bude tešiť, že sa jej zbavil!
Celú noc nespala, premýšľala, ako Zuzku z bytu vyhnať.
Nie, nebola proti tomu, aby sa Kirill oženil. Chlapcovi už tridsať, je pripravený na rodinný život.
Ale nie s touto!
Po prvé, je oveľa mladšia. Čo znamená, že má v hlave vietor.
Ktorá z nej manželka? Matka?
Po druhé, jej morálka hovorí za všetko – prišla do cudzieho domu v noci, ani sa neospravedlnila! Vlastne obvinila jej milovaného syna z bohviečoho…
A ešte zostala spať!
Zaujímalo ju, či je to jej prvýkrát, alebo je to pre ňu norma.
Po tretie. Jednoducho sa jej Alžbete nepáčila!
Takže sa nebude páčiť ani Kirillovi.
A načo, pýtala sa, strácať s ňou čas?
Mimoriadny plán nebol potrebný.
Zuzka sama dala Alžbete tisíc dôvodov, aby všetko uvedla do poriadku.
Prvý varovný signál prišli už ráno.
Zuzka išla do sprchy a vyšla z nej takmer o hodinu neskôr.
Kirill celý ten čas bezmocne behal po byte.
Behal a zúril.
„Synček, čo sa deje?“ spýtala sa Alžbeta láskavo, veľmi láskavo, „dievčina sa upravuje, chce sa ti páčiť…“
„Ale ja idem do práce!“
„Tak jej zaklop, vysvetli, že nie je sama v byte,“ navrhla mama.
„Je to nepríjemné,“ odmietol Kirill, „porozprávam sa s ňou neskôr. A ty, mami, ty neprídeš meškaná?“
„Ja? Nie. Už som dávno pripravená. Pečiem syrníky. Sadni si raňajkovať.“
„Ale ja som sa neumyl!“
„Nič, umyješ sa neskôr. Teraz – nebuď už čas — najedz sa poriadne. Čaká ťa celý deň práce.“
Kirill si sadol za stôl.
V tej chvíli vyšla Zuzka z kúpeľne s uterákom na hlave.
Bola samé pôvaby!
„Konečne!“ zvolal Kirill a vrhol sa k zamilovanému zrkadlu…
Rýchlo sa umyl, rýchlo sa oholil, zhltal ten najmenší syrník a na odchode do práce vyhodil:
„Uvidíme sa večer! Dúfam, že sa zblížite.“
„Kirill!“ zavolala na neho Zuzka, „veď sme sa mali dnes ísť po veci.“
„Pôjdeme. Večer. Nudi sa!“ doletelo už z chodby.
Alžbeta vstala, prešla do predsiene, zavrela za synom dvere, otočila sa k Zuzke a priamo sa spýtala:
„Není ti hanba?“
„Nie,“ usmiala sa dievčina, „malo by?“
„Kirill kvôli tebe mešká do práce!“
„Nemešká. Skôr chytí taxík. Nebojte sa, všetko bude v poriadku.“
„V každom prípade si zapamätaj: nie si tu sama. Ak chceš ráno hodinu stáť pod sprchou, vstavaj skôr. Dobre, že dnes mám voľno.“
„Už to neurobím,“ povedala pokojne Zuzka, „prepáčte mi.“
Alžbeta bola trochu zaskočená. Čakala hádku. A tu…
„Dobre,“ mrzuto odsekla a odišla do kúpeľne.
Ako prvé ju upútal tuba zubnej pasty. Bola otvorená, hoci vedľa nej ležala staršia, nedopastená.
„Zuzka, prečo si otvorila novú pastu?“
„Tá sa mi viac páči…“
„Dúfam, že si prinesieš svoju a svoj šampón?!“
„Samozrejme, Alžbeta Ivanovna…“
„A uteráky!“
„Prinesiem…“
Nehovoriac o tom, že Alžbeta sa snažila vyvolať hádku, Zuzka jej nedala žiadnu šancu. So všetkým súhlasila, pokorne prikyvovala, „zapamätávala“ si budúce povinnosti.
Nakoniec Alžbeta unavilo vymýšľať dôvody na konflikt a rozhodla sa ísť priamo k veci.
„Prečo si sem prišla?“
„Milujeme sa s Kirillom…“
„Kto by takého chlapca nemiloval! Len jednu vec nechápem: čo on našiel na tebe?“
„Nepýtala som sa…“
„Kto sú tvoji rodičia?“
„Mama pracuje v továrni. Je krajčírka.“
„A otec?“
„Nikdy som ho nevidela.“
„Dobre. Bez otca. A ako sa chceš stať dobrou manželkou môjmu synovi?“
„Budem sa snažiť…“
„Nech sa snažíš alebo nie, nič z teba nepríde, dievča. Môj syn ťa nemiluje. Len sa mu to zdá! Ja ho poznám! A nikdy sa s tebou neožení! Prečo? Veď ty na všetko súhlasíš.“
„On ma miluje,“ hlas sa Zuzke triasol, „som si istá.“
„Márne. Myslíš si, že si jeho prvá?“
„Nemyslím si… Ale to nie je dôležité…“
„Nie dôležité? Po týždni ťa omrzí! Nie si jeho úroveň! Intelekt! Už si o tom počula?“
„Počula. Ale tu to nie je na mieste.“
„A prečo?“
„Mám vyššie vzdelanie.“
„No a čo? Takže, dievča, radšej by si išla domov. Nemáš tu čo hľadať. Pol dňa sa ti to snažím vysvetliť, a ty stále nerozumieš„Možno raz príde čas, keď sa všetky rany zahojia, ale dnes viem, že niekedy stačí jediné slovo, aby sa rodina rozpadla.“
