Nemôžem ho opustiť. Prináša toľko starostí… a toľko lásky.
Nemôžem ho nechať dlho samého. Nie preto, že by robil neplechu, ale pretože túži. Túži tak veľmi, že buď odmieta jedlo, alebo začne kopať diery pozdĺž plota, akoby sa snažil nájsť cestu ku mne. A keď je diera dostatočne hlboká, aby v nej ukryl svoje poklady, vloží tam moje veci – domáce topánky, nabíjačku do telefónu, okuliare – zahrabe ich a stráži, akoby to bolo to najcennejšie, čo má.
Má epilepsiu. Vrodenú. Žije s ňou celý život. A ja tiež. Už desať rokov mu každé ráno a večer dávam lieky. Nemá ich rád. V žiadnej podobe. Ani v mletom mäse, ani v klobáse, ani v tom najchutnejšom kúsku. Preto musím sadnúť vedľa neho, chytiť jeho tvár do rúk, dať tabletku na koreň jazyka a čakať, kým ju prehltne. Pozerá sa na mňa, akoby chápal, akoby súhlasil – a potom, ako keby nič, odíde do druhej izby, aby ju tajne vypĺval pod skriňu. A vráti sa s pohľadom plným viny: „Prepáč, znova som to nedokázal.“
Počas záchvatov sa snaží dosiahnuť na moju ruku a olízať ju, akoby chcel povedať: „Prepáč, že teraz nemôžem byť tvojím ochrancom.“ Vidím, ako sa snaží, ako bojuje so svojím telom, ako chce zostať silný v mojich očiach – a srdce sa mi trhá.
Stačí, keď niekto z rodiny zdvihne hlas na mňa, a on ticho vrčí. Jeho oddanosť je bezmedzná. A keď ležím unavená po smene, položí sa vedľa mňa a stráži ma, neodíde ani keď ho volajú na prechádzku.
Sype sa z neho srsť. Aj po dokonalej upratovaní sa nájde na oblečení, jedle, vankúšoch. Ale už je to súčasť nášho života. Neštve ma – zvykla som si. Je to jeho srsť. Je ako spomienka, pripomienka, že som mu potrebná.
Komičky žiada, aby som ho vzala do náručia. A ja všetko pustím, sadnem si na zem, objímem ho a položím hlavu na jeho chrbát. Lebo zdvihnúť 40 kilogramov čistej lásky nedokážem. Ale pritlačiť si ho k sebe – to je povinnosť.
S ním treba často chodiť na prechádzky. Veľmi často. A aj keď mi už odmietajú nohy, aj keď sa mi od únavy lepia oči, vždy nájdem silu zobrať vodítko a ísť s ním. Lebo on na to čaká. Lebo pre neho to nie je len prechádzka – je to chvíľa, keď je so mnou, a to mu stačí.
Nerozpráva, neháda sa, nedáva rady. Neprináša peniaze, nepomáha v domácnosti. Nepodáva náradie, nevymieňa žiarovky, nerozoberá politiku ani filozofiu. On je len tak… Po mojom boku. V tichosti. S vierou, dôverou, oddanosťou, ktorú človek niekdy ani nedokáže pochopiť.
Proste tu je. So svojím vlhkým nosíkom, s láskavými očami, s ťažkým vzdychom, keď odchádzam. A s nevysloviteľnou radosťou, keď sa vrá**”A ja mu môjmu vernému priateľovi, môjmu vlčiakovi Dúškovi, nedokážem povedať nič iné, len to, že som vďaka nemu našla to najcennejšie – čistú lásku, ktorá nepozná podmienky.”**
