Mám 47 rokov, ale už necítim žiadnu radosť zo života…
Ženy naozaj nerobia jednu, ale dve smeny. Najprv v práci, potom doma. Všetko ťaháme na svojich pleciach, snažíme sa usmievať, byť čulé a aktívne, zvládať všetko – deti, domácnosť, rodičov, nekonečné starosti. Ale potom príde chvíľa, keď to človeka zlomí. Ešte nie si stará, podľa veku nie si babka, ale už nemáš silu na nič. Vnútri je všetko akoby vypálené. Ako sa hovorí – vyhorela som.
Niekedy rozmýšľam: možno dôchodok nebol vymyslený nadarmo? Len prečo tak neskoro? A ako z neho vôbec žiť, keď ani z výplaty sotva vyšťávame, a oddych od tohto behu by som potrebovala už teraz…
Čítala som už viackrát články a komentáre o tom, ako sa ženy na dôchodku “rozvijú”: učia sa jazyky, cestujú, športujú, nachádzajú nových priateľov, koníčky, dokonca lásku. Ale kde na to berú silu? Úprimne nechápem.
Mám 47. Krásnu rodinu. A dvoch synov. Ale už nič nechcem. Naozaj. Len nechcem. Neradujem sa z rána, nerobím plány, nesnívam. Jediné, na čo myslím ráno, je ako prežiť do večera. Možno je to následok neskorého materstva. Prvého syna som porodila v 35, druhého v 39. Teraz má jeden deväť, druhý je skoro teenager. A ja sa cítim stará.
Ráno vstanem, hneď beh – raňajky, pripraviť do školy, skontrolovať tašky, potom práca. Pracujem v predaji – hovory, stretnutia, prezentácie, zmluvy, množstvo komunikácie. A aj keď pracovný deň skončí, stále neodpočívam – som k dispozícii 24/7, lebo sa bojím, že stratím dobrého klienta. Môžu zavolať večer, o deviatej, o desiatej – a ja vyskočím, zodpoviem, pretože… čo ak?
Potom domáce povinnosti: skontrolovať úlohy, dať práčku, pripraviť večeru, nachystať oblečenie na ďalší deň, odpovedať v školskej skupine, kde každý deň – desať nových správ. Niekto niečo zabudol, niekto vyberá peniaze, niekto potrebuje priniesť papier, niekto organizuje výlet. Musím mať prehľad. Všetko je na mne.
Neviem si spomenúť, kedy som mala poriadny oddych. Mám dovolenku – dva týždne v roku. Ale minie sa na riešenie nahromadených vecí: niečo vybaviť, niečo vyriešiť, niekomu pomôcť. Po nej sa vracam do práce unavenejšia, než som bola predtým.
Mám manžela. A snaží sa, naozaj. Nie je z tých, čo len leží s ovládačom. Pomáha – s domácnosťou, s deťmi. Ale v konečnom dôsledku to nespasí. Lebo ja som stále tá, čo má všetko v hlave. Čo na všetko myslí. Vnútri mám neustály zápisník s stovkou bodov “na zajtra”.
A v hlave – len úzkosť. Som unavená. A chýbajú peniaze. Nie sme chudobní, ale ani bohatí. Len bežná rodina. Nesnívame o švajčiarskych lyžovačkách. Ale len vyraziť s rodinou k jazieru – aj to sa zdá byť luxus. Všetko je drahé. Všetko je s námahou.
Na seba nemám čas. Sú tu ešte starí rodičia. Nemôžu starať o vnúčatá – ich zdravie už nie je také. Kedysi im tiež pomáham, keď môžem. Vnútri – pocit viny. Akoby som bola potrebná všetkým, ale na seba mi nič neostáva. A rodičia, mimochodom, vyzerajú niekedy čučeravejšie ako ja. A snažím sa im neukazovať, ako ťažko mi je. Hrám sa, usmievam sa. Ale vnútri – prázdnota.
Prečo som taká? Prečo sú iné ženy šťastné, užívajú si život, cestujú, venujú sa sebe, smejú sa, zdieľajú fotky z dovolenky? A ja som vyhorelá. Neviem oddychovať. Neviem žiť. Všetko nejak ide mimo mňa.
Poviete – treba sa uvoľniť. Odpočívať. Kedy? Aj cez víkend mám povinnosti. Kedy to skončí? Neviem. Možno len ja som iná. Možno iné našli spôsob. Ale ja… ja som len unavená. Príliš unavená.
Stáva sa vám to aj vám? Alebo som len ja taká?
