TANEC S ŠATAMI
– Dievča, stalo sa vám niečo?
Vedľa Zuzany stál starší muž. Vyzeral, akoby vyšiel zo strán starých románov, ktoré Zuzana tak rada čítala. Videla ho už predtým v parku. Často sa tam prechádzal. Vždy oblečený do dlhého čierneho kabátu, s klobúkom a peknou palicou.
Pripomenul jej grófa z jednej knihy, ktorú čítala nedávno. Aj tam bol gróf, nosil iba čierne a spravodlivo sa všetkým pomstil.
– Nie, je všetko v poriadku.
Posmrkala a muž jej hneď podal vreckovku. Zuzana na sekundu zaváhala, potom ju zobrala a nahlas sa vysmrkala. Muž sa mimovoľne usmial a Zuzana sa naňho znova pozrela.
– Vyperiem ju a vrátim vám.
Zasmial sa.
– Netreba, takých mám dosť. A čo tak, keby sme si dali zmrzlinu?
Nevedela ani, čo povedať, no nakoniec zablekotala:
– Ďakujem, nemám peniaze. Možno nabudúce.
– Ján Kováč, – zdvihol klobúk.
– Zuzana.
Nemala čo zdvihnúť, preto vstala. Ján Kováč jej hneď ponukol ruku.
– Keď je pri dievčati, žene či slečne muž, bez ohľadu na vek, o tom, že by mala platiť za zmrzlinu, nemôže byť reči.
Zuzana ho počúvala ako očarená. Všetky tieto slová boli ako z iného sveta. Na také niečo nebola zvyknutá.
Dnes ju Eva, jej spolužiačka, opäť vystavila na posmech. Všetko začalo počas obedňajšej prestávky. Keď spolužiaci odišli do jedálne, Zuzana sa ako obvykle usadila s knihou na parapete. Do jedálne nechodila, lebo nemala čím zaplatiť.
– Nováková!
Zuzana zdvihla hlavu. Pred ňou stála Eva. Vedľa nej Peter, chlapec, do ktorého bola Zuzana zamilovaná od piateho ročníka.
– Čo?
– Tam mám nedojenú karbanátku, môžeš si ju zobrať.
Okolo sa už zbiehali spolužiaci.
– Ďakujem, nepotrebujem.
– Veď prečo nepotrebuješ… Alebo nevieš, čo je karbanátka?
Spolužiaci sa zachechtali. Zuzana zoskočila z parapetu tak nešikovne, že nohavice džínsov, ktoré mali už dobrých päť rokov, okamžite praskli na kolene.
Všetci sa rozosmiali tak, že sa triasli steny. Na hodinu nešla. Chytila tašku a utiekla. Vždy sa ukryla v tomto parku. Keď už bolo v škole neznesiteľné, alebo keď rodičia pozývali do bytu kopy ľudí. Tento park bol pre ňu útočiskom. Často tam sedávala s knihou. A práve vtedy si jej všimol Ján Kováč. Najprv sa čudoval, že vidí mladé dievča s knihou – to už je skutočná rarita. Až potom si všimol, že je dievčina veľmi zle oblečená, chudá, takmer priesvitná.
Posadili sa k stolíku vonku.
– Zuzana, dnes som zabudol na obed. Neberiete ma za nevhodného, keby som vás poprosil o spoločnosť?
Zuzana sa usmiala. Tento muž hovoril tak, akoby boli v minulom storočí. Samozrejme, že súhlasila. Dnes okrem prázdneho čaju ráno ešte nič nejedla.
Ján Kováč objednal a pozrel sa na Zuzanu.
– Takže, povedzte, čo mohlo takú krásnu mladú dámu rozladiť?
– Nič vážne, len malé problémy v škole.
– Môžem sa spýtať, v akom ste ročníku?
– V jedenástom, o dva mesiace som voľné vtáča.
– Kam sa budete hlásiť?
– Ešte neviem… Tam, kde sa dostanem na internát. Ale vždy som chcela byť lekárkou. Lenže to asi zostane len snom.
– Prečo?
– Keby som sa chcela stať dobrou doktorkou, potrebujem veľa času, ale ja musím pracovať. Vďaka tomu asi pôjdem na sestru.
– Zvláštna logika. Chcete byť doktorkami, ale stanete sa sestrou. Máte problémy s učením?
– Nie, učím sa dobre. Len…
Zuzana zaváhala.
– Moji rodičia… Potrebujú pomoc.
Ján Kováč pochopil, že dievča nechce hovoriť o rodine. Práve doniesli jedlo a rozptýlil sa. Pozoroval, ako Zuzana jNásledujúce dni Ján Kováč čoraz častejšie navštevoval Zuzanu v parku, aby jej priniesol knihy a trochu radosti do ťažkého života.
