Kedysi dávno, keď sa Ján Kriváň vrátil z práce, privítala ho stará Anna Poliaková slovami: „No, čo to priniesol, robotníček?“ Bola to babka jeho ženy Zuzany. Žena starých čias, komunistických koreňov, nemala rada nič, čo jej vnučkin manžel predvádzal. Nepáčilo sa jej, ako sa oblieka do riflí a tričiek, a najmä nie jeho práca. Bol kaderníkom, alebo, ako ona hovorila, „holičom“.
„Skutočný muž musí mať skutočnú mužskú prácu. Ako tvoj dedo – pol života na fabrike ako zámočník. A potom ho strana vysunula vyššie. A tento? Čo to je za chlapčenské remeslo? Celý deň strihá vlasy. Ženská robota, nič viac. A sám je ako bábätko – mazná sa ako dievča,“ vyčíňala Zuzane.
Opierajúc sa o palicu, zavolala: „Zuzka, tvoj frajer je tu!“ Manželka vybehla zo kuchyne, cestou zložila uterák a hanblivo ho pobozkala. „Fuj, také jahnacie lásky!“ odfrkla si Anna a pridala: „Ja mám hlad! Kedy bude večera?“ Zuzana zrazu zmatene zamávala rukami: „Hneď, len si Ján umyje ruky a môže sadnúť.“
Baba sa zamračila: „Ale pred piatimi minútami si povedala, že to bude trvať ešte aspoň polhodinu!“ Zuzana zamrmlala: „No, nejako to dopadlo skôr…“ Anna zavýskla: „Takže som čakala len na tohto? Nehanbíš sa?“ Zuzana pokrčila plecami a rýchlo zmizla do kuchyne. Anna išla za ňou, kričiac: „Stoj, ty šibal!“ A o chvíľu sa ozval hlasný smiech.
Ján, umývajúc si ruky, predvídal ďalší nudný večer. Najprv večera, potom staré sovietske filmy na DVD. Baba neuznávala moderné kino. Tvrdila, že je to rozpustilosť od začiatku do konca. A oni s Zuzanou trpeli. Pozerať po stý raz ten istý vojnový film, navyše s Anninými komentármi, nebola práve zábava. A o deviatej hodine zhaslo svetlo – čas spať.
Koľkokrát už Ján prosil ženu, aby sa presťahovali do prenajatej garzónky. Ale ona ho vždy poprosila: „Buď trpezlivý, zlatý. Nemôžem nechať babu sama, aj keď sa tvári tvrdo, no už nemá sily. A navyše – ona ma neopustila. Zobrala ma z pôrodnice, keď ma moja vlastná matka tam nechala.“ A Ján, ktorý poznal jej minulosť, ustúpil. Sám bol z dediny a rodina pre neho nebola prázdne slovo. Kým sa v meste postavil na nohy, všetci príbuzní mu pomáhali – kŕmili ho, ošetrovali.
Teraz im on pomáhal. Rodičom posielal peniaze, starým tetám a strýkom pomáhal fyzicky – postaviť kôlnu, opraviť drevo. „Čo, utopil si sa tam?“ zavolala Anna. „Ponáhľaj sa, kým ti straky nič neodnesú!“ Vyšiel z kúpeľne a vošiel do kuchyne. Stôl už bol prestretý. Jedno Zuzana vedela naozaj dobre – variť. Aj keď chodila do roboty, vždy bol na stole čerstvý chlieb a niečo dobré.
Baba pokrčila ústa: „To ty nie si po mne. Celé hodiny trčíš pri kuchynskej linke. Ja sama som im varila polievku z vrecúška, kotlety z bufetu. A nikdy sa nesťažovali – ani muž, ani syn. Ja som mala dôležitejšie veci – stranícke schôdze, odborové záväzky, vždy som bola v komisiách.“ A pritom si pokojne priberala z misky, čo jej vnučka pripravila.
Aj dnes to bolo rovnaké. „Ako to išlo v práci?“ spýtala sa manželka. Ján sa len čo chcel ozvať, keď ho baba prerušila: „A čo ťa do jeho roboty? Strihať vlasy – to nie je nič namáhavé. Cik-cak, a je hotovo. Čo je na tom zložité? Keby bol aspoň zametač, bolo by o čom rozprávať. Ale toto? Nič zvláštne. Počúvajte radšej o Jožkovi Šimkovi! Ten už od pätnástich rokov makal v oceliarni!“ Ján zavrtel očami – a je to tu. Tieto „poučné“ príbehy, stokrát opakované, počúval každý večer. Všetko len preto, aby mu ukázala, aký je naničhodný muž.
A pritom on za to nemohol. Mal asi desať rokov, keď jeho matke ostali vlasy zapletené do tŕnovej koruny. Držala sa jej ako klietka. Snažila sa ich vybrať, ale nakoniec so zlosťou povedala synovi: „Janko, kým otec nevidí, odstrihni mi tú plsť!“ Ján dodnes cíti ten okamih, keď vzal do ruky nožnice. Bol v ňom strach, ale aj zvláštne radostné očakávanie.
Nerovno odstrihol poplietané pramene, potom sa opatrne spýtal: „Môžem ti ešte trochu upraviť?“ „Strihaj,“ mávla matka. „Otec to aj tak uvidí. A ja nosím šatku, tak snáď sa nehanbím.“ A tak jej ostrihal vlasy podľa vlastného citu. Vyšiel z toho čosi ako dlhá kare. Keď sa matka pozrela do zrkadla, vykríkla. Ján sa schúlil a zavrel oči, očakávajúc hnev. „Panebože, vyzerám ako mladá! Výborne, synček!“ A radostne ho pobozkala do čela.
Potom išla na družstevný dvor a namiesto šatky si vlasy upravila, ukazujúc sa kamarátkam. A potom to začalo. Ženy, dievčatá – všetky sa hrnúA Ján, ktorý spočiatku ani netušil, že jeho život sa navždy zmení len vďaka tým obyčajným nožniciam, pokračoval v ceste, ktorá ho čoskoro priviedla k úspechu, láske a nakoniec aj k zmiereniu s Annou Poliakovou.
