Žiť pre seba
– Veď mám len 49… – Margita zmätene pozerala na lekára. – Naozaj sa nedá nič urobiť? – spýtala sa s nádejou.
– Pri správnej liečbe a absolvovaní istých procedúr môžeme predĺžiť čas, možno o rok alebo pol druha. – Arsen Jurajovič poklepal ceruzkou, ktorou predtým robil poznámky v Margitinej karte, po stole. Počas dlhej kariéry si zvykol na šok, slzy, hysterické reakcie a dokonca aj obvinenia. Reakcie pacientov na diagnózu „rýchla smrť“ boli rôzne.
– Premyslím si to. – Odpovedala žena a odišla. Až donedávna Margita nemala väčšie zdravotné problémy. Dokonca ani nádchy ju často netrápili. Pred pár mesiacmi, keď si všimla, že s jej telom niečo nie je v poriadku, vyhľadala pomoc v nemocnici. Lekári považovali nádor za neoperovateľný. Šesť až osem mesiacov – predpovedal pacientke Arsen. Margita neplakala ani nikoho neobviňovala, že si včas nevšimli chorobu. Predstavila si, akých málo je tých 6 mesiacov. Nestihla by ani svoje okrúhle narodeniny.
– Krásny deň dnes máme. – Hlas vyrušil Margitu z pochmúrnych myšlienok. Po vyjdení z nemocnice si sadla na lavičku a zamyslene si nevšimla, že si vedľa nej prisadol starý muž. Sedel, opretý o palicu, snažil sa držať chrbticu rovno a mžoural očami na slnko.
– Prepáčte, ak som vás vyrušil. – Ospravedlnil sa, keď zbadal, že sa Margita trhla od prekvapenia.
– To nič. – Margita sa pokúsila usmiať. – Počasie je naozaj krásne.
– V mojom veku sa teším aj daždivým dňom. Ale za takéto slnečné som veľmi vďačný. Možno to je starý rozmar, ale želal by som si, aby môj posledný deň bol aj teplý a jasný.
– Hovoríte o smrti tak pokojne. – čudovala sa Margita.
– Mám 94. – zasmial sa starý muž. – Okrem toho, nikto nie je poistený proti smrti. Kto vie, v akom veku za tebou príde? Na smrť treba byť pripravený vždy. Škoda, že som si to uvedomil príliš neskoro. Inak by som mnoho vecí neodkladal na neskôr. Kto vie, či niekedy neskôr príde?
Čo by ste napríklad urobili, keby ste presne vedeli, že zomriete zajtra? Aj keď, prepáčte, starý človek som, vkladám vám svoje myšlienky. Nemám s kým hovoriť. Moji spolubývajúci z nemocničnej izby sú hrozní nudáci, celý deň sa len sťažujú a vzdychajú. Ale má zmysel na to míňať čas? Za hlavným pavilónom je hospic. Tam prebývame. Jasné ako fakľa je, že akonáhle tam človek vstúpi, odchádza sa len jedným smerom. Lavičku a tento park by som radšej vymenil za výletnú loď.
Posledná cesta. – Zasmial sa starý muž. – Spýtate sa, prečo som stále tu? To je už iná otázka. Nemám peniaze. Príbuzní ma sem umiestnili, byt už dávno prepísali na vnuka a dôchodok, ten teraz dostávajú oni. Ale nehnevať sa na nich. Mladí sú. Či si myslia, že je to pre nich potrebnejšie. Prepáčte ešte raz, som rozviazal jazyk. – Zamyslel sa ten starý muž.
– Nie, nie, to nič. – Margita počúvala pozorne. Medzi jej očami sa objavila hlboká vráska.
A pritom celý život Margita žila úplne inak, než by chcela. Teraz si to náhle uvedomila. Svoju prácu nemala rada, ale dobre tam platili. Najprv bolo potrebné splatiť hypotéku. Potom pomáhať dcére so zaťom. Kvôli tomu tam zostávala. Manžela už dávno nemala rada. Ešte pred desiatimi rokmi zistila, že ju podvádza. A to s rôznymi ženami pravidelne.
Margita plakala od krivdy, no myšlienka, že by po rozvode nikomu nebola potrebná, ju zastavila. Ak nie je zaujímavá ani svojmu mužovi, ktorý kedysi žiadal o jej ruku pokľaknutím, tak komu by už mohla byť? Pritom sa považovala za dobrú manželku. Poriadok, pohoda, polievka, druhý chod, dezert a kompót, nikdy žiadne hysterické záchvaty. Dcéra milovala Margitu a snažila sa jej poskytnúť všetko, čo mohla. Škrtila sa v mnohom, len aby umožnila dcére pohodlný život. Teraz jej dcéra volala len vtedy, keď potrebovala postrážiť vnuka alebo sa posťažovať, že manžel opäť nedostal výplatu, a že sa blíži zima/na jar/leto/nepodstatné kedy, a že poriadnu obuv/kabát/plášť/etc chýba dcére/zaťovi/vnukovi či všetkým dohromady.
A Margita pochopila ich situáciu, súcitila a prevádzala peniaze, oddaľovala kúpu niečoho nového pre seba. Popri tom Margita v tajnosti škrečkuje peniaze, ako sa hovorieva, na “čierny deň”, pamätajúc na ťažké deväťdesiate roky.
– Podávam žiadosť o rozvod. – Prekvapila manžela, keď sa vrátila domov. – A delenie majetku. Môžeš si nechať byt, ak mi zaplatíš môj podiel. Byt mi netreba. Odchádzam. A tebe by bolo tu dobre, zvyčajne. – Usmiala sa Margita, pohliadnuc po izbe.
– Kam? – Prvá otázka zaznela od manžela, rozjímajúc nad správou.
– Cestovať. – Jednoducho odpovedala Margita. – Rozviesť sa dnes dá online, nepotrebuješ byť osobne prítomný. Premysli si to pár dní, zatiaľ budem bývať na chalupe u Ľuby. – pokračovala Margita, vyťahujúc kufor.
– Nič nechápem. – povedal manžel, ktorý naozaj nič nechápal.
– Mala som to spraviť už skôr. Obaja si ešte môžeme nájsť šťastie. – odpovedala Margita, už stojaca vo dverách.
V práci podala žiadosť o neplatenú dovolenku s následným ukončením pracovného pomeru, aby sa vyhla výpovednej lehote. Vybrala všetky úspory a začala si vyberať zájazdy.
– Mamka, dnes pôjdeš po Kiriho do školy? Sme dosť unavení, chceli by sme výjsť večer do reštaurácie. – zavolala dcéra v ten istý deň.
– Nie. – krátko odpovedala Margita.
– Emmm, prečo? – opýtala sa dcéra, zvyknutá počuť od mamičky úplne iné odpovede.
– Mám svoje vlastné veci.
– Nemôžeš to odložiť na inokedy? Vieš, stretne sa spoločnosť. Nemôžeme neísť. – začala dcéra s ľútostivým hlasom.
– Najmite opatrovateľku.
– Mamka, no veď to je drahé! – rozhorčene prehlásila dcéra.
– Na reštauráciu peniaze sú, nájdete aj na opatrovateľku. – Margita bola nekompromisná.
Po niekoľkých frustrovaných slovách dcéra zložila telefón. Margita si ťažko vzdychla, ale aj tak sa rozhodla, že koná správne.
Na chalupe u priateľky bolo pokojne a útulne. Jeseň bola suchá a teplá. Večerný vzduch bol prevoňaný kvetmi a jablkami. Margita dlho sedela v závesnom kresle, detsky skrčená. Premýšľala. Najprv uvažovala o tom, že je strašná egoistka, keď tak koná s blízkymi. Potom si znova pripomenula starého pána z nemocničného parku. Povedala si, že celý jej život žila pre niekoho iného, zostalo jej málo času, nemohla by aj ona konečne žiť pre seba? Nakoniec si Margita rozhodla, že robí správne a usmiala sa sama na seba.
Manžel volal a chcel si vyjasniť veci, ale bolo to skôr od prekvapenia a aby si splnil formalitu. Margita chápala, že aj pre neho vzťah už dávno skončil, a pevne sa držala svojho. Po troch dňoch kapituloval a súhlasil, že jej vyplatí podiel do niekoľkých mesiacov. Margita bola spokojná. O dva dni neskôr už sedela v reštaurácii pri mori. Tí, ktorí sa chceli vychutnať babieho leta, boli v hojnom počte. Margita sledovala prechádzajúcich sa návštevníkov, sedela medzi pármi v kaviarňach a pre zábavu si vymýšľala príbehy ich životov.
– Dobrý večer. Prepáčte, máte voľné? – k stolu pristúpil muž.
– Nech sa páči, sadnite si. – Margita nenamietala.
– V takýto úžasný večer by bolo zločinom zostať na izbe. Ale zdá sa, že dnes všetci okolo si myslia to isté. Všetky stoly sú obsadené. – zasmial sa muž, vysvetľujúc svoju prítomnosť.
– Majú pravdu. Margita. – predstavila sa Margita spolubesedníkovi. Predtým by bola skromná. Teraz sa rozhodla, že večer je naozaj pekný, tak prečo neokoreniť samotu konverzáciou.
– Juraj. – odpovedal partner. – Som spisovateľ, a často ma práve večer navštevuje inšpirácia, kvôli čomu som vynechal množstvo nádherných večerov. Dnes som však rád, že myšlienky neboli dobré a vybral som sa na čerstvý vzduch. – pridal Juraj, dávajúc najavo, že stretnutie s Margitou spravilo večer ešte kúzelným.
– Zaujímavé. O čom píšete? – spýtala sa Margita.
– O ľuďoch pre ľudí. – rozpínal ruky spisovateľ.
– Poznám niekoľko zaujímavých príbehov. Napríklad, vidíte ten pár? – Margita ukázala na mladých ľudí, ktorí si niečo šepkali pri vedľajšom stole. Jemne sa dotýkali rúk a takmer čelami sa opierali o seba, pozerajúc sa jeden druhému do očí. – Tušíte, o čom sa šepkajú? – a Margita rozpovedala príbeh, ktorý si práve vymyslela o dvojici. Mladý muž sa v tomto príbehu stal začínajúcim umelcom, bez groša, a dievča – dcérou oligarchu, ktorý, prirodzene, bol proti ich vzťahu. Ale to milencov nezastavilo. Dievča opustilo všetko a ušla so svojím milovaným. Dnes je ich prvý večer v slobodnom živote. Dievča verí v talent mladého muža. A vášnivo ho presviedča, že všetko bude v poriadku. A on sľubuje, že pre ňu zostúpi do pekla, aby sa stal prvým, kto napísal pravú podobu diabla.
– Poznáte ich? – opýtal sa Juraj, letmo pozriac na dvojicu.
– Nie. – usmiala sa Margita. A s veselou ľahkosťou sa opýtala. – Myslíte, že by som mohla byť spisovateľkou?
– Zápletka je v podstate otrepaná, ale aktuálna vždy. Ak by však hrdina naozaj nakreslil diabla, zostúpil do pekla, preslávil sa a potom prišiel o rozum, bolo by to intríg. – Juraj vstúpil do hry. – Čo si myslíte o tej spoločnosti? – ukázal na stôl, kde sedeli dve ženy a dvaja muži. Traja z nich živorivo rozprávali, štvrtá žena sa nepobaveno pozerala na more.
– No, tu je všetko jasné… – Margita šibalsky prižmúrila oči a začala vymýšľať nový príbeh.
——-
– Rituška, ako? Páči sa ti? – Juraj s rozčarovanými očami striedal pohľad z Margity na malý dom so stienami pokrytými krami divého hrozna. – Trocha zanedbaná záhrada, ale inak celkom fajn. Čo myslíš?
– Je to tu milé. – súhlasila Margita, ale Juraj zachytil vo jej hlase smútok.
– Čo je zle? – objal Margitu za plecia.
– Všetko je v poriadku, všetko je v poriadku. Prepáč, len som unavená. – Margita sa snažila usmiať.
Už prešlo takmer dva mesiace od toho večera. Juraj sa do Margity zaľúbil ako pubertiak, až po uši a na prvý pohľad, ako sám tvrdil. Margita pociťovala vzájomné city a to ju tiež vystrašilo. Ale najviac ju desila choroba, čas pretýkajúci medzi prstami a fakt, že Jurajovi nič nepovedala. Juraj navrhol zostať tu, na brehu mora.
– Môžem písať kdekoľvek, zatiaľ čo ty zostaneš mojou múzou. – Už si predstavoval, ako budú šťastne žiť v útulnom dome s výhľadom na more.
– Skvelý nápad. Naučím sa starať sa o záhradu a piecť tvoje obľúbené tekvicové koláče. – Margita nežne pobozkala Juraja na líce. Odpudzovala desivé myšlienky. “Nech sa deje, čo sa má. Nebudem mu nič hovoriť,” rozhodla sa.
Presťahovali sa do domu a boli šťastní. Ráno pili kávu pri okne, večer sa prechádzali okolo pobrežia. Aby nedeptala Jurajovi práca cez deň, Margita sa rozhodla nájsť si niečo svoje. Začala pracovať ako dobrovoľník v charitatívnom fonde. Páčilo sa jej pomáhať ľuďom. Prešli ďalšie dva mesiace, Margita očakávala, že jej bude každú chvíľu horšie, že sa objaví slabosť alebo bolesť, no cítila sa výborne. Margita pravidelne volala svojej dcére. Tá najprv rozhodnutie matky chápala skepticky, s nepochopením a dokonca s rozhorčením, ale nakoniec zjemnila. A dokonca sľúbila poslať v lete vnuka k babke.
Manžel vyplatil Margite zodpovedajúci podiel a mimochodom oznámil svoje plány na druhé manželstvo. Margita odpovedala, že sa pre neho teší. A naozaj to bola pravda.
– Pani Margaréta? To je Arsen Jurajovič. – Prebudil Margitu ranný hovor.
– Počúvam. – Nervózne odpovedala Margita.
– Pani Margaréta, veľmi ma to mrzí, došlo k veľkému omylu! – Arsen bol nervózny ešte viac než ona. – V laboratóriu sa vymenili vzorky. To nie sú vaše výsledky.
– Čo sa mi teda stalo? Veď som sa naozaj cítila zle. – Rýchlo sa spýtala Margita.
– To nič. Stáva sa, jednoducho únava, nervy a podobné veci. Je mi to veľmi ľúto. – Rozpačito odpovedal lekár.
– Mne to nie je ľúto vôbec. – Margita sa pozrela na stále spiaceho Juraja. – Ďakujem vám. – Margita zrušila hovor a odišla do kuchyne pripraviť raňajky. Bola šťastná.
