Viktor sa zamiloval. Až do bezvedomia. Keď ho prvýkrát pri pohľade na tú ženu prepadla dusivá vášeň, povedal si, že je to len chvíľková slabosť, ktorá prejde, len čo si túžbu uspokojí.
Ale po prvom zbližovaní túžba v ňom vybuchla ako atómová bomba, zničila všetko okrem seba samotnej.
Mohlo by byť všetko v poriadku, lenže Viktor mal šťastnú rodinu – manželku Júliu Novákovú a dve dlho očakávané deti, dcérku Emu a syna Adama.
Klamaniu sa nikdy nevenoval a nechcel. Milenka Zuzana Horváthová hrozila, že ho zavrhnie, ak sa s manželkou nerozvedie a nevezme si ju.
S hlavou ako v obruči otvoril dvere domova, kde prežil desať rokov šťastného života. Mal povedať Júlii strašné slová, zbaliť kufre, objať deti a utiecť za… blúznivým snom.
Niekoľko dní sa psychicky pripravoval na nočnú moru. Predstavoval si zúfalú Júliu – hysteriu, plač, výčitky, prekliatia, prosenia. Trénoval reakcie. A vošiel do bytu.
Júlia sedela v kresle v krátkom župane, s tenkou cigaretkou a smiala sa do telefónu. „Aká je krásna,“ blesklo mu hlavou. Napriek tomu vyťahoval z pivnice obrovský kufor, búchal skriňami, komodami… a s údivom počúval manželkinu bezstarostnú konverzáciu.
Keď napokon napchal veci do tašky, hodil na seba kabát a čiapku, pristúpil k nej:
„Tak nejako to vyšlo, zlatko… zamiloval som sa… je to silnejšie ako ja… pochop… odpustíš…“ škriepil sa bledý Viktor, no Júlia sa naďalej smiala s kamarátkou, ignorujúc tragédiu.
„Odchádzam! Ty to vôbec nechápeš?!“ zaryčal zúfalo, potiac sa strachom.
„Chápem,“ odvetila veselo. „Zuzka,“ prešepkala do telefónu, „môj muž uteká k inej. Zavolám neskôr.“
„Ahoj, zlatko,“ pošepkala šokovanému Viktorovi, pobozkala ho na líce a zavrela mu dvere pred nosom.
Stál na chodbe a počúval, ako manželka rozpráva o deťoch, šatách, filme, politike… o všetkom okrem neho.
Nechal tašku pri dverách, vyšiel von a zavolal milenke.
„No tak, miláčik?!“ zachechtala sa ostro do slúchadla. „Si už môj?“
