Máriu vyzdvihla z onkológie jej sesternica Zuzana. Zuzana je úspešná umelkyňa. Je otvorená, dobrosrdečná, veselá a vždy úprimná, nič neskrýva, takže keď Máriu viedla k autu a držala ju pod ramenom, hneď jej povedala všetko priamo:
– Mária, vieš, tvoj Mišo žije s nejakou ženskou, ale neprežívaj to. Máš kde bývať. Nenechám ťa napospas osudu, pomôžem ti.
Mária po operácii a niekoľkých chemoterapiách, plešatá, chudá a bledá kráčala a premýšľala: asi by som mala podľa tradície teraz omdlieť, rozplakať sa a trhať si vlasy, ale už ani nemám čo.
Mohla by som sa tiež tváriť, že omdlievam a spadnúť priamo do blata, ale bolo mi ľúto Zuzaninho bieleho kabáta, ktorý mi obliekla, lebo bola jeseň a bolo chladno.
V aute bolo teplo, ale Zuzana zabalila sestru do kožušinovej deky, pripútala ju a odviezla do nového života. Počas jazdy Zuzana vysvetľovala Márii:
– Dom som si kúpila pred dvoma rokmi. Myslela som, že tam budem cez leto bývať a maľovať, ale zistila som, že to nie je pre mňa. Som zvyknutá na pohodlie, veľké obchody a ľudí naokolo.
Neznesiem ticho. Včera som bola v dome, kúrenie tam funguje, voda tečie, ostatné si už zariadiš sama. Je tam malý obchodík, ale ja ti všetko priviezla. Rada za tebou prídem.
Na dvore sedel veľký ryšavý pes. Veselo mával pápernatým chvostom, pribehol k Márii a ňufákom sa oprel o jej kolená. Mária pohladila jeho huňatú ryšavú hlavu a pozrela na Zuzanu otáznikmi v očiach.
– Mária, včera som ho vzala z útulku. Potrebuješ priateľa. Ako by si tu sama bola? Nemaj obavy, kúpila som mu jedlo na mesiac. Dvaja to zvládnete lepšie. Volá sa Max.
V malom dvojposchodovom domčeku bolo teplo. V jedálni boli debničky s konzervami, obilninami, cestovinami, múkou a sušienkami.
– S rovnaním si poradíš sama, aspoň budeš vedieť, kde čo je. Chladnička je plná. V skrini nájdeš oblečenie na všetky ročné obdobia, máme rovnakú veľkosť. Poď, Mária, dáme si čaj a ja pôjdem.
Keď si už Zuzana obliekla kabát, pristúpila k Márii a pozrela jej do očí. Mária však pohľad odklonila.
– Mária, tento pes bol tri roky v klietke. Nikto si ho nevzal, je veľký a už nie mladý. Chápem, že ti je ťažko, že sa necítiš dobre, ale máš mňa. A pes bude mať teba. Potrebuješ mať niečo, čo ťa zachytí, aby si sa vrátila k životu. Na Miša sa vykašli a zabudni.
Všetko bude v poriadku. Ešte niečo – tento dom je tvoj, všetko som prepísala na teba, aj pozemok, aj dom. Dokumenty sú v spálni, peniaze tiež. Mária, poďme žiť! Prídem o týždeň, ak niečo potrebuješ, zavolaj.
Zuzana pobozkala Máriu a odišla…
Už sa zotmelo, stále sedela v kresle, schúlená, s tvárou opretou o kolená. Najprv plakala, potom si v mysli prehrávala, aká je nešťastná, potom nadávala na Zuzanu za to, že jej tu nechala psa. Ľahnem si, pomyslela si, a umriem, nemám silu žiť. A pes? To mi je ľúto. Aspoň ho musím nakŕmiť.
Vstala, obliekla si bundu, pozrela do zrkadla na svoju plešatú hlavu a so slovami: „Nebudeme strašiť psa, ten za nič nemôže,“ si nasadila čiapku. Našla krmivo, nasypala do misky a vyšla von.
Max, po kŕmení, vylízal misku a potom zo Máriinej tváre slízal slzy, ľahol si vedľa na schod a položil hlavu na jej kolená.
Na nočnej čiernej oblohe, okolo žiarivej okrúhlej Luny, sa objavovali hviezdy, stále viac a viac. Mária našla veľký voz, usmiala sa naň a poslala vzdušný bozk. Potom objala psa a povedala:
– No dobré, Max, zajtra ti uvarím poriadnu kašu s mäsom.
Celý týždeň sa Mária, keď sa zrána pozrela do zrkadla, zachvela a povedala:
– Viera…
A niekedy sa jej mysľou mihla myšlienka: možno by som mala zanechať ten život. Komu som takáto milá? Ale pohľad jej padol na Maxa, útulne zrolovaného na svojom mieste u krbu, a Mária sa rozhodla: tak dobre, chvíľku ešte zostanem.
Rozhodujúci bod v tejto pre Máriu pochybnej otázke dala prichádzajúca Zuzana, presne ako sľúbila. Vošla s krabicou v rukách, položila ju na pohovku so slovami:
– Mária, čo mám s nimi robiť? Predstav si, mačka porodila v chodbe, a je im predsa zima! Priniesla som ti aj krmivo…
V krabici ležala chudá ryšavá mačka, objímajúca tlapami dve maličké mačiatka. Večer Zuzana odchádzala. Postála na prahu, chvíľu mlčala, potom vytiahla z vrecka kabáta lístok a podala ho sestre:
– Mária, vieš, že za tebou prišiel Mišo, pýtal sa, kde si. Nič som mu nepovedala. Tu máš jeho nové telefónne číslo. Rozhodni sama.
Mária sprevádzala Zuzanu k autu, zamávala jej a vrátila sa do domu. Pohladila mačku:
– Budeš Mica. Nalejem ti teraz mlieko. Všetko bude v poriadku.
Keď prechádzala okolo krbu, hodila lístok do ohňa…
