V jednom meste žila žena menom Zuzana Petrová. Žila si, ako si myslela, pomerne dôstojne. Nemala rodinu ani deti, ale mala vlastný byt, v ktorom vždy vládla čistota a poriadok. A mala slušnú prácu: pracovala ako účtovníčka v továrni na nábytok.
Zuzana žila ticho a spokojne až do svojich 50 rokov. Jej život sa jej veľmi páčil. Najmä keď sa porovnala so životmi svojich susedov v dome. Bolo jej príjemné pomyslieť si, že jej sa všetko podarilo. Bola predsa dobrý človek a nikomu neubližovala.
Jej susedia však boli trochu nepokojní. Na rovnakom poschodí ako ona žila žena, ktorá už mala cez 60 rokov. Hanba, pomyslela si Zuzana, stará, skoro dôchodkyňa, a predsa mala vlasy nafarbené na modro! A nosila priliehavé šaty a džínsy. Všetci sa jej smiali. Mestská čudáčka, ináč sa to asi nazvať nedalo.
“Taká hanba!” – rozmýšľala Zuzana Petrová, keď sa pozerala na túto zvláštnu dôchodkyňu. A radovala sa, že ona aspoň vyzerá primerane svojmu veku.
O tretej susede bolo hanba hovoriť. Mala len dvadsaťjeden rokov. A už mala dieťa, ktoré mohlo mať asi päť rokov. Asi ešte chodila do školy, keď otehotnela. Kde len tí rodičia pozerali? Mimochodom, žiadnych rodičov nemala, žila sama so svojou dcérkou. A spriatelila sa práve s tou dôchodkyňou s modrými vlasmi. Keď dievča cez deň chodilo preč, suseda sa starala o jej dcérku.
Zuzanu Petrovú to vôbec neprekvapovalo. “Takí ľudia sa k sebe priťahujú” – myslela si. “A mňa obchádzajú. Vidia slušného človeka a nevedia, ako sa správať. Pozdravia sa vo výťahu a tým končí všetka komunikácia”.
Posledný sused bol muž asi 30-ročný. Keď ho Zuzana videla prvýkrát, zažila skutočný šok. Celé ruky a krk mal pokryté tetovaniami! Normálni ľudia predsa tak nechodia! Samozrejme, že nie!
Ešte v mladosti Zuzana Petrová odsudzovala takéto postavy. Evidentne sa inak nevedia prejaviť, len kožu si znetvoriť. Akoby chceli na seba upútať pozornosť! Rozumom nezaujmú, tak upútajú vzhľadom! Lepšie by urobil, keby čítal knihy.
Tak rozmýšľala každý deň, keď stretla niekoho zo susedov vo výťahu. Keď sa vrátila domov, tešila sa, že žije tak, ako sa patrí. A niekedy cez telefón so svojou jedinou priateľkou rozoberala susedov. O iných veciach nemali veľmi čo hovoriť, tak sa “tetovanec,” “mladá matka” a “šialená stará žena” stali hlavnými témami rozhovorov.
Raz večer, ako zvyčajne, Zuzana Petrová sa vracala z práce domov. Mala mizernú náladu. V práci sa ukázal manko… prvýkrát po mnohých rokoch práce. Na koho to zvalia? Kto bude vinník? Samozrejme, účtovník. Od rána ju bolela hlava. A teraz jej začalo hučať v ušiach a nohy jej zrazu ťažké.
Sotva sa dostala k vchodu a sadla si na lavičku. Zrazu pocítila jemný dotyk na ruke. S námahou zdvihla zrak a s prekvapením zbadala tú “dôchodkyňu” s modrými vlasmi.
– Čo vám je? Je vám zle? – s účastným tónom sa spýtala.
– Hlava… bolí… – zašepkala Zuzana.
– Poďme k Jurajovi, je dnes doma. Vyzeráte bledo, nemáte farbu v tvári.
– K akému Jurajovi? – spýtala sa Zuzana.
– Juraj predsa s vami na rovnakom poschodí býva. On je kardiológ. Či ste o tom nevedeli?
Keď prišli na správne poschodie, suseda zaklopala na dvere Juraja. Na prahu sa objavil muž, ktorého tetovania zanechali Zuzanu na pochybách, či môže byť slušným človekom.
Muž Zuzane Petrovskej zmeral tlak, položil ju na gauč a dal jej nejakú tabletku. Čoskoro prešla bolesť hlavy aj hučanie v ušiach.
– Určite si zarezervujte termín na vyšetrenie! Treba sledovať tlak, aj u takých mladých dám, ako ste vy, – usmial sa lekár, keď sa Zuzana cítila lepšie.
– Ďakujem vám, – z nejakého dôvodu sa Zuzana cítila trápne, keď si spomínala, ako sa s priateľkou rozhovorila o tetovanom mužovi. “Na vzhľad dbá, ale rozum nič moc” – hovorila o ňom. No a teraz, pomyslela si, doktor, každý deň niekomu zachraňuje život.
– Nemáte za čo. Nech vám je dobre! Ak budete potrebovať, obráťte sa na mňa.
Zuzana sa rozlúčila s lekárom, vrátila sa domov a uľahla si na menší gauč. Nemohla uveriť, ako sa zmýlila ohľadom muža… A dôchodkyňa s modrými vlasmi sa ukázala byť dobrou ženou. Pristúpila k nej a zistila, či je v poriadku.
Niekto zaklopal na dvere. Na prahu stála dôchodkyňa s modrými vlasmi, držiac za ruku dcéru mladej ženy, ktorá podľa Zuzany Petrovej skutočne matkou stala príliš skoro.
– Len som vás chcela navštíviť, zistiť, či ste v poriadku. Prepáčte, že som s Jankou, Anka je v práci… A tak dlho som sa s vami chcela spoznať. Ale neodvážila som sa. Teraz sa naskytla šanca! My všetci sa bavíme so susedmi, a vy sa držíte trochu bokom!
– Poďte dnu, urobím čaj, – povedala Zuzana, trochu prekvapená svojou ponukou. – Ďakujem, že ste pomohli, keď ste videli, že mi je zle…
– To je nič. Vždy vidím, keď je niekomu zle. Ja som sa starala o chorú mamu celý čas svojej mladosti. Ako som mala 14, mama ochorela. A odišla, keď som mala už cez 30. Poradne som sa ani nevyškolila, nemala som žiadne romány, len som ležala pri jej posteli… Len tak-tak som stihla mať dieťa. Nechcem na to myslieť. Teraz si konečne trochu užívam starobu, – suseda s mierne vinným úsmevom ukázala na svoje výrazné pramene. – Ďakujem dcére, pomohla mi natrieť vlasy. Aj skvelé tričká mi kupuje. Aspoň na krátky čas som zasa mladou. Ale Anke je ešte ťažšie.
– A kto je Anka? – spýtala sa Zuzana.
– Aňa, ten byt vedľa môjho, je jej. Janka je jej sestrička. Rodičia zahynuli pri autonehode. Ona sestričku adoptovala, vychováva ju. Školu na univerzite prerušila, pracuje od rána do noci, chudera. Juraj jej niekedy pomáha s peniazmi. No Juraj, ten, čo vám dnes pomohol…
Keď suseda odišla, Zuzanasedela chvíľu ticho za stolom v kuchyni a pozerala pred seba prázdnymi očami. Mala by Anke ponúknuť pomoc, tiež občas môže dohliadať na Janku. A vlasy si už dlho túžila nafarbiť na ryšavo.
Len to vždy pokladala za neslušné vo svojom veku. Zajtra sa určite poradí so susedou ohľadom tohto! A nezabudnúť pozvať Juraja na koláče, aby sa poďakovala za pomoc.
