V januári prišla klíma k Antónii. Spočiatku táto udalosť nespôsobila žiadne zvláštne problémy. Neboli známe návaly, potenie, zrýchlený tep srdca ani bolesti hlavy. Len prestala menštruácia a to bolo všetko: vitaj, staroba, som tvoja!
K lekárovi Antónia nešiel, už toho veľa čítala a vedela, čo a ako. Aj priateľky o sebe často rozprávali, delili sa o pocity. “Mala si šťastie,” hovorili Antónii, “tak ľahko prežívaš klímu!”
Ako keby zauzlili priateľky. Onedlho sa s Antóniou začali diať zvláštne veci. Uvedomovala si, že sú to hormonálne zmeny v tele, ktoré neprejdú bez stopy. Preto asi tá bezdôvodná zmena nálady, závraty a slabosť.
Bolo pre ňu čoraz ťažšie skloniť sa k vnučke Eliške, chuť do jedla sa vytratila a chrbtica začala bolieť akosi inak. Ráno jej tvár často opúchala, večer zasa nohy. Istý čas si Antónia svoje neduhy nevšíma. Prvé spozorneli nevesty: “Mama, aká ste chabá a bledá. Choďte k lekárovi, urobte si ultrazvuk, netlačte to, s takýmito vecami sa nežartuje!”
Antónia mlčala. Pochybnosti, že niečo nie je v poriadku, sa v jej duši už dávno usadili. Tentokrát ju začal silne bolieť prsník, doslova horel a nedal sa dotknúť. Dolná časť brucha ju ťahala, nespala kvôli tomu. Často, počas bezsenných nocí pri mužovom tichom chrápaní, ležala Antónia na chrbte, dívala sa na strop a ticho plakala, mysliac na budúcnosť a spomínajúc na minulosť.
Ako nieže nechcela zomrieť! Veď len päťdesiatdva, ani do dôchodku sa nedostala. S manželom začali hľadať chatu, rozhodli sa tráviť viac času v prírode. Synovia sú takí úžasní, majú dobré práce. Nevesty sú rešpektujúce, nepokazujú, pomáhajú farbiť biele vlasy, radia, čo z oblečenia kúpiť, aby zakryli plnosť. Vnučka jediná, Eliška, jednoducho zlaté dievčatko, nieto radosť. Venuje sa krasokorčuľovaniu, na jeseň pôjde do prvej triedy. Kreslí dobre, už vie pliesť – babička ju naučila.
Ako rýchlo život preletel! Zdá sa Antónii, že ešte poriadne nežila. Mladšieho syna len nedávno oženila, ešte deti od neho nečakala, a tu choroba, prekliata! Otierala si Antónia horúce slzy okrajom pokrývky, ale tie tiekli a tiekli po jej lícach. Ráno sa pod očami objavovali modré kruhy, tvár stmavla, zosunula.
***
Antónia nejako prežila jar a leto, ale na jeseň sa jej stav výrazne zhoršil. Dýchavičnosť, strašná bolesť v chrbte takmer nepúšťala, brucho neskutočne bolelo. Konečne sa rozhodla Antónia objednať na lekára a povedať o svojich utrpeniach mužovi. Do ženského poradenstva ju sprevádzala takmer celá rodina. Manžel, Andrej Štefan, zostal so starším synom v aute, obe nevesty čakali v chodbe.
S ťažkosťami sa dostala na vyšetrovacie kreslo a červenajúc sa z hanby odpovedala na otázky doktorky: “Kedy skončila menštruácia? Kedy sa začalo cítiť zle? Kedy naposledy bola na vyšetrení?” Odpovedala Antónia dlho, dokonca stihla zamrznúť na kresle, kým doktorka vypĺňala kartu, umývala si ruky, nasadzovala si gumové rukavice.
Doktorka Antóniu dôkladne prehliadala, čoraz viac sa mračila a nervózne prejavovala. Potom len stručne povedala: “Obliekajte sa” a pristúpila k telefónu. Antónia s trasúcimi sa rukami ťažko naťahovala neposlušnú sukňu a s hrôzou počúvala doktorčin rozhovor.
“Onkologický ústav?” kričala do telefónu. “Tu hovorí z piateho obvodu. Mám tu vážne chorú pacientku, potrebujem naliehavú konzultáciu. Naliehavo! Áno, áno… Zdá sa, že je to posledná fáza. Nemôžem nájsť maternicu. Päťdesiatdva… Prvotné vyšetrenie. Áno, nehovorte… Ako v lese žijú. Učíte ich, učíte, informácie na každej uličke, ale k lekárovi ísť nemajú čas. Áno, áno, dobre, posielam.”
Po rozhovore doktorka prerušila a začala vyplňovať nejaké papiere.
– Prišli ste sem sama, pani?
– Nie, s manželom, deťmi, autom, – ticho odpovedala Antónia už stuhnutými perami. Až teraz pocítila silnú bolesť v celom tele. Z tej bolesti jej zadržalo dych, nohy jej ochrnuli, chcela kričať. Antónia sa pritisla ku dverovému stĺpu a rozplakala sa. Pôrodná asistentka vybehla do chodby a zakričala:
– Kto je tu s Páškovou? Vstúpte!
Nevesty vyskočili a ponáhľali sa do ordinácie. Keď videli svokru, všetci pochopili. Antónia plakala a ohýbala sa bolesťou, ako keby k nej z diaľky doliehali úryvky doktorčiných pokynov: okamžite, naliehavo, prvá nemocnica, onkológia, druhé poschodie, službukonajúci lekár čaká… Tu je odporúčanie, tu je karta… Veľmi neskoro, ľutujem… Prečo ste to odkladali, veď ste vzdelaní ľudia…
V aute išli mlčky. Andrej Štefan sa neskrýval, utieral si nos, z času na čas si utieral obrúbkou slzy z líca. Syn napäto sledoval cestu, až kým prsty neboleli od silného držania volantu.
Na zadnom sedadle z oboch strán podopierali svokru nevesty, ktorú už opúšťali posledné sily. Antónia stonala, a keď bolesť silne zosilňovala, nahlas kričala, čím vyvolávala u Andreja Štefana nové záchvaty plaču.
Niekedy bolesť na niekoľko momentov ustala, a tak Antónia stihla vidieť plynúce okolo okien stromové koruny. Lúčiac sa s nimi, Antónia sa v duchu lúčila aj s deťmi, mužom a vnučkou Eliškou. Už ju viac nebude opečovávať chutnými koláčikmi. A kto ju teraz odvedie do prvej triedy, kto ju po konci hodín privíta doma? Kto ju objíme, vášnivo pobozká, bude obdivovať jej prvé úspechy?..
***
V onkologickom ústave netrvalo dlho čekanie. Antóniu prijali hneď. Rodina v hrôze, bez odvahy posadiť sa, stála v skupinke pri okne. Andrej Štefan už neplakal, ale akoby stratený a bezmocný hľadel na jedno miesto. Nevesty si žmýkali v rukách vreckovky, syn sa mlčky pohupoval z boka na bok.
V miestnosti, kam Antóniu zaviedli, sa zrejme dialo niečo strašné. Najprv odtiaľ vybehla sestrička s červenou tvárou a rýchlo sa rozbehla na koniec chodby. Potom vstúpil do miestnosti starší lekár v chirurgickom plášti a s obuvníkmi na topánkach. Následne tam takmer naraz vošli ďalší doktori.
Keď na konci chodby zaznel hluk, rodina sa automaticky, ako na povel, obrátila smerom k zdroju zvuku: červenolíca sestrička so dvoma sanitármi rýchlo viezli klepajúcu sa väzobnú postel pre prenášanie pacientov. Keď sa postel skryla za širokými dverami do miestnosti, rodina pochopila, že je to už koniec. Andrej Štefan si chytil hlavu do rúk a zastonal, nevesty začali horúčkovito hľadať v kabelkách kvapky na srdce, synovi sa na tvári nervovo škubalo.
Náhle sa dvere do miestnosti znova rozrazili. Postel s Antóniou, prikrytú bielou plachtou, tlačilo naraz šesť-sedem ľudí. Všetci boli rozčúlení, červení, s kvapkami potu na čelách. Bledá tvár Antónie bola obnažená. Hrôza sa usadila v jej opuchnutých očiach. Odstrčil nevesty, Andrej Štefan sa ponáhľal za ženou. Starší lekár mu zatarasil cestu.
– Som manžel, manžel, – kričal Andrej Štefan za odstupujúcou postelou. – Dajte mi aspoň rozlúčiť sa. Lubka, drahá moja, ako je to možné, veď sme chceli spolu v jeden deň…
– Dosť sa želali už, – sestrička zavierala na západku široké dvere do miestnosti. – Nevadte, dedo, a nerobte hluk. Rodí. Hlavička už sa objavuje…
***
V pôrodnej sieni boli dve rodičky: Antónia a ešte jedna, úplne mladá, asi študentka. Obidve naraz kričali a rovnako sa ako na povel medzi kontrakciami upokojovali. Okolo každej sa hemžili pôrodné asistentky a lekári. Starší profesor sa pokojne a sebavedome pohyboval od jedného stola k druhému a dával pokyny.
– Za čo trpíme? – spýtal sa profesor rodičiek počas ďalšej pauzy.
– Za prekliatu vodku, ona je vo všetkom vinna, mrcha, – prešomrala študentka.
– A ty, mami? – obrátil sa profesor k Antónii a pohladil ju po obnaženej silnej nohe.
Antónia chvíľu mlčala, rozmýšľala, a potom ticho, lebo sily už úplne došli, pošepla:
– Za lásku, asi. Za čo iné? Veď sme tak so manželom oslavili moje narodeniny. Päťdesiatdva rokov. Trošku sme sa potúlali…
– Neskutočne vravím, potúlali, – usmial sa profesor. – Takže, naozaj, na nič si neprišla alebo hráš sa?
– Ale kdeže, doktor! Keby som len vedela, keby som aspoň na to pomyslela!.. Aká hanba! Veď som už dlhšie babička. A od detstva som taká plnoštíhla, že ani s dvadsiatich ma už volali len menom a priezviskom… Bola som si istá, že mne prišla menopauza a k tomu asi aj rakovina. Vo študovni nenašli maternicu, povedali, že sa rozpustila, rakovina, posledná fáza…
– Šrak tomu, nie rak, – profesor so zaželaním zamával rukou – My sme živí ľudia a bohužiaľ, lekárske chyby sa niekedy ešte vyskytujú. Ale dosť rozprávania. Snaž sa, mama, snaž sa. Tvoja chyba chce uzrieť svet!
***
Pôrodná asistentka vyšla z pôrodnice spokojná a plná dôležitosti. Bude čo povedať priateľkám – nie každý deň v našich časoch rodia babičky.
– Antónia Paučková. Sú tu príbuzní?
– Áno, – odpovedala rodina zborovo a vykročila vpred.
– Gratulujem, – spýtala sa pôrodná asistentka so zjavným zvedavosťou, nad mužskou časťou rodiny. – Kto bude otcom?
– Ja, – chrapľavo, stále neveriať tomu, čo sa deje, zašepkal Andrej Štefan.
– On, – odpovedali nevesty súčasne, ukazujúc na svokra.
– Obdivuhodné, – nedokázala zadržať emóciu pôrodná asistentka a dodala s výrazným rešpektom. – Chlapec máte. Tri päťsto. Výška päťdesiatjeden centimetrov. Pripravte oslavu, otec. Ešte hodinka a bohvie, čo by sa stalo… Ledva to do pôrodu stihli. Také zázraky. Prečo len do onkológie šli, nechápem…
