Auto prudko zastavilo a ostalo stáť. Andrej bol vážny mladý muž, preto bolo pre neho nezvyčajné zastaviť neznámej dievčine, ktorá stopovala pri ceste.
Chatová osada, kde Andrej so svojou mamou mali útulný a teplý dom, sa nachádzala 15 kilometrov od Bratislavy. Letné bývanie tam bolo skutočne príjemné a Andrej chodil do práce okolo siedmej ráno, keď boli cesty prázdne a les okolo vyvolával príjemné myšlienky a spomienky.
Dievčina pribehla k autu a s úsmevom sa pozrela do otvoreného okna.
– Dobrý deň, – zažartovala veselo, – neveziete ma do mesta?
– A nebojíte sa sadnúť si k neznámemu mužovi do auta uprostred lesa? – opýtal sa Andrej s úsmevom.
– A prečo by som sa mala báť, – odpovedala dievčina, – vaša auto vyzerá drahé a máte dobré oči. Prečo by ste mi mali škodiť, keď máte takú peknú mašinu a dobrosrdečný pohľad.
Andrej sa rozosmial. Takú naivitu a jednoduchosť už dlho nevidel a úprimne si myslel, že už ani neexistuje.
Lujza, ktorá vyrastala na dedine, bola otvorená a dôverčivá. Keď jej Andrej po troch týždňoch známosti navrhol sobáš, bez váhania súhlasila. Mladý muž sa jej zdá byť veľmi seriózny a pekný. „Veď presne tak, ako teta Marta predpovedala,” – myslela si Lujza, silno držiac Andreja za ruku, pričom sa nesmelo pozerala na jeho mamu, pre ktorú táto správa bola ako malé zemetrasenie.
Po svadbe sa Lujza a Andrej presťahovali do jeho mestskej bytu. Na chate to nebolo veľmi pohodlné. Ani Andrejova mama nemala pre svoju nevestu veľkú náklonnosť.
– Synu môj, – čudovala sa často Viktória, – vážne si myslíš, že táto dedinská krásavica bola jedinou vhodnou voľbou z tvojho okolia? – vzdychla si smutne a kývala hlavou s pekne upravenými vlasmi.
Andrej sa usmieval, ale so svojou mamou nesporil. Nechcel vysvetľovať, aký pokoj a spokojnosť cíti vo svojej malej a útulnej rodine. Andrejova mama bola chladná a zdržiavajúca sa dáma. Pre Andreja bola otvorená a láskyplná Lujza niečo ako matka a manželka v jednej osobe.
Prešlo niekoľko rokov. Lujze a Andrejovi sa narodila očarujúca dcérka Maňuška. Lujza ju neskutočne milovala, a aj babka sa postupne odmäkčila. Videla, ako Lujza miluje a rozmaznáva jej syna, a ako múdro vychováva dcéru. Viktória síce bola prísna a trochu cynická dáma, ale vedela si priznať chyby.
Preto Andreja neprekvapilo, keď jedného dňa vymenila hnev za milosť a pozvala Lujzu s vnučkou na niekoľko dní na chatu.
– Andrej, bojím sa, – zaváhala Lujza, snažiac sa nájsť akúkoľvek výhovorku, aby nešla k svokre.
– No, nezje ťa, – smial sa Andrej a jemne pobozkal svoju ženu na krk.
– Zje, určite zje, – vzdychla Lujza, – a ešte aj Maňuškou si zakusne. A ty potom budeš nadávať a plakať, ale už bude neskoro, – rozhodne dokončila Lujza a pre profil vytlačila slzu.
Nič však nepomáhalo. Andrej zobral od manželky košík s jedlom, naložil veselo hrajúcu sa modrookú Maňušu, presvedčil manželku, aby si sadla na predné sedadlo, a celá rodina, plná rečí a dohadovania, vyrazila na cestu.
Viktória bola hostí úprimne rada. Usmiala sa na Lujzu a mladá žena pochopila, že vojna skončila. Od tejto chvíle začalo ich úžasné priateľstvo. Vzťahy medzi svokrou a nevestou sa každým dňom stávali blízkymi a dôvernými.
Lujza začala pracovať a Maňuška často zostávala u Viktórie, ktorá jej čítala knihy, učila hrať na klavír a učila ju angličtinu. Viktória totiž bola tlmočníčkou-sprievodkyňou a zvedavé dievča s nadšením počúvalo jej zábavné príbehy o zahraničných cestách a stretnutiach so zaujímavými ľuďmi.
Prešlo ďalších pár rokov. Jedného dňa prišla Lujza s Maňuškou k Viktórii bez ohlásenia. Lujza schudla a vyzerala akosi napätá a málo hovorila.
– Lujzička, čo sa stalo, – opýtala sa Viktória súcitne, – nerada by som vedela, či nie si chorá.
Ale Lujza vzdychla, sadla si na stoličku a rozplakala sa.
– Andrej už s nami pol roka nežije, – povedala napokon so slzami, ťažko zozberiac súvislú reč. – Najprv len občas neprišiel domov. Vravieval, že má veľa práce. A potom začal miznúť na niekoľko dní. Príde, prezlečie sa, Maňuška pobozká, mňa odsunie a znova odíde. Najprv som si myslela, že má problémy v práci. Už takmer celý rok nevidíme žiadne peniaze. Ale to nevadí. Som sestrička, zarábam dobre.
Nám to stačí. Potom jedného dňa niekto zazvonil na dvere, otvorím a tam stojí elegantná pani. Krásna, upravená. V klobúku. Má drahú kabelku. Takú som videla len v televízii, – Lujza sa trochu upokojila, zhlboka sa nadýchla a pokračovala, –
Ty, – hovorí, – si chudobná a k Andrejovi sa nehodíš. On teraz bude žiť so mnou, a ty sa z bytu vypratať aj s tou svojou hlúpou dcérou. My s Andrejom sa zaobídeme aj bez tvojej nevychovanej dievčiny.
– Ja nie som hlúpa a som veľmi slušná, – zrazu oznamovala dospelým Maňuška a urazene sa odvrátila. Viktória aj Lujza si nevšimli, že sa Maňuška ticho prikradla do kuchyne a už niekoľko minút počúvala rozhovor dospelých.
– Samozrejme, že nie si hlúpa, – potvrdila Viktória a narovnala sa. Si rozumné a slušné dievča. Preto budeme spolu žiť a vezmeme k sebe aj mamu.
Lujza zotrela slzu a prekvapene sa pozrela na Viktóriu.
Lenže železná dáma už rozhodla. A keď jej syn oznámil, že sa rozvádza a dúfa, že matka v dohľadnej dobe prepracuje testament na dom, prijala to pokojne a dôstojne. Lebo testament už bol prepracovaný.
Lenže Viktória akosi pozabudla povedať synovi, že novými majiteľkami domu sa stali jeho bývalá manželka a modrooká Maňuška, ktorá v tom momente tak bezstarostne a dôverčivo škrabala, ako vždy krásne upravené, obľúbené babkine vlasy.
