Oslepujúca závisť voči mojej mladšej sestre Veronike ma ničí. Jej život je ako rozprávka, v ktorej je princeznou, a jej manžel robí všetko možné, aby splnil jej priania ako oddaný rytier. A ja, akoby som bola unavená Popoluška, nesiem bremeno celej rodiny, dusím sa únavou a beznádejou. Niekedy mám pocit, že som najhlúpejšia a najnešťastnejšia žena na svete. So svojím manželom, Viktorom, sme spolu už takmer desať rokov. Za ten čas sme prešli mnohým: boli chvíle šťastia, no častejšie tmavé časy plné skúšok.
Teraz prišlo jedno z najtemnejších období nášho života. Pred rokom sa Viktor rozhodol zmeniť prácu. Sľubovali nám zlaté hory: stabilný príjem, dobré podmienky, svetlú budúcnosť. Ale realita bola krutým posmechom nad našimi nádejami. Nová pozícia sa ukázala ako skutočné peklo, horšia než predchádzajúca, a Viktor teraz obviňuje zo všetkého mňa, akoby som ho ja sama vrhla do tej priepasti.
„Ty si chcela, aby som zmenil prácu? No, teraz si spokojná?“ hádže mi sarkastické poznámky pri každej príležitosti.
Kto však mohol predvídať taký obrat? Chcela som len, aby rástol, aby sa naša rodina konečne dostala z večnej chudoby. Mohla som ja tušiť, že sa všetko skončí katastrofou? Teraz sa zmietame vo finančnej jame. Môj plat nás drží nad vodou, pretože Viktorovi neplatia už niekoľko mesiacov načas. S úplnou ťažkosťou dávame domácnosť aspoň trochu dokopy.
Minulú jar mi odišiel telefón. Oprava by stála takmer toľko čo nový, tak sme sa rozhodli odložiť kúpu. Niekoľko mesiacov som sa trápila so starým tabletom, až kým som ho nemusela založiť v záložni. Odišli tam takmer všetky moje zlaté šperky – tie málo veci, ktoré mi pripomínali lepšie dni. Peniaze boli potrebné a ja som dala všetko, čo som mala. A majetky Viktora? Nie, tých sme sa nedotkli – len moje obete boli využité.
Veronika, moja mladšia sestra, nado mnou zľutovala a dala mi svoj starý telefón, aby som aspoň nejako zostala v spojení. Vydávala som zo seba maximum, aby moja rodina netrpela hladom. Áno, Viktor tiež pracuje, niekedy si berie brigády, ale robí to s takým odporom, akoby ho nútili na galeje. Vždy ho musím povzbudzovať, takmer na kolenách ho prosiť.
Nedávno Veronikin manžel, Peter, nadhodil, že na Medzinárodný deň žien si od neho vypýtala nový iPhone. Pocítila som, ako vo mne vzplanula spaľujúca závisť – pocit, za ktorý sa hanbím, no nemôžem ho potlačiť. S Petrom žijú v Košiciach, ako my s Viktorom v Bratislave, ale všetko je iné. Veronika točí jej mužom ako bábkou: pracuje večerami ako taxikár, letí na služobné cesty, šetrí peniaze a vo všetkom jej vyhovie. Jeho plat je jej súkromným pokladom, ktorý míňa len na seba. Minulý rok si len tak šla do butiku a kúpila si skvelý kožuch, lebo sa tak rozhodla.
„Muž má zabezpečiť bývanie, jedlo a všetky starosti,“ vyhlasuje s kráľovskou istotou.
Veronika je skutočná kráska. Vkladá všetky peniaze do seba: predlžovanie rias, dokonalá manikúra, upravené obočie, štýlové účesy, módne oblečenie a ďalšie ženské radosti. Vedľa nej sa cítim ako nejaký nevýrazný tieň – ošúchaný, neudržovaný, zabudnutý. Ani si nespomínam, kedy som bola naposledy u kaderníka, o manikúre ani nehovorím. Čo zarobím, ide na rodinu, a Viktor ani len nepomyslí na to, aby priniesol domov ďalší cent. Každú vedľajšiu činnosť alebo zmenu v živote mu musím doslova vytiahnuť z rúk.
Nedávno som dostala výplatu a Viktor opäť naznačil, že za nájom a jedlo budeme musieť opäť platiť z môjho vrecka. Rozpadám sa od bolesti: ani sa nesnaží niečo zmeniť, nesnaží sa kvôli nám.
„Vieš, že s peniazmi je to ťažké, výplatu opäť posunuli,“ zamrmlal, keď som sa pýtala, čo mi dá na narodeniny.
Ale keď nedostane darček na sviatok, je z toho ako urazené dieťa. Vždy sa snažím ho potešiť, nájsť nejakú maličkosť, aby sa necítil ohrdnutý. A on? Neočakávam od neho drahé telefóny či luxusné prekvapenia – šťastie predsa nie je v peniazoch. No ani len obyčajnú pozornosť, malý znak starostlivosti od neho nečakaj. On to jednoducho nechápe.
Myslela som si, že naše trápenia sú dočasné, že je to len temná fáza, ktorá čoskoro skončí. Ale teraz vidím: to nie je fáza, to je celý život. Pokúšala som sa hovoriť s Viktorom, došlo aj k hádkam, ale on len krčí plecami: „Výplatu meškajú, čo mám robiť?“
„A keby sme mali deti, ako by sme prežili?“ pýtala som sa raz v zúfalstve.
Ostal ticho. A ja sa pozerám na Veroniku a závisť ma ničí zvnútra. Hanbím sa za tieto pocity, ale sú silnejšie ako ja. Jej muž ju nosí na rukách, zahrňuje ju darčekmi, kupuje všetko, čo si želá, a ja stále používam jej starý telefón, ktorý nepotrebovala. Prečo niektoré ženy, ako Veronika, dostanú všetko? Je to šťastná osud? Alebo je to v mužoch? Prečo pre niekoho život predstavuje večnú oslavu, stačí len lusknúť prstami, a pre mňa je to nekonečná sivá samota?
