Nesmierne závidím svojej sestre. Jej manžel je ochotný dať jej celý svet, kým ja nesiem na pleciach bremeno celej rodiny.
Nesmierne závidím svojej mladšej sestre Veronike. Jej život je ako rozprávka, v ktorej ona je princeznou a jej manžel Michal jej plní každé želanie ako verný rytier. A ja, ako unavená Popoluška, ťahám na svojich pleciach celú rodinu a dusím sa únavou a beznádejou. Niekedy si myslím, že som najhlúpejšia a najnešťastnejšia žena na svete. So svojím manželom Martinom sme spolu už takmer desať rokov. Prešli sme si mnohým: boli momenty šťastia, ale častejšie temné časy plné skúšok.
Teraz nastal jeden z najtemnejších období nášho života. Pred rokom sa Martin rozhodol vymeniť prácu. Sľúbili nám modré z neba: stabilný príjem, dobré podmienky, svetlú budúcnosť. Ale realita bola krutým posmechom našich nádejí. Nová pozícia sa ukázala ako skutočné peklo, horšia než tá predchádzajúca, a Martin teraz za všetko viní mňa, akoby som ho ja jediná do tej priepasti vtiahla.
„To ty si chcela, aby som vymenil prácu? Tak čo, si teraz spokojná?“ vrhá mi sarkasticky pri každej príležitosti.
Ale kto mohol predvídať taký obrat? Chcela som len, aby rástol, aby sa naša rodina konečne dostala z večnej biedy. Ako som mohla vedieť, že všetko sa obráti v katastrofu? Teraz sa topíme vo finančnej priepasti. Môj plat je jediným, čo nás drží nad vodou, pretože Martinovi už niekoľko mesiacov meškajú výplaty. Ledva se straníme konce s koncom a každým dňom cítim, ako toto bremeno tlačí stále ťažšie.
Minulú jar sa mi pokazil telefón. Oprava by stála takmer toľko, ako nový prístroj, a tak sme nákup odložili. Niekoľko mesiacov som sa trápila so starým tabletom, až som ho musela nakoniec dať do záložne. Tam skončila takmer všetka moja zlatá bižutéria – tie ojedinelé veci, ktoré mi pripomínali lepšie dni. Peniaze sme nutne potrebovali a ja som dala všetko, čo som mala. A Martinove veci? Nie, tých sme sa nedotkli – len moje obete išli do záložne.
Veronika, moja mladšia sestra, sa nado mnou zľutovala a dala mi svoj starý telefón, aby som mohla aspoň nejako zostať v kontakte. Dala som do toho všetko, aby naša rodina nehladovala. Áno, Martin tiež pracuje, občas robí vedľajšie práce, ale robí to s takou nechuťou, akoby som ho nútila do galej.
Nedávno sa manžel Veroniky, Peter, zmienil, že na 8. marca si zažiadala o nový iPhone. Cítila som, ako vo mne vzrástla horká závisť – cit, za ktorý sa hanbím, ale nedokážem ho potlačiť. Oni s Petrom žijú v Bratislave, rovnako ako my s Martinom, ale ich život je úplne iný. Veronika ho má omotaného okolo prsta: on pracuje večer ako taxikár, cestuje na služobné cesty, šetrí peniaze a vo všetkom jej vyhovuje. Jej plat je jej osobný malý poklad, ktorý míňa iba na seba. Minulý rok si jednoducho zašla do butiku a kúpila si nádherný kožuch, lebo to chcela.
„Za bývanie, jedlo a ďalšie záležitosti má zodpovedať muž,“ vyhlasuje s istotou kráľovnej.
Veronika je skutočná krásavica. Vkladá všetky svoje peniaze do seba: zhušťovanie rias, dokonalá manikúra, upravené obočie, štýlové úpravy, módne oblečenie a ďalšie ženské radosti. Vedľa nej sa cítim ako šedý tieň – ošúchaná, zanedbaná, zabudnutá. Ani si nevzpomínam, kedy som naposledy bola u kaderníka, nehovoriac o manikúre. Všetko, čo zarobím, ide na rodinu, a Martin ani nepomyslí na to, že by prispel nejakou korunkou navyše. Každú vedľajšiu prácu alebo zmenu v živote z neho musím dolovať.
Nedávno som dostala výplatu a Martin zase naznačil, že za byt a jedlo budeme musieť opäť platiť z môjho vrecka. Rozdrapuje ma od hnevu: on sa ani nesnaží niečo zmeniť, nestaží sa kvôli nám.
„Veď vieš, s peniazmi je to ťažké, výplatu zase zdržujú,“ zavrčal, keď som sa ho spýtala, čo mi daruje na narodeniny.
Ale ak nedostane darček on, nafucí sa ako dieťa. Vždy sa snažím ho potešiť, nájsť aspoň nejakú drobnosť, aby sa necítil ošizený. A on? Nečakám od neho predražené mobily alebo luxusné prekvapenia – šťastie predsa nie je v peniazoch. Ale ani len jednoduchého prejavu pozornosti, malého gestu starostlivosti, sa od neho nedočkám. On to jednoducho nechápe.
Myslela som si, že naše trampoty sú dočasné, že je to len tmavá fáza, ktorá čoskoro pominie. Ale teraz vidím: to nie je fáza, to je celý život. Snažila som sa hovoriť s Martinom, dochádzalo aj k hádkam, ale len krčí ramenami: „Meškajú s platom, čo mám robiť?“
„A keby sme mali deti, ako by sme potom prežili?“ opýtala som sa zúfalo jedného dňa.
Mlčal. A ja sa pozerám na Veroniku, a závisť ma žerie zvnútra. Hanbím sa za tieto pocity, ale sú silnejšie než ja. Jej manžel ju nosí na rukách, zasypáva ju darčekmi, kupuje všetko, čo si zaželá, a ja stále používam jej starý telefón, ktorý už odhodila ako nepotrebný. Prečo niektoré ženy, ako Veronika, dostanú všetko? Je to šťastná osud? Alebo to závisí od mužov? Prečo niektorým život pridáva iba radosti a stačí len lusknúť prstom, a ja prežívam nekonečnú šedú nudu?
