Prepáč mi, Peťo, že som neprišiel na tvoju oslavu narodenín. Zrazil som dieťa na ceste, — povedal Viktor, zatiaľ čo do seba nalial pohárik slivovice. — Bol som v práci na novostavbách, sadol som do auta a len čo som vyrazil na cestu, zrazu sa ten chlapec objavil na kapote.
Predstav si to? Našťastie som šiel pomaly.
Vyskočil som z auta, pozerám – chlapček žije, pýtam sa ho, ako sa cíti, a on na to, že je v poriadku. Bol to malý ryšavý chlapček, hádam šesťročný, nie viac.
— Kde sú rodičia? — pýtam sa.
— Mama je doma, — odpovedá, — večeru varí.
— Tak poďme, — hovorím, — k mame. Niečo vymyslíme.
Doviedol ma k svojmu vchodu, ukázal na dvere bytu a sám sa schoval za mnou. Zvonkni, otvára žena. Krásna, takú som ešte nestretol, ale niečo v jej očiach chýbalo. Vieš?
— Prepáčte, — hovorím, — stalo sa niečo. Nezľaknite sa, prosím, ale zrazil som vášho syna autom. Je v poriadku, tu je, — vyťahujem chlapca spoza chrbta. — Ale možno by ste chceli zavolať políciu?
— Nie je potrebné volať políciu, — hovorí ticho. — Už piatykrát takéhoto niečo vyviedol.
— Ako to myslíte?
— Marek, choď do svojej izby, — prísnym hlasom sa obracia na syna. — A vy poďte do kuchyne. Dáte si čaj? Alebo lepšiu kávu?
Čaj malých chutný, s bylinkami.
— Prepáčte nám, — povedala Jana, tak sa predstavila. — Marek pred pár dňami nešťastne začul, ako sa sťažujem kamarátke, že bez muža je to ťažké, tak začal hľadať otca takto. Vy ste už aspoň piaty muž, ktorému skočil pod kolesá. Dvaja boli skoro na infarkt. Hovorím mu, že okrem neho nikoho nepotrebujem, ale je tvrdohlavý ako dedko. Ani auto veľmi nepoškriabal, možno vám za opravu zaplatím? Netreba? Ako myslíte.
A sedím tam, pozerám na ňu a zrazu som vedel – zamiloval som sa. Neuveríš, Peťo, ale prvýkrát v živote predo mnou sedí moja žena. Unavená, v domácom župane, nenalíčená. A cítim, že keby som ju stratil, skočím z mosta.
— Viem, — hovorím, — že to všetko vyzerá absurdne, ale dovolili by ste mi ako kompenzáciu pozvať vás s Marekom do kina?
— Netreba, — odpovedá. — Viete predsa, že Marek si hneď niečo viac predstaví.
— Nie som vám sympatický? — pýtam sa.
— O to nejde. Len… Za iných okolností… Ale takto… Vyzerá to, že som syna zámerne vrhala do áut, aby som našla manžela. Aká hanba.
— Áno, a ja zasa vyzerám ako darebák, ktorý chcel využiť ženu v ťažkej situácii, — žartujem. — A teraz nás oboch čaká peklo. Ale keď už to tak je, aspoň by sme horieť mohli v jednom ohni?
— Nepamätám sa, čo som ešte hovoril, ale nasledujúci deň som ich vyzdvihol a šli sme do kina na „Transformers“. Potom do reštaurácie. A potom…
Peťo, chcem tým povedať, že v júni máme svadbu. Potrebujeme fotografa. Zvládneš to? Pozri, akí sú fotogenickí.
Viktor vytiahol mobil a ukázal fotografiu smejúcej sa ryšavej krásky a vedľa nej sediaceho malého chlapca.
Teraz už presne viem, že Kupido nemusí mať krídla. Má zato veľa ryšavých pehov a chýbajú mu dva mliečne zuby. A volá sa Marek. A priezvisko… Pravda, Viktor mu ho čoskoro dá svoje. O tom nepochybujem.
