Stretnutie po rokoch
Ljuba bola najmenej nápadná dievčina v triede. Alebo aspoň tak sa zdalo jej samotnej. Nížkeho vzrastu, útla, s červenými vlasmi… Ljuba sa stále kvôli svojmu vzhľadu trápila a s obdivom pozerala na blondínky s modrými očami v triede.
– Dcérka, ty si ešte rozkvitneš ako ružový púčik, – utešovala ju mama, – ja som tiež začala vyzerať ako dáma až okolo šestnástky. Takže, neponáhľaj sa, ešte príde čas, keď budeš lámať srdcia chlapcom. Teraz máš len trinásť.
– Mami, vôbec sa neponáhľam, – Ljuba zahanbene sklopila oči, no jej zelené očia prezrádzali skrytú nádej. S povzdychom sa dívala na svoj obraz v zrkadle.
Už dlho sa jej páčil chlapec z paralelnej triedy – Dalibor. Športovec, vysoký, vždy veselý. Jeho odvaha a nápady v hrách hraničili s nerozvážnosťou. Počas hodín telesnej, keď sledovala hru chlapcov v basketbale, Ljuba stále tajne pozorovala Dalibora. Jeho energia všetkých povzbudzovala a tím vždy vyhrával.
Aj keby nebol taký sympatický, Ljube by sa páčil, no jeho výrazný vzhľad jej nedával veľké šance stať sa jeho priateľkou. Okolo Dalibora boli vždy dobrí priatelia a priateľky – nedalo sa k nemu priblížiť. On nikdy nebol sám. Vždy v zástupe spolužiakov. Aj keď stretnutia s ním na chodbe počas prestávok boli pre Ljubu malým sviatkom. Avšak stále ju brzdila jej neistota. Keď sa Dalibor blížil, sotvaže sa na neho pozrela, hneď odvrátila zrak…
O svojej detskej zamilovanosti nikomu nepovedala, ale mala pocit, že celý svet pozná jej tajomstvo, a len myšlienka, že by sa jej spolužiaci smiali, alebo čo horšie, samotný Dalibor, ju privádzala do rozpakov.
Preto sa rozhodla zabudnúť na svojho krásavca a snažiť sa ho ignorovať a na neho nemyslieť. Spočiatku sa jej to veľmi nedarilo, ale nakoniec sa upokojila a bola na seba hrdá.
– Hlavne sa s ním nestretávať príliš blízko, – šepkala si, a keď ho uvidela, hneď sa obrátila iným smerom alebo sa rýchlo stratila medzi ostatnými.
Prešli dva roky. Ljuba sa vypracovala na výbornú žiačku, výrazne vyrástla, už sa menej ostýchala svojho vzhľadu, pretože sa splnilo, čo mama predpovedala: Ljuba sa premenila na nežnú a štíhlu mladú ženu počas jediného leta.
Po ôsmom ročníku prešla Ljuba na strednú odbornú školu. O Daliborovi a ostatných mala správy len sporadicky, od jej bývalej triednej profesorky, pánky Kovačovej, ktorá bývala na tej istej ulici.
Školských stretnutí sa veľmi nezúčastňovala. Ich trieda nebola veľmi súdržná a Ljuba nemala žiadnych blízkych kamarátov z detstva. Raz, keď sa však všetci zorganizovali a mali sa stretnúť na učiteľkinom výročí, ona rozhodla sa, že aj tak pôjde, aby pogratulovala svojej obľúbenej učiteľke.
Ubehlo už tridsať rokov, odkedy ich trieda opustila školu! Bolo to dojímavé stretnutie, pretože mnohí sa už nevideli od školských čias. Prišli aj tí z paralelnej triedy.
Ljuba zrazu zahliadla Dalibora. Bol z neho vysoký, elegantný muž, so striebrom vo vlasoch a upravenou bradou. Už to nebol ten mladík – ruka mocná a výrečný. Zostal mu však ten istý pohľad – žiarivý, v ktorom iskry odhalili jeho neobyčajnú povahu.
Aula bola plná ruchu. Po gratuláciách pre pani Kovačovú sa vytvorili skupinky a spolužiaci sa dojatí objímali.
Ljuba bola prekvapená, keď sa k nej priblížil Dalibor a so širokým úsmevom ju oslovil:
– Tu je moja tajná školská láska… Ljuba.
Jemne sklonil hlavu a pobozkal jej ruku. Akoby neubehli desaťročia – Ljuba sa červenala.
– Láska? Ja? – vzplanula jej tvár, – a prečo sa to dozvedám až teraz?
Obaja sa zasmiali. Samozrejme, všetci už mali svoje rodiny a deti. Dalibor a Ljuba neboli výnimkou.
Stáli trochu bokom a Dalibor jej rozprával o svojej práci, rodine a synovi.
– Aj ja mám syna, – priznala Ljuba so zasneným pohľadom. Potom sa jej otázky prešmykli na jazyk:
– Ale povedz mi: prečo? Prečo som sa ti páčila? Vždy som bola taká nenápadná a skromná… A k tomu ešte nie pekná…
– Práve o to išlo. Nechcela si byť ako ostatné. Vždy si kráčala okolo s hrdou hlavou… Bál som sa k tebe pristúpiť. Hrdá. Ale veľmi si sa mi páčila. Hoci teraz je to už len sladká spomienka na mladosť.
– A ty si sa mi páčil rovnako, ani ti nemôžem všetko vyrozprávať… – náhle sa priznala Ljuba, – ale ťažko sa dalo prejsť cez tvoj sprievod… A nesmelá som bola priblížiť sa ako prvá. Ale naozaj to bola iba detská zamilovanosť.
– Kto vie… – zamyslene povedal Dalibor, – možno sme niečo nevnímajúc prepásli v našich životoch.
– Možno, – smejúc sa odpovedala Ljuba, – Možno sa stretneme nabudúce. V ďalšom živote…
– Budem hľadať tvoje zelené oči, – zašepkal Dalibor a smutne usmial sa. Bolo vidno, že je Ljubou očarený. Ona bola skutočne krásna. Neskorý púčik – ako kedysi hovorila jej mama.
Zrazu na ňu niekto zakričal.
– Mami! S otcom sme po teba prišli, ako si si želala…
K Ljube a Daliborovi sa cez dav predieral mladý muž.
– Zoznám sa, to je môj syn… – povedala Ljuba s úsmevom.
– Dalibor, – predstavil sa syn Ljuby sviežo podávajúc ruku.
– Dalibor, – podal ruku Dalibor. Pozrel sa na Ljubu s pohľadom naplneným prekvapením, nehou a zmätením.
A Ljuba už pri východe zo školy zamávala Daliborovi. Na prahu ho dobehla.
– Počúvaj, Ljuba… – pohľad mu zvlhol, – ďakujem ti…
– Za čo? – udivila sa Ljuba.
– Za syna. Vyrastá ďalší Dalibor. Vďaka za spomienku…
Ljuba prikývla. Pristúpila k autu a usadila sa na zadné sedadlo.
Ljubin manžel sa pýtal:
– Ako to išlo?
– Dobre, – odpovedala Ljuba, – mnohí prišli. Bolo príjemné ich vidieť. A trochu smutné, samozrejme. Čas nás mení… Som rada za pani Kovačovu. Je to hrdinská učiteľka. Nech jej zdravie slúži na ďalšie generácie žiakov.
