Keď sa Anna narodila, pôrodná asistentka povedala jej mame, že bude šťastná – narodila sa v košeli. A do piatich rokov bola Anna naozaj šťastná: mama jej plietla vrkoče, čítala knihy s obrázkami, len občas sa hnevala, že Anna si nechce zapamätať písmenká, a otec ju učil jazdiť na bicykli a brával ju na chalupu, kde jej dovolil šoférovať na poľnej ceste.
Keď mala päť rokov, rodičia jej oznámili, že čoskoro bude mať bratčeka.
– To bude darček k tvojim narodeninám.
Darček prišiel práve na narodeniny a vzal Anne všetky budúce oslavy: od prvého roka sa Jozef stal stredobodom ich rodiny. Najskôr preto, že bol malý, a potom preto, že bol zázračným dieťaťom.
Čítať sa Jozef naučil skôr ako Anna, ktorá aj v dvadsiatke čítala pomaly (dnes by ju diagnostikovali s dyslexiou, ale vtedy sa také slová nepoužívali a Annou poslali do špeciálnej školy), počítal tak, že učiteľka matematiky, akej ho ukázali, chytala sa za hlavu a bežala volať profesorovi Alexejovi Ivanovičovi, nehovoriac o tom, že Jozef písal veľmi originálne básne.
Anina šťastná éra skončila – nielenže mala narodeniny zdieľané s bratom, ale celý jej život sa točil okolo Jozefa. Anna brávala brata do školy a na angličtinu, do bazéna a za profesorom Alexejom Ivanovičom, do hudobnej školy a na básnický krúžok. Keď sama chcela ísť na krúžok domácnosti, mama sa rozčuľovala:
– Ty snáď chceš, aby som skončila s prácou a vodila Jozefka k profesorovi a do hudobky? Stále myslíš len na seba!
Anna sa poddala. Navyše, ak robila všetko správne: neplietla si Jozefov zložitý rozvrh, varila dve jedlá na večeru (Jozef bol od šiestich rokov vegetariánom, otec nevydržal bez mäsa), a najmä keď priniesla domov peniaze (večer vyvádzala psov susedov), mama ju pochválila a pohladila po ostrihanej hlave.
Vlasy Anne ostrihali preto, lebo mama už nemala čas jej ich zapletať, musela ráno s Jozefom opakovať angličtinu alebo zapisovať básne, ktoré v noci vymyslel. Anna si robila neupravený chvost a učiteľka písala do poznámkového denníka červenou perom pripomienky. Mama kritikou opovrhovala a odviedla dcéru do kaderníctva, kde jej urobili krátky zostrih, celkom vkusný, ale Anna aj tak celú noc plakala za svojimi vrkočmi.
– Keď skončíš školu, môžeš si robiť, čo len chceš, – hovorila mama, keď Anna niečo slabo namietala proti ďalšej úlohe súvisiacej s bratom. – Na tom, či opäť dorástli, nezáleží, aj tak nič nerobíš, len si svoje recepty čítaš.
Po škole, nielen tej Anny, ale aj Jozefa, sa jej sloboda vôbec nedostavila – okrem toho, že musela pripravovať mu raňajky, obed a večeru s vysokým obsahom výživných látok, žehliť a prať oblečenie a robiť iné drobné domáce veci, Anna sa stala niečím ako jeho sekretárkou. Viedla bratov rozvrh, sledovala súťaže a olympiády, triedila jeho poštu. Keď zmienila, že chce pracovať v útulku pre psy, nielen mama, ale aj Jozef začal na ňu tlačiť, že bez nej by bol stratený.
Anna sa znovu povedala.
Iba raz sa postavila proti bežnej nespravodlivosti – keď stretla Tibora.
Tibor nebol pekný – bol vysoký, pevnej postavy, celý deň sedel za počítačom a písal kódy. Príbuzní mu darovali psa v nádeji, že aspoň trochu bude chodiť von. Namiesto toho si najal Annu – tak sa spoznali. A nejako samo od seba sa stalo, že po vyvedení jeho psa u neho často prenocovala.
Mama volala a požadovala, aby išla domov – nenávidela žehliť košele a Jozef nosil len také. Aj Jozef volal a nariekal, že mu nemá kto strúhať ceruzky a otec znova priniesol lahôdky, keďže mama bola na obľúbenej diéte.
– Nechajte ma na pokoji! – kričala Anna. – Ja nie som vaša slúžka!
Tibor ju bozkával na vlhké oči a sľuboval, že sa raz vezmú. Potom však odišiel do Ameriky, keď dostal skvelú pracovnú ponuku.
– Prepáč, – povedal len.
Keď oznámili, že Jozef dostane cenu, rodičia od pýchy skoro praskli – všetkým susedom to vyrozprávali, mama sa ponáhľala objednať do salónu krásy a otec bol zvlášť zainteresovaný finančnou časťou ceny, pretože veľmi chcel kúpiť novú auto, no nemal dosť peňazí, a tak dúfal, že syn sa s ním podelí.
Anna mala prácu naviac – okrem obvyklého „upratať-prines-podaj“ musela viesť aktívnu korešpondenciu, rezervovať letenky, hľadať hotel s bazénom a vegetariánskou ponukou a tak ďalej. Bola tak vyčerpaná, že keď prileteli a všetko bolo pripravené: smoking, prejav, dav divákov už čakal v sále, Anna s vyčerpaním pobozkala brata na líce, stojaceho za kulisami, a išla do sály dúfajúc, že rodičia jej podržia miesto.
Vysoký strážnik stojaci pri vchode do sály jej zatarasil cestu a povedal:
– Obslužný personál nemá sem prístup.
– Čo? – nerozumela Anna.
– Počkajte na svojho nadriadeného za kulisami, – vysvetlil jej druhý so drzým pohľadom. – V tom istom odeve nie je vhodné objavovať sa.
Anna sa pozrela na svoje staré šaty – nešlo o to, že by žiadne iné nemala, len sa nestihla prezliecť. Ale aj tak to nevyzeralo príliš nejasne, takže nešlo o tie šaty, ale o fakt, že ju skutočne považovali za obslužný personál. Napokon, veľa sa nemýlili – slúžka je len slúžka.
Brat sa na ňu dlho nepochopiteľne pozeral a na okamih sa Anne zdalo, že týmto strážcom povie: „Pustite, to je moja sestra!“. Ale brat mlčal – moderátor už hlasno vyslovil jeho meno a on kráčal k pódiu, ani sa neobzrel na Annu.
Usadila sa na nízku stoličku pri stene, privrela oči a premýšľala nad zoznamom úloh: stihnúť vyzdvihnúť oblek z čistiarne, zarezervovať hotel a večeru v reštaurácii, triediť elektronickú poštu – už dva dni tam nehladala. Koľko gratulácií teraz príde – mamička, ako bude to všetko čítať!
O čom Jozef hovoril, nepočúvala – včera pred ňou už precvičoval svoj prejav a, samozrejme, bol dokonalý. Všetko ako vždy – ďakujem rodičom, ďakujem pedagógom, som pripravený pracovať na blahobyt vlasti a svetovú harmóniu. Annina pamäť bola vynikajúca a mysel okrajovo sledovala vety.
Ale potom sa niečo pokazilo. Namiesto toho, aby povedal: „A za všetko to ďakujem mojim milovaným rodičom (mama dnes v zelených šatách a klobúku s perom, otec v tmavom obleku tej istej farby a svetlej košeli, sedia v prvom rade) a nezabudnuteľnému Alexejovi Ivanovičovi (ten v modrom smútočnom obleku sedí na nejakom mraku a s radosťou sa díva na svojho najlepšieho žiaka), Jozef zrazu prehlásil:
– Mal som povedať niečo úplne iné, ale počujte… V skutočnosti existuje len jeden človek, bez ktorého by som tu dnes nestál.
Anna si živo predstavila, ako sa mama a otec triumfálne vymenili pohľadmi – samozrejme, každý z nich považoval svoj prínos za cennejší, a Alexej Ivanovič sa možno práve zrútil z neba.
– Môj život venovaný mne. Dlho som to nevidel, považoval som to za samozrejmosť. A viete, prišiel čas zaplatiť dobrom za dobro, aj keď, priznávam, jej úloha v mojom živote je neoceniteľná a ani všetky poklady sveta ju nebudú môcť plne odmeniť.
Otcovi určite na čele vystúpila žila – tak to vždy vyzeralo, keď sa zlobil, a mama sa iste rozčervenala a oči jej z radosti zvlhli.
– Tento deň venujem tebe. A všetky peniaze, ktoré som dnes získal, ti chcem dať, aby si mohla otvoriť útulok pre psy, o ktorom si vždy snívala, a vôbec aby si robila to, čo sama chceš.
Tieto slová zneli odlišne, akoby sa približovali k nej, a keď Jozef chytil jej ruku a vytiahol ju na pódium, Anna hneď nepochopila, čo sa deje.
– Predstavujem vám moju sestru Annu. Keby nebola, nikdy by som nič nedosiahol.
Publikum zasypali potleskom, jasné svetlo Anne zasvietilo do očí. A až v tej chvíli si začala uvedomovať, čo sa deje. Pozerala na brata vďačnými očami a on na ňu hľadel a usmial sa. A ten úsmev liečil všetko – odchod Tibora, nerealizovaný krúžok domácnosti, smutné psy v útulku… Stála v svetle reflektorov, skrčená a vyplašená, ale postupne v nej niečo ožívalo, čo ju nútilo sa vzchopiť a narovnať plecia.
A Jozef naozaj dal všetky peniaze jej a najal mladého muža, ktorého Anna naučila všetko, čo pre brata roky robila.
– Už viac nebudeš mojou slúžkou, – povedal Jozef. – Prepáč mi, Anna, bol som slepý hlupák.
A Anna mu odpustila. Skutočne založila útulok pre psy, začala sa učiť cukrárke, otvorila si malú firmu – stáť za pultom často musela sama, no všetko bolo presne také, ako si vysnívala. A jedného dňa, chladného októbrového večera, keď sa chystala zavrieť pokladňu, zazvonil zvonček, oznamujúc príchod návštevníka. Anna sa priateľsky usmiala na vysokého muža v čiernom plášti, začala sa pýtať, čo by rád, ale zastavila sa a zmĺkla.
Pred ňou stál Tibor. Schudnutejší, prísny, unavený. Tak známy.
– Vrátil si sa…
Anna pocítila, ako jej kolená podklesávajú, a zachytila sa rukami pultu.
– Anička, – usmial sa. – Odpusť mi, hlupákovi, tak som sa mýlil…
Nuže – druhý hlavný muž v jej živote požiadal o odpustenie, čo viac potrebovať?
Ospravedlnenie neprišlo len od otca – s mamou s Annou teraz nehovorili, rozhodli sa, že to ona nahovorila Jozefa, aby jej všetko udelil. Ale to nebolo dôležité – rodičia sú rodičia, akí sú. A Tibor… On sa vrátil, a teraz bude Anna celkom určite šťastná.
