– Mama, vždy si hovorila, že som lakomá, – usmiala sa dcéra. – Tak som darovala tvoju sadu tanierov tetičke Jane.
Od detstva bola Janka zvyknutá, že sa hračky u nich doma dlho nezdržali. Jej mama Anastázia Egová totiž rada chodila na návštevy a občas dávala hračky cudzím deťom.
– Mama, prečo si vzala moju bábiku? – spýtala sa opatrne Janka.
– Janka, drahá, viem, že tú bábiku veľmi miluješ, ale malé dievčatko, ktoré býva oproti nám, ochorelo a je teraz smutné. Myslela som, že naša bábika by jej mohla zlepšiť náladu a urobiť ju trochu šťastnejšou. Novú si vždy môžeme kúpiť, ale možnosť urobiť dobrý skutok sa neobjavuje tak často, – vysvetľovala mama a hladkala dcéru po vlasoch.
Janka sa zamyslene pozrela na bábiku, potom na matku a rozplakala sa. Nechcela sa lúčiť so svojou obľúbenou hračkou.
No žiaľ, cudzie uznanie bolo pre Anastáziu Egovú dôležitejšie než detské slzy.
– Neplač, nemôžeš byť taká lakomá, – povedala žena podráždene a poslala dievčinu robiť úlohy.
Ako Janka rástla, k hračkám sa pridali aj knihy a oblečenie, ktoré jej matka rozdávala cudzím.
Najprv sa Janka jednoducho poddala, mysliac si, že matka koná z dobrých úmyslov a že ona je naozaj lakomá.
Postupne však Janka začala chápať, že mama to nerobí z dobrosrdečnosti, a v jej srdci sa objavili pocit krivdy a nepochopenia.
– Idem k tete Marte, prídem neskoro, – povedala Anastázia Egová a z vešiaka vzala Jankin kabát.
– Ty ideš v mojom kabáte? – zasmiala sa Janka, keď videla svoju bundu v rukách matky.
– Nie, určite nie, nezmestila by som sa do neho, ty si oveľa štíhlejšia, – povedala žena hlúpo usmievajúc sa.
– Tak prečo ho máš v rukách? – vážnym hlasom sa spýtala dcéra.
– Sľúbila som ho dcére Marty, má roztrhaný a nechcú kupovať nový, pretože čoskoro príde jar, – začala matka vykrúcať.
– A ja v čom budem chodiť? V jej roztrhanom? – povedala udivene Janka.
– Hovorila som, že čoskoro bude jar, kabát ti už nebude treba. Ak bude chladno, vezmeš si môj, – mrmlala nervózne Anastázia Egová.
Janka stále pozerala na matku s pochybnosťami a cítila, ako v jej srdci narastá rozhorčenie.
“Prečo vždy rozdáva moje veci? Prečo si myslí, že je to normálne?” – pýtala sa dievčina.
Prvýkrát za všetky roky sa rozhodne priblížila k matke a vytrhla jej z ruky svoj kabát.
– Mama, nerozumiem, prečo stále rozdávaš moje veci? To nie je normálne! – cez zuby povedala Janka.
– Si príliš sebecká, dcéra. Musíš sa naučiť deliť sa s ostatnými, – zamračila sa Anastázia Egová.
– Prečo však vždy moje veci? Prečo moje hračky, knihy alebo oblečenie? – rozhorčila sa dcéra. – Nevadí mi deliť sa, ale prečo vždy moje? Vezmi a daruj jej svoj kabát.
Matka pozrela na dcéru s nechápaním, akoby nerozumela, o čom je reč.
Pysky urazene stiahla a mlčky odišla z domu. Janka sa potešila, že si ubránila svoje veci a kabát zavesila späť na vešiak.
Celý deň chodila s pocitom hrdosti na svoj čin, ale na druhý deň sa všetko zopakovalo.
Lenže tentoraz sa nikto Janky nepýtal ani sa jej neohlásil.
Anastázia Egová jednoducho vzala kabát z vešiaka a rýchlo odišla z domu.
Jej dcéra si všimla, že jej veci chýbajú, a začala plakať od sklamania. V ten deň pochopila, že iba bývaním samostatne môže ochrániť svoje veci.
Keď sa Anastázia Egová vrátila domov, uvidela sklamaný pohľad dcéry a pocítila neurčité pocity viny.
Ale pýcha a presvedčenie o svojej pravde tieto pocity zatlačili. Postupne sa vnútorná nespokojnosť Janky premenila na odhodlanie zmeniť situáciu.
Vynaložila všetko úsilie, aby dobre skončila školu a potom sa dostala na univerzitu na rozpočet.
Keď sa dievčina presťahovala na internát, nevdojak pocítila úľavu.
Dokonca aj keď žila v izbe s ďalšími troma študentkami, Janka bola menej ustarostená o svoje veci, než keď bývala v rodičovskom dome.
Roky plynuli, dievčina skončila univerzitu a zamestnala sa. Prenajala si vlastné bývanie a začala si budovať osobný život.
Napriek minulým krivdám pravidelne volala matke a občas ju navštevovala.
Raz, keď ju Anastázia Egová navštívila, rozhodla sa podľa zvyku darovať nové džínsy svojej príbuznej.
– Janka, tie nohavice dám Márii, máte rovnakú veľkosť, – povedala žena akoby nič.
– Mama, už zase? To sú moje džínsy, sama som si ich kúpila a nedarujem ich, – zvolala hnevlivo dievčina.
Anastázia Egová sa pozrela na Janku s prekvapením, nečakala, že jej dcéra bude odporovať.
– Je ti to ľúto? V koho si sa to len ty zmenila? Od detstva si bola lakomá, – nespokojne povedala matka.
– Ľahko je byť štedrý na cudzí účet, začni rozdávať svoje veci, – navrhla dcéra.
Anastázia Egová zamračene mlčala a obliekla sa.
V ten deň sa v Janke zrodil plán, ako poučiť matku a zároveň sa pomstiť za svoje detstvo.
Blížili sa narodeniny sestry zosnulého otca, dievčina vedela, že ju na ne určite pozvú.
Teta Jana mala k neteri dobrý vzťah, na rozdiel od jej matky, ktorú nemohla vystáť.
Deň pred tetinými narodeninami Janka navštívila Anastáziu Egovú a pod zámienkou si tajne vzala starožitnú sadu tanierov.
Napriek starobe vyzerala úžasne, a tak sa nehanbila ju darovať.
Príbuzní sa z daru naozaj tešili, ale matka, ktorá si všimla, že jej sada tanierov chýba, nebola na žart nahnevaná.
– Kam si dala moju sadu tanierov? Chránila som ju celý život, bola ako nová, – spýtala sa hrozivo Anastázia Egová.
– Mama, vždy si hovorila, že sa treba deliť s inými, robiť dobré skutky, – usmiala sa Janka. – Tak som sadu darovala tete Jane, od ktorej sa jej naozaj potešila.
Žena z toho odpovedať na chvíľu stratila reč a mlčky pozerala na víťazne usmievajúcu sa dcéru.
– Mali by ste sa ma opýtať, či som ju vôbec chcela darovať, – konečne našla, čo povedať Anastázia Egová.
– Aj ty si sa ma niekedy opýtala, keď si ťahala moje veci z domu? – nevydržala dcéra.
– Vajcia nesmú učiať sliepku, zapamätaj si to! Kúpila som ti tie veci, tak som mala právo o nich rozhodovať, ako sa mi zachce! – nahnevane kričala matka.
– Túto sadu kúpil otec, takže ja rozdávam svoje dedičstvo, – odpovedala Janka s iróniou.
Anastázia Egová nedokázala zniesť drzé správanie dcéry a vyhodila ju z bytu.
Viac ako rok sa žena s Jankou nerozprávala a neodpovedala na jej volania – taká bola jej urážka.
No s príchodom Nového Roka prehodnotila ich vzťahy a prvá vyšla v ústrety.
