Volám sa Andrej Vlček a žijem v Banskej Bystrici, kde stopy histórie neprestávajú rezonovať v úzkych uličkách starého mesta. Nikdy som nemiloval svoju ženu, Marínu, a neraz som jej to povedal ako nepríjemnú pravdu. Nezaslúžila si to – nikdy nerobila scény, nevyčítala mi, vždy bola starostlivá a láskavá, ako keby nemala chybu. Ale moja duša ostávala chladná ako ľad na Dunaji počas zimy. Láska tam nebola – a to ma pálilo zvnútra.
Každé ráno som sa prebúdzal s myšlienkou: odísť. Sníval som o žene, ktorá by vo mne zažehla oheň, vedľa ktorej by som mohol dýchať. Osud sa so mnou ale nepekne pohral a obracajúc všetko naruby, nechal ma bezradného. S Marínou som bol ako vo vyležanom kresle. Viedla domácnosť bezchybne, vyzerala tak, že za ňou otáčali hlavy a priatelia mi potľapkávali po pleci: „Kde si takú našiel, šťastlivec?“ Ani ja som nechápal, čím som si zaslúžil jej oddanosť. Obyčajný chlap, nevšímajúci si jej krásu, a ona ma milovala, ako keby som bol jej celý svet. Ako je to možné?
Jej láska ma dusila. Ešte horšia bola myšlienka: ak odídem, získa ju niekto iný. Niekto úspešnejší, krajší, bohatší – niekto, kto ocení to, čo som ja nevidel. Keď som si predstavil, že je v náručí iného, zmocnila sa ma zúrivosť. Bola moja – aj keď som ju nikdy nemiloval. Tento pocit vlastníctva bol silnejší ako zdravý rozum. Ale dá sa celý život žiť s tou, ku ktorej srdce mlčí? Myslel som si, že to zvládnem, ale mýlil som sa – vo mne sa narastala búrka, ktorú som nedokázal zastaviť.
„Zajtra jej poviem všetko,“ rozhodol som sa, keď som si večer ľahol. Ráno som pri raňajkách nazbieral zvyšky odvahy. „Marína, sadni si, musíme spolu hovoriť,“ začal som, hľadiac do jej pokojnej tváre. „Samozrejme, drahý, čo sa deje?“ – odpovedala s jemnosťou. „Predstav si, že sa rozvádzame. Odídem a budeme žiť oddelene…“ Zasmiala sa, akoby som žartoval: „Čo sú to za zvláštne myšlienky? Je to hra?“ „Počúvaj ďalej, myslím to vážne,“ prerušuji som ju. „Dobre, predstavila som si. A čo teraz?“ – stále sa usmievala. „Povedz úprimne: nájdeš si niekoho ďalšieho, ak odídem?“ Zamrzla. „Andrej, čo sa s tebou deje? Prečo o tom vôbec premýšľaš?“ – v jej hlase zaznela úzkosť. „Pretože ťa nemilujem a nikdy som ťa nemiloval,“ vyslovil som ako úder.
Marína zbledla. „Čože? Ty žartuješ? Ničomu nerozumiem.“ „Chcem odísť, ale predstava, že budeš s niekým iným, ma privádza k šialenstvu,“ môj hlas sa triasol od napätia. Mlčala chvíľu, potom ticho, s akousi smutnou múdrosťou povedala: „Lepšieho ako teba nenájdem, neboj sa. Odíď, zostanem sama.“ „Sľubuješ?“ – vyšlo zo mňa. „Samozrejme,“ prikývla a pozrela mi do očí. „Čakaj, ale kam mám ísť?“ – zostal som zaskočený. „Nemáš kam ísť?“ – divila sa. „Nie, veď sme celý život spolu. Vyzerá to, že zostanem blízko,“ zamrmlal som, cítiac, ako sa mi pôda stráca pod nohami. „Neboj sa, – odpovedala Marína. – Po rozvode vymeníme byt za dva menšie.“ „Naozaj? Nečakal som, že mi tak pomôžeš. Prečo?“ spýtal som sa, ohromený. „Pretože ťa milujem. Keď miluješ, nedržíš násilím,“ jej slová zneli ako rozsudok.
Prešlo niekoľko mesiacov. Rozviedli sme sa. A potom ku mne prišli klebety: Marína klamala. Našla si iného – vysokého, sebavedomého, s dobrou povahou. Byt, ktorý zdedila po babke, vôbec nemienila deliť. Zostal som bez ničoho – bez domova, bez rodiny, bez dôvery. Podvod sa prejavil ako rana do chrbta a ja stále počujem jej hlas: „Zostanem sama.“ Klamstvo. Chladné, vypočítavé klamstvo, a ja som mu uveril ako nemúdry.
Ako dôverovať ženám teraz? Neviem. Môj život s ňou bol pohodlný, ale prázdny, a teraz nemám ani to. Sedím v prenajatej izbe, hľadiac do steny, a prehrávam si ten rozhovor. Jej pokoj, jej slová – všetko bolo maskou. Priatelia hovoria: „Sám si na vine, Andrej, čo si čakal?“ A majú pravdu. Nemiloval som ju, ale chcel som ju držať pri sebe ako vec. A ona odišla, nechávajúc ma v osamelosti, ktorej som sa tak bál. Možno je to môj trest – za chlad, za egoizmus, za to, že som si nevážil jej srdca. Teraz som sám, a ticho naokolo mi ubližuje viac ako jej odchod. Čo si myslíte o mojom čine? Ja sám neviem, kto je tu väčší hlupák – ja alebo ona?
