Volám sa Andrej Bielik a žijem v meste Trenčín, kde rieka Váh preteká krajinou plnou histórie a každodenných starostí. Nikdy som nemiloval svoju ženu Zuzanu a viac než raz som jej túto trpkú pravdu povedal do očí. Nebola to jej vina — náš život bol znesiteľný. Nikdy nevyvolávala hádky, nevyčítala mi, vždy bola jemná, starostlivá, skrátka takmer svätá. Napriek tomu zostala moja duša chladná ako ľad na Dunaji v zime. Láska chýbala — a to ma vnútro sžíralo.
Každé ráno som sa budil s jedinou myšlienkou: odísť. Snival som o tom, že nájdem ženu, ktorá vo mne rozhorí plameň, ktorú budem môcť milovať celým srdcom. Ale osud si zo mňa vystrelil, zamotal všetko tak, že som sa z toho ešte nespamätal. So Zuzanou mi bolo ako v starom kresle. Vedela viesť domácnosť bezchybne, bola krásna tak, že sa za ňou ľudia otáčali, a moji priatelia ma chválili: „Kde si našiel takú úžasnú ženu, šťastlivče?” Ani ja som nechápal, čím som si zaslúžil jej oddanosť. Bol som len obyčajný muž, a ona ma milovala, akoby som pre ňu bol celý svet. Ako je to vôbec možné?
Jej láska ma dusila. Ešte horšia bola predstava, že ak odídem, nájde si niekoho iného. Niekoho úspešnejšieho, krajšieho, bohatšieho — niekoho, kto ocení to, čo som ja nevidel. Keď som si predstavil, že je v náruči iného, zahltil ma hnev. Patrí mne — aj keď som ju nikdy nemiloval. Tento pocit vlastníctva bol silnejší ako ja, silnejší ako zdravý rozum. Ale môžem prežiť celý život s niekým, ku komu moje srdce mlčí? Myslel som si, že áno, ale mýlil som sa — v mojom vnútri sa rodila búrka, ktorú som nemohol zadržať.
„Zajtra jej poviem všetko,” rozhodol som sa, keď som šiel spať. Ráno pri raňajkách som sa snažil nájsť odvahu. „Zuzana, sadni si, musíme sa porozprávať,” začal som, hľadiac do jej pokojných očí. „Samozrejme, miláčik, čo sa deje?” odpovedala s obvyklou mäkkosťou. „Predstav si, že sa rozvádzame. Odídem, budeme žiť oddelene…” Smiala sa, akoby som vtipkoval: „Čo sú to za čudné predstavy? Hráš sa?” „Počúvaj ďalej, myslím to vážne,” prerušil som ju. „Dobre, predstavila som si. A čo teraz?” spýtala sa, stále s úsmevom. „Povedz mi úprimne: nájdeš si iného, ak odídem?” Zamrzla. „Andrej, čo sa s tebou deje? Prečo vôbec na to myslíš?” — v jej hlase zaznela obava. „Pretože ťa nemilujem a nikdy som ťa nemiloval,” vyhŕkol som, ako by som zasadil úder.
Zuzana zbledla. „Čo? To myslíš vážne? Ničomu nerozumiem.” „Chcem odísť, ale myšlienka, že budeš s niekým iným, ma šalie,” hlas mi chvel z napätia. Mlčala, potom ticho, s akousi smutnou múdrosťou povedala: „Lepšieho ako teba nenájdem, neboj sa. Choď, zostanem sama.” „Sľubuješ?” vyšlo zo mňa. „Samozrejme,” prikývla, hľadiac mi do očí. „Počkaj, ale kam mám ísť?” zmätený som sa opýtal. „Nemáš kam?” divila sa. „Nie, celý život sme boli spolu. Vyzerá to, že mi nezostáva nič iné, než zostať,” zamrmlal som, cítiac, ako mi zem uniká pod nohami. „Nemaj obavy, — odpovedala Zuzana. — Po rozvode vymeníme byt za dva menšie.” „Naozaj? Nečakal som, že mi tak pomôžeš. Prečo?” — opýtal som sa, ohromený. „Pretože ťa milujem. Keď niekoho miluješ, nedržíš ho násilne,” jej slová zneli ako rozsudok.
Prešlo niekoľko mesiacov. Rozviedli sme sa. A potom ma dostihli zvesti: Zuzana klamala. Našla si iného — vysokého, sebavedomého, s dobrosrdečným úsmevom. Byt, ktorý zdedila po starej mame, ani neplánovala deliť. Nezostalo mi nič — ani dom, ani rodina, ani viera v ľudí. Podvod sa odhalil ako rána do chrbta a dodnes počujem jej hlas: „Zostanem sama.” Lož. Chladná, vypočítavá lož, a ja som jej veril ako blázon.
Ako teraz dôverovať ženám? Neviem. Môj život s ňou bol pohodlný, ale prázdny, a teraz nemám ani to. Sedím v prenajatej izbe, hľadím na stenu a stále si prehrávam ten rozhovor. Jej pokoj, jej slová — všetko bolo maskou. Priatelia hovoria: „Sám si si na vine, Andrej, čo si čakal?” A majú pravdu. Nemiloval som ju, ale chcel som ju mať pri sebe ako vec. A ona odišla, nechala ma v samote, ktorej som sa tak bál. Možno je to moja splátka — za chlad, za egoizmus, za to, že som nevážil jej srdce. Teraz som sám a ticho okolo reže viac ako jej odchod. Čo si myslíte o mojom konaní? Sám neviem, kto je väčší blázon — ja alebo ona.
