O tento neuveriteľný príbeh sa so mnou podelila moja babička, ktorú často navštevujem na dedine. Po istom čase, keď som dva roky pracovala v zahraničí, som sa vrátila na Slovensko a hneď som sa vybrala za svojou milovanou babkou.
Bola som na návšteve v dedine už niekoľko dní, keď som si všimla, že som ešte ani raz nevidela Martu, babkinu susedku z domu oproti. Vždy som mala rada túto dobrosrdečnú staršiu ženu. Bola veľká pracantka.
– Babi, a kde je tvoja kamarátka Marta? Za týždeň som ju ani raz nevidela. Nestalo sa jej niečo? – spýtala som sa, mierne znepokojená.
Babka sa na mňa pozrela s prekvapením.
– No, ona už viac ako rok býva v domove dôchodcov. Och, ty o tom nič nevieš! Tak počúvaj, – začala babka.
A babka mi rozpovedala jej príbeh.
Ako som už spomínala, Marta vždy pracovala bez oddychu. Nikto z dedinčanov ju nikdy nevidel bez práce. Raz sa hrabala na záhonoch, inokedy sa starala o záhradu, priviedla kravu z pastvy, piekla koláče (pohostila s nimi pol dediny), alebo sa skoro ráno ponáhľala na autobus s dvoma vedrami čerešní. Čerstvá zelenina, ovocie, bylinky, vajíčka, domáce výrobky – všetko Marta vozila do okresného mesta a predávala na trhu. Každý cent, korunu po korune, opatrne ukladala do plechovej krabice od sušienok.
Nechystala si to pre seba. Sama toho veľa nepotrebovala. Šetrila pre svojho jediného syna Petra, svoju nevestu Alžbetu a vnučku Evku. Syn so ženou žili v meste, tri hodiny cesty, ale za matkou chodili pravidelne. S prácou na záhrade alebo okolo domu však nepomáhali, zato si z jej vidieckych zásob odvážali hojne. Bývalo, že tak naplnili kufor auta, že kolesá klesali.
Roky plynuli a Marta začala pomaly starnúť, chorľavieť. Chrbát ju bolel, nohy jej krútili, ruky sa jej v kĺboch nadúvali a tlak jej vysoko stúpal. Postupne prestala chovať dobytok, na záhrade si nechala len pár záhonov a zvyšok pozemku prenechala susedom na sadenie zemiakov. Syn Peter prestal chodiť častejšie, a jeho žena Alžbeta prestala chodiť úplne, už nebolo čo vziať z dedinskej zásoby.
Keď Marta začala rýchlo strácať zrak, zľakla sa. Zavolala synovi a požiadala ho, aby jej pomohol navštíviť mestských lekárov. Prišiel Peter a zobral ju k sebe.
Alžbeta nebola nadšená, ale nedala to na sebe znať. Pozvala Martu odpočinúť si po ceste a dala jej najesť. Peter navrhol matke, aby sa dala dôkladne vyšetriť. Celý deň strávili v poliklinike a potom išli do lekárne po lieky…
Návrat do dediny už bol neskoro. Keď nevesta zistila, že Marta zostane na noc, neukrývala sklamanie. Odišla do kuchyne pripravovať večeru a riad tak zvonil, že to skoro trhalo uši. Medzitým sa u nich zastavila staršia susedka. Keď uvidela Martu, potešila sa:
– Marta! Dlho sme vás tu nevideli. Idete predčasne? Poďte ku mne, dáme si čajík a posadíme sa.
Keď Peter odprevadil matku k susedke, šiel za ženou do kuchyne.
– Akú večeru? Chcem s tebou hovoriť, kým tu mama nie je.
– No, – podľa hlasu sa Zuzane tento rozhovor už vopred nepáčil.
– Mamu to veľmi unavilo, – začal opatrne muž, – Na vyšetrení sme boli, veľa chorôb našli. Nohy jej bolia tak, že sotva chodí.
– No, nie je mladá, aby bežala celý deň! Čo si chcel? Starne.
– Práveže áno, – radostne pridal sa Peter, – Máme trojizbový byt. Evka s manželom žijú v Košiciach, sotva sa sem vrátia. No…
– Čo naznačuješ? – Zuzka prestala krájať mrkvu, – Chceš ju zobrať k nám? Čo si sa zbláznil? Áno, trojizbový byt, ale nie je to dom dôchodcov, Peter.
– Mimochodom, niekoľko miestností v tomto byte bolo postavených z jej čerešní a jahôd, ktoré každé leto predávala, – ironicky poznamenal Peter.
– Ty mi to ešte budeš vyčítať? – rozčúlila sa žena, – Tvoja mama nepomáhala cudzím ľuďom, ale vlastnému synovi a vnučke.
– Si krutá žena, Zuzka, – smutne vzdychol manžel, – Myslel som, že vezmeme matku a budeme žiť spolu šťastne. Jej dom je pevný, dobrý, dostaneme za neho dobrú cenu, môžeme vymeniť auto a ísť na dovolenku do Chorvátska…
– Nech sa zadávi svojim domom! – skríkla Zuzana, – Ideme na týždeň za hranice a potom budem desať rokov vláčiť nočníky za ňou?! Našiel si si otrokyňu?
– Čo hovoríš, hlupaňa? – rozčúlil sa Peter a zrazu uvidel Martu vo dverách.
V kuchyni bolo ticho, ako keby všetci ohluchli.
– Mama, stojíš tu už dlho? – zamrmlal syn.
– Len som prišla, – láskavo sa usmiala matka, – Idem si vziať okuliare, pozeráme si tu s Katou album. No, skoro by som zabudla, synček, chcela som vás varovať. O mesiac sa sťahujem do domova dôchodcov, pomôžeš mi s vecami?
Peter nemohol vypovedať ani slovo. Zato jeho polovička začala byť veľmi zaneprázdnená:
– Áno, samozrejme pomôže, aj ja s ním prídem. Všetko, čo treba, naložíme a odvezieme. Veľmi dobré rozhodnutie. So svojimi rovesníkmi je veselšie žiť.
… Domov dôchodcov v okrese, kam starostlivý syn s manželkou priviezli Martu, zanechal v Petrovi zmiešané pocity. Personál mal vynikajúci, riaditeľ bol srdečný, starali sa o dôchodcov s láskou. Budova však už dlho potrebovala opravu, linoleum na chodbách bolo opotrebované, okná prefukovalo, v miestnosti na oddych nebolo okrem rozbitého televízora a opotrebovaných kresiel, nič.
Martina izba bola malá, vlhká. Postele preliačené, stoličky rozkývané. Ale matka ani náznakom neukázala, že ju taká situácia trápi.
– Nič to, mama, – povzbudivo povedal Peter, – Spravím ti tu takú rekonštrukciu, že všetci budú závidieť. Idem si vybaviť dovolenku a zrekonštruujem to. Takže sa drž, čoskoro nás uvidíš na návšteve.
Na svoje sľuby si Peter spomenul až po pol roku, keď mu Zuzana pripomenula, že s rodičovským domom treba niečo spraviť. Teraz je leto, najlepší čas na predaj.
… Riaditeľ ich nepokarhal za zriedkavé návštevy. O Marte rozprával s láskou.
– Predtým než pôjdete na 2. poschodie, návštivte miestnosť na oddych. Možno je vaša mama s kamarátkami a pozerajú televíziu. Poďme, zaveziem vás.
V miestnosti na oddych Marta nebola. Keď sa Zuzana rozhliadla okolo seba, skoro jej padla sánka.
– Ou! Akú peknotu ste tu urobili. Nové gauče, kreslá, televízor cez stenu. Všade kvety. Nádhera! Rekonštrukcia asi vyšla draho?
– Vašej mame poďakujte, – usmial sa riaditeľ.
– Mame? – Peter pokrútil hlavou, – Ona s tým má čo spoločné?
– Nákup všetkej tejto krásy bol z jej peňazí.
– Odkiaľ mala babka toľko peňazí? – zasmiala sa Zuzka a potom ju zrazu napadlo, – Peter?! Ona ten dom predala?
… Marta so spokojnou tvárou sledovala, ako jej rozhorčení príbuzní sypali obviňovania a nazývali ju sebeckou.
– Prečo ste tak znepokojení? Ja som predala svoj dom, nie váš. Mám na to právo. Mne je tu dobre, teplo, veselo. Chcela som potešiť dobrých ľudí.
Marta sa prefíkane pozrela na Zuzanu, ktorá od hnevu zčervenala.
– Veď je lepšie predať dom a potešiť ľudí, než sa ním zadáviť? Čo povieš, Zuzka?
Zuzka sklonila oči a rýchlo vybehla von. Už nebolo možné nič zmeniť.
