Osud je nevyspytateľný: Stratili sme 20 rokov, ale náš čas prišiel!
Volám sa Dária Sokulová a žijem v Banskej Štiavnici, kde sú úzke uličky ukryté medzi malebnými bukovými lesmi. Nikdy som nemohla byť jeho miláčikom — osud nám nedal šancu zblížiť sa ako pár. A on, môj Saša, sa zamilovával znova a znova, rozdávajúc sa ženám, ktoré mu lámali srdce. Dvadsať rokov sme sa pohybovali okolo seba, ale len teraz, na sklonku našej mladosti, sa nad nami osud zmiloval.
Všetko sa začalo v desiatom ročníku, keď sa Saša objavil v našej triede. Nový, nesmelý, s otvoreným srdcom okamžite upútal moju pozornosť. Po siedmich mesiacoch sa zamiloval do Lízy, našej spolužiačky — živostná, prefíkaná, s úsmevom ako líška. Predstierala, že jeho city opätuje, manipulovala ním ako bábkou. Dokonca ho zoznámila so svojimi rodičmi — boli nadšení z „dobrého chlapca“. Ale za jeho chrbtom Liza mala románik s najobľúbenejším chlapcom v škole, Dimou. Saša zatváral oči pred pravdou, až kým ich nenašiel spolu na večierku. Napriek tomu zostal jej tieňom, alibi. Lizin rodičia považovali Dimu za delikventa a zakázali jej s ním randiť, ale Saša bol ich „ideálnym zaťom“. Delil sa o ňu s iným a trpel. Ja, jeho priateľka, som počúvala jeho ospravedlnenia, jeho slzy, jeho bolesť. Tak to trvalo roky.
Potom prišla Natália — milá, veselá, ale nepripravená na seriózny život. Saša sníval o rodine, o deťoch, a keď povedala „áno“ na jeho ponuku, veril, že to bude navždy. Ale v deň svadby ušla — neobliekla si šaty, neprekročila prah obradnej siene, jednoducho zmizla. Saša padol do priepasti zúfalstva. Bola som pri ňom — už ako kolegyňa, jeho pravá ruka v práci. Videla som, ako bolesť zaháňa prácou, ako sľubuje, že sa už nikdy nezamiluje. Ale potom prišla Olívie — duša spoločnosti, vtipná, ľahká. Všetci ju zbožňovali a zdalo sa, že aj ona miluje všetkých. Saša sa do nej bezhlavo zamiloval. A potom zistil: čakala dieťa s iným. Na pôrod sa objavil skutočný otec, ale dieťa nepriznal. Saša mu dal svoje priezvisko, vychovával ho ako vlastného. Olívie podvádzala znova a znova a on to znášal — kvôli dieťaťu, kvôli láske, ktorá v ňom žiarila. Až kým ho šokovala: pozvala ho byť krstným otcom na jej svadbe s novým mužom. Saša súhlasil — zostal sa starať o jej syna, ospravedlňujúc jej povrchnosť.
Nasledovala Martina — náročná, ako rozmaznaná princezná. Nútila ho vodiť ju do reštaurácií, nosiť raňajky do postele, organizovať luxusné dovolenky. Tri roky sa pre ňu namáhal, kým nezačala záchvat hnevu v lietadle kvôli hodinovému meškaniu letu. Práve vo vzduchu ho opustila kričiac, že si jej nezaslúži. A potom prišla Julia — žiarlivá až do šialenstva. Saša — verný, oddaný — nikdy nedával dôvod. Ale ona ma neznášala, jeho priateľku. Pracovali sme spolu, boli neoddeliteľní ako brat a sestra. Julia žiadala, aby dal výpoveď — kvôli mne. Tvrdila, že doma o mne hovorí príliš často. Áno, trávili sme spolu celé dni, ale medzi nami nebolo nič ako priateľstvo. Milovala som ho tajne a on to nevidel. Mala som priateľa, Michala, ktorý vedel, že moje srdce patrí niekomu inému. Zmierený s tým so mnou žil, ako v očakávaní zázraku. A Saša sa púšťal do ďalších románov, veriaci v ich úprimnosť. Tak sme sa odlúčili na desať rokov.
Po desiatich rokoch sme sa stretli v kaviarni na námestí v Banskej Štiavnici. Čas sa zastavil. Rozprávali sme sa hodiny, smiali sa, spomínali. Ja som sa nevydala, ani on sa neoženil. Za tie roky prežil ešte tri prázdne vzťahy, a ja som sa rozišla s Michalom — našiel si dievča, ktoré mu venovalo celý svoj svet. Ja som čakala na Sašu. „Nenájdem pravú lásku, s ktorou prežijem život. Zrejme si ju nezaslúžim,“ povedal, hľadiac na prázdny šálok. A tu som nevydržala — chytila som ho za ruku a pobozkala ho. Odtiahol sa: „Čo robíš? Nerob to zo súcitu!“ Súcit? Ľutovala som len seba za roky mlčania. „Saša, nevidíš? Milujem ťa od školy!“ vykoktala som, trasúc sa. On zastal. Priznal sa, že ma tiež miloval, ale považoval ma len za priateľku, bál sa spýtať, bál sa zničiť to, čo medzi nami bolo. Stratili sme dvadsať rokov kvôli tejto slepote.
Teraz sme spolu už 22 rokov. Nedávno sa naša dcéra, Líza, zdôverila, že sa zamilovala. Jej priateľ je dobrý, úprimný, vidím, ako ju zbožňuje. A čo som jej povedala? „Nečakaj dvadsať rokov ako my. Ži svoju lásku teraz.“ My so Sašom sme zmeškali toľko času, ale náš moment prišiel. A ďakujem osudu za každý deň s ním — za jeho dobrotu, za jeho srdce, ktoré ma tak dlho hľadalo v objatiach iných. Život je krutý, ale niekedy dáva druhú šancu. My sme ju chytili — a nikdy ju nepustíme.
