Odpúť ho nesmierne
– Chápeš, vadí mi, že máš peniaze!
– Vadí?!
– Áno!
Adelka nič neodpovedala, stíšene sa otočila na podpätkoch a zamierila preč z tohto miesta. Bola nesmierne rozčúlená, ale nič nezmohla. A načo aj?
Adelka si zvykla v živote všetko dosiahnuť sama. Na škole sa vždy snažila mať len samé jednotky, čo občas udivovalo aj učiteľov, aj spolužiakov. Bola z tých, čo plakali nad dvojkou. Rovníci si klepali prstom o čelo a potichu závideli Adelke jej dvojky. Oni by im boli vďační. A učitelia povzdychli a hovorili, že nie je dôvod sa tak zameriavať, že sa stávajú chyby a nič strašné sa nedeje, jednotku dostaneš aj na budúce. Ale Adelka chcela jednotku hneď teraz. Ihneď.
Hneď po príchode zo školy sa pustila do domácich úloh. Mama a babka sa na ňu dívali a divili sa.
– Choď sa prejsť, Adelka! Pozri, aké je vonku krásne počasie, – vravela babka.
– Zajtra je písomka. Musím sa pripraviť, – odpovedala dievča.
A odhodila dozadu svoju krásnu dlhú vrkoč, chytila sa zase kníh. A veľmi rada čítala knihy.
– Úplne si kazíš oči! Veď sme ti vraveli, nemôžeš toľko čítať! – sťažovala sa mama.
– Ale ešte trošku! Veď je to také pútavé, – prosila Adelka, s knihami pritisnutými k hrudi, ktoré práve hltala.
Mama pokrútila hlavou a odišla do kuchyne. Tam s babkou hovorili o tom, aká žiarivá budúcnosť čaká ich dievča.
– Ale nie na úkor zdravia! – nezriedka dodáva babka. – Nech ťa Boh ochraňuje…
Samozrejme, že Adelka školu dokončila so zlatou medailou. Dostala sa na dobrú vysokú školu, prešla cez konkurenciu. Štúdium ukončila s výbornými známkami.
Prácu Adelke hľadať nemuseli. Hneď po obhajobe diplomu si ju k sebe zavolali na pracovnú pozíciu. Adelka mala možnosť vyberať z dvoch ponúk. Zvolila si tú, ktorá bola bližšie jej domovu.
S jej pracovitosťou a húževnatosťou sa jej darilo aj v práci vynikajúco. Jej snahu si všimli, odmeňovali ju a jej plat sa zvýšil. Zakrátko si Adelka zakúpila byt a presťahovala sa od mamy a babky.
– Ach, vnučka, – vzdychla babka, – Si už dospelá, chceš žiť sama, ja rozumiem… Ale budeme na teba veľmi myslieť!
– Neboj sa, babi! Často vás navštívim, predsa len budeme bývať v tom istom meste a nie sto kilometrov od seba, – povedala Adelka s úsmevom a objala babku.
– Len keď príde nejaký ženích, nezabudni ho priviesť k nám, ukázat ho. – usmievala sa babka a zároveň s utierala slzy. – Si šikovná, zabezpečená, len nech ťa nejaký lapaj neoklame. Ale ja ich poznám a hneď ich rozpoznám.
– Ale no, babi, nie som hlúpa, sama si dávam pozor.
– Pozor čo, jedného som spoznala, – zamračila sa babka a významne pozrela na mamu Adelky, Oľgu, a tá nahnevane odvetila:
– Mami, ale prosím ťa! Stále to budeš pripomínať?!
Mama Adelky nerada hovorí o svojom bývalom milovanom. Tom, ktorý jej pokazil hlavu a z ktorého sa narodila Adelka. Skryla pred svojou matkou skutočnosť známosti a kontaktu s ním a tento muž ju oklamal a nebol tým, za koho sa vydával. Potom sa dostal do väzenia. Odtiaľ poslal Oľge správu. Myslel, že ho stále miluje a odpustí mu, ale neodpustila. A Adelku sa rozhodla porodiť, čo nikdy neľutovala. Dievča malo všetko, pretože Oľga mala oporu v mame…
Napriek radám babky, Adelka sa nesnažila predstaviť rodine Sergeja. Sergej sa jej páčil. Len sa jej páčil. Nič od neho nepotrebovala, čo zaujalo aj samotného Sergeja. Múdre pekné dievča, sebaistá, vie čo chce a ako, sama si platí a je úplne nezávislá. Okrem toho Sergej sa nedávno rozišiel s dievčinou úplne opačnou ako Adelka. Hviezdy sa im spojili.
Sergej je slobodný umelec, z tých, čo ešte „si nenašiel sám seba”. Adelke, tak praktickej a pragmatickej zároveň, chýbala takáto dávka romantiky v jej živote. A Sergej bol vysoko romantický. Daroval kvety, kupoval dary často za posledné peniaze, pretože mu peniaze väčšinou chýbali. Občas mal objednávky, občas nie. Ale jedno bolo úplne jasné – Sergej bol talentovaný. A Adelka sa stala jeho múzou. Maľoval jej portréty a tie sa dobre predávali, ak sa mu podarilo získať inšpiráciu. Adelka mu častokrát povýd, aby sa neflákal. Pre úspech v živote mu chýbala len vytrvalosť, pretože talent mal. A Sergej sa vždy len smial a vravel, že pre šťastie mu chýba ona, Adelka. A potom sa pohli do spálne…
Sergej často nocoval u Adelky. V jeho jednoizbovom byte bola dielňa. Všetko tam bolo porozhadzované, plátna a farby, a maličká starodávna pohovka, na ktorej Sergej občas spal, stála v kuchyni.
Adelka mu nikdy nenavrhovala spolužitie, a ani on to nechcel. Adelka ho nekontrolovala, nehľadala manželstvo, ani nesnívala o rodine a deťoch, nedožadovala sa drahých darov ako jeho predchádzajúca frajerka, veď prečo? Mohla si kúpiť všetko sama, čo len chcela.
Adelka často platila nielen za seba, ale aj za neho: romantické večere v reštauráciách, výlety a iné zážitky, prepáčila mu jeho občasné „obdobia bez peňazí”, ale často navrhla riešenie. Snažila sa pomôcť Sergejovi zlepšiť predaj obrazov, dokonca mu občas navrhne miesto, kde by sa mohol zamestnať a pritom neprestať maľovať. Ale Sergejovi sa novinky nepáčili, a pokiaľ ide o prácu, vždy mu niečo nevyhovovalo. Buď zárobok, alebo pracovný čas. Smutne sa uškrnul a povedal, že je slobodná, a tak to má asi byť. Adelka nesúhlasila a snažila sa milému pomôcť.
Ale bez ohľadu na to všetko, muž jej bol vo všetkom sympatický, nepredkladala mu žiadne sťažnosti. Bola s ním šťastná. Len s ním sa vedela uvoľniť telom i dušou.
Ale jedného dňa, pri prechádzke po mesta, počas zdanlivo bezvýznamných rozhovoroch o počasí a kultúrnych udalostiach, ktoré zvykli Sergeja zaujímať, náhle prehlásil, že by sa mali rozísť. Adelka bola zaskočená. Zastavili sa a posadili na lavičku. Adelka už v mysli plánovala dnešný spoločný večer, dokonca už vopred pripravila jedlo a nápoje. Po prechádzke plánovali ísť k nej. Nič nenaznačovalo takémuto vývoju…
Sergej začal zmätočne vysvetľovať, že je pre neho príliš dobrá, zatiaľ v živote nič významné nedosiahol, jeho finančná situácia je nestabilná, nemá čo jej ponúknuť. A Adelka je vo všetkom taká skvelá a sebestačná. Sama rieši svoje problémy, nikoho o nič nežiadá, drží sa sebavedomo a nezávislo, a má peniaze.
– A to ma štve! Chápeš, to ma štve! – vyhlásil Sergej. – Sama rozhoduješ, ako a kde ich utratiť, nič si neodopieraš. Môžeš si kúpiť čokoľvek, čo chceš, a ja si šetrím centy. Vidím tvoj výraz v tvári, keď dostaneš odo mňa darčeky. Si šarmantná dáma, povieš ďakujem a iné prívetivosti, ale to, na čo som šetril dva mesiace, ty si môžeš kúpiť hneď, len jedným pohybom, iba vybrať kartu z kabelky. A áno, ty máš všetko také úžasné! Tá kabelka, koľko tá je hodná! Mne by to trvalo tri mesiace, aby som na to zarobil.
– Akože ťa štve môj majetok?! – Adelka bola ohromená. – Ako to môžeš hovoriť? Kto iný ako ty vie, ako som zarobila tie peniaze! Pracujem tvrdo na to. A ty ma kritizuješ kvôli môjmu majetku? Nikdy som ťa nekritizovala ani slovom, ani skutkom. Neprikazovala som ti nič, neponižovala ťa…
Sergej mlčal a sedel, odvrátený od nej.
Adelka sa jednoducho zodvihla a odišla preč. Načo reči, načo? Namiesto toho, aby sa muž pokúsil dosiahnuť jej úroveň, jednoducho sa skryl na bok. Mohol sa s ňou podeliť o svoje obavy a určite by vymysleli, čo robiť. Nie. On sa rozhodol rozísť. Peniaze ho štvú! Kto ti bráni zarábať? Máš rozum, talent, zlaté ruky, pracuj, tvor! Nie! No dobre. Nech žije sám podľa seba. On je predsa slobodný…
Adelka bola na Sergeja neuveriteľne nahnevaná. Tak mala babka pravdu, koľko je všade milovníkov, ktorí chcú využiť cudziu ťažkú prácu. A potom ešte aj kritizovať.
***
– Prečo nás stále ešte nebaviš sazozniť so svojím ženíchom? – spýtala sa babka pri ďalšej návšteve Adelky.
– Nemám ho, babi… – smutne odpovedala vnučka.
– Akože nemáš, dievčatko? To nemôže byť.
– Môže. Pravdepodobne zostanem sama. Ako sa to hovorí, s tucet mačkami, – usmiala sa Adelka.
– Nebuď smutná, dcérka, veď máš len túto jednu chvíľu! – povedala mama. – Musíš si hľadať niekoho rovného seba.
– Možno aj musím. Ale ja jednoducho nechcem. Uvedomila som si, že si viem zariadiť všetko sama, načo mi ďalšie bremeno? Načo si nervy trhať?
Napriek tmavej nálade, Adelka časom predsalen našla svoju lásku. Mladý ctižiadostivý muž sa do nej zamiloval, a ona do neho.
Chápali sa navzájom napoly slova, pretože mali mnoho spoločného. S vytrvalou prácou dosiahli svoje ciele. Spolu, spoločne. Plánovali svoje plány a zdieľali úspechy.
A Sergeja Adelka raz videla na ulici. Maľoval nejaké dievča, sediac pred stojanom na bulvári. Vedľa neho sedeli aj iní maliari, ktorí maľovali v plenéri. Adelka ho nespoznala hneď. Sergej vyzeral akoby unavene a trochu zoslabol. A ju rozpoznal hneď, rýchlo odvrátil pohľad, akoby ju ani nepoznal.
Adelka, míňajúc ho v nových lodičkách, za ktoré, ako kedysi vravieval Sergej, by musel robiť dve mesiace, si pomyslela, že každý má svoje. Zjavne sa cítil pohodlne na svojom mieste. A vyššie sa mu nechcelo. Ako sa hovorí, lepší vrabec v hrsti ako holub na streche…
