„S ním sa nehodíte,“ povedala Kristína svojej sestre. „Je mladší a lepšie sa hodí ku mne. Svadbu treba zrušiť!“
Lenka žila vo veľkom trojizbovom byte v dobrej časti Bratislavy. Byt zdedila po babičke. Okrem mladšej sesternice Kristíny nemala Lenka blízkych príbuzných. Ale s Kristínou sa nestýkali často.
Nejakým spôsobom sa stalo, že Lenka zostala vo svojich tridsiatich piatich rokoch sama, ale aspoň s vlastným bývaním. Vedela, že sa musí spoliehať len na seba, takže študovala pilne, skončila prestížnu vysokú školu a získala dobre platenú prácu vo veľkej firme. Vo svojom živote bola spokojná, až na jedno…
„Lenka, ty by si sa mala vydať,“ hovorila jej Kristína, keď sa občas ozvala, aby zistila, ako sa jej darí.
Kristína, vo svojich tridsiatich rokoch, už stihla porodiť tri deti a dvakrát sa rozviesť. Žila s deťmi na predmestí z výživného, ale nedarilo sa jej nájsť svoje miesto v živote.
„Mala by som, ale nemám nikoho vhodného…“ odpovedala Lenka. V práci sa skôr sústredila na povinnosti, a voľného času jej veľa nezostávalo. Ale jedného dňa jej osud poslal prekvapenie v podobe nového suseda. Stretli sa, keď Lenka omylom narazila do jeho auta na parkovisku… a ich osudy sa preplietli.
Peter bol o päť rokov mladší, ale to im neprekážalo. Lenka bola zásadová a nechcela s niekým žiť bez svadby, preto jej už po dvoch mesiacoch Peter daroval prsteň.
Namiesto svadobných šiat si Lenka kúpila biely kostým a namiesto veľkej hostiny sa tí dva rozhodli pre cestovanie. Všetko išlo svojím tempom… až kým ich plány nenarušila Kristína. Zavolala Lenke týždeň pred svadbou.
„Sestra, ahoj… Môžeme u teba bývať na chvíľu? Bývanie je drahé a nemáme peniaze. Situácia je naliehavá.“
„Čo sa stalo?“
„Potrebujem naliehavú a drahú operáciu. Všetko ti vysvetlím,“ povedala tajomne.
„No, keď je to vážne… prísť môžete,“ Lenka nebola nadšená, ale odmietnuť nemohla. Vedela, aké ťažké je, keď nemáš na koho sa obrátiť.
Kristína prišla už na druhý deň s kuframi a tromi deťmi. Lenka deti veľmi rada nemala, jedného by ešte tolerovala, ale troch, večne sťažujúcich sa chalanov…
„Vyriešme to rovno, ako dlho plánujete zostať,“ spýtala sa Lenka, keď vzala najmladšiemu ceruzku, ktorou už začal kresliť na stenu.
„Neviem… sme ti na ťarchu, však?“, urazila sa Kristína. „Prepáč… mali sme sa zastaviť v hosteli. Hotel by sme nezvládli. Nemáme peniaze… a ešte aj lekári, vyšetrenia…“
„Prepáč. Nie ste mi na ťarchu. Čo sa s tebou deje?“ ospravedlňovala sa Lenka. Zahanbila sa za svoju nevraživosť. Veď sú predsa rodina.
„No… je to zložité…“, odbila ju Kristína. „Problémy s očami.“
„A čo s nimi?“, pýtala sa Lenka, ktorá bola zvyknutá Kristínu vidieť v okuliaroch, ale neverila, že by to bolo vážne.
„Nerob si starosti, sú to moje problémy. Hlavné je, že som našla lekára s dobrými referenciami. Povedz mi o sebe, ako sa máš?“
„Idem sa vydávať,“ s hrdosťou oznámila Lenka.
„A prečo si mlčala?!“
„Rozhodli sme sa neslaviť.“
„Ako to?! S toľkými peniazmi?!“
„Kik…“
„Prepáč. Opäť sa starám do niečoho, čo sa ma netýka,“ zahryzla si do jazyka Kristína. „Tak o koho ide, zoznámiš ma?“
„Vlastne býva vedľa a chcel prísť na čaj.“
„Skvelé! Tak nachystaj stôl, zatiaľ si umyjem hlavu. Po tej ceste som celá spotená.“
„Uterák je v kúpeľni.“
„Dobre. Budem rýchlo. Skontroluj deti, prosím.“
Lenka sa zatvárila zamračene. Plánovala upiecť čokoládový koláč, ktorý mal Peter rád, nie sa starať o tri deti.
Kristína odišla a Lenka si všimla, že deti potichu hrajú autíčka, tak vzala múku, vajcia… a pustila sa do pečenia.
Deti sa však hrali len chvíľu. Nič sa nepodarilo upiecť. Jeden rozsypal múku, druhý vzal čokoládu pripravenú na koláč a zamatlal seba i steny. A tretí sa síce ticho správal, ale potichu trhal listy z jej obľúbeného fikusa a vyhadzoval zem z kvetináča.
„Kristína! Tvoje deti…“ začala Lenka, keď vstúpila do kúpeľne, aby ich odovzdala matke. Ale Kristína nepočula. Blažene zatvorila oči, nasadila si slúchadlá a kúpala sa v jej vani namiesto toho, aby sa rýchlo osprchovala a vrátila sa k deťom.
„Kristína!“
„Prečo tak kričíš? Stalo sa niečo?“
„No áno… už si sa kúpala hodinu a pol. Musím sa pripraviť na návštevu, a ja som celá od čokolády a múky. V kuchyni je neporiadok! Neviem, odkiaľ začať!“
„Nie je to moja chyba, že nevieš zaobchádzať s deťmi,“ pokrčila plecami Kristína. V tom okamihu zazvonil zvonček. Lenka musela otvoriť snúbencovi, oblečená v zašpinenom zástere.
„Ahoj…,“ Peter si premeral jej zjav. „Čo sa stalo?“
„Sestra prišla. V nevhodný čas.“
„Chceš, aby som odišiel?“
„Nie, netreba. Sme predsa takmer rodina,“ usmiala sa Lenka a vzala od neho tortu. Bolo šťastie, že Peter neprišiel s prázdnymi rukami.
„Ak nebudem prekážať, tak zostanem.“
Peter bol skvelý chlap. Pomohol Lenke upratať kuchyňu a dokonca si našiel spoločnú reč s Kristíninými deťmi.
A Kristína stále nevychádzala z kúpeľne…
„Kde je sestra?“
„Dekóduje sa od detí,“ zavtipkovala Lenka. V tom okamihu prišla do kuchyne Kristína, iba v uteráku.
„Dobrý deň… Peter,“ vystavila dopredu dlhú nohu, pričom zaujala najvýhodnejšiu pózu. Lenka bola šokovaná správaním svojej sestry. Prečo prišla do kuchyne polonahá?
„Dobrý večer,“ odpovedal s úsmevom.
„Môj obľúbený zákusok!“ – bez hanby zobrala prstom šľahačku a olízala ho, čo Lenku šokovalo.
„Kristína, plánujeme pobočovať čaj. Pridaj sa. Ale nie v uteráku.“
„Mám si ho vyzliecť?“, zasmiala sa a ignorovala Lenku.
Peter bol rovnako prekvapený, ale tváril sa, že si správanie Kristíny nevšíma. Lenka si jeho mlčanie vysvetlila ako záujem a nahnevala sa.
Pili čaj v tichu. Kristína sa správala zvláštne, a Lenka dohliadala, aby deti nepoškodili jej byt.
„Ďakujem, idem,“ povedal Peter, keď sa atmosféra vyhrotila.
„Prečo tak skoro, zostávajte. Máme dosť miesta,“ navrhla Kristína.
„Medzi mnou a Petrom je iný vzťah,“ odvetila Lenka rázne.
„Ha! Aká hlúposť! To je už staromódne. Neobávaj sa, naučím ťa, ako sa správať s mužmi. Svadba je predsa blízko a ty ešte stále nič nevieš.“
„Maj sa dobre, bolo mi potešením sa zoznámiť,“ povedal bledý Peter.
„Aj mne! Ešte sa uvidíme,“ zavolala za ním Kristína.
Lenka s ňou už celý večer neprehovorila.
„Pozri, vy k sebe vôbec nejdete,“ vyhlásila Kristína ďalší deň.
„Prečo si to myslíš?“
„Je mladý a ty už nie si.“
„Rozdiel nie je až taký veľký.“
„Ale je viditeľný.“
„A čo tým chceš povedať?“
„No… skôr by mi pasoval.“
„Naozaj?“
„A s deťmi sa hneď spriatelil. A na mňa tak pozeral… Chcel s nami zostať!“
„Nie s nami. So mnou!“ nevydržala Lenka, podráždene sa pozerajúc na sestru.
„Dobre, dobre! Len som žartovala. Chcela som ťa vyskúšať.“
„Čo tá tvoja operácia?“ – Lenka zmenila tému.
„Je naplánovaná na zajtra. Teraz idem na kontrolu k lekárovi. Postrážiš deti?“
„Pracujem.“
„Veď si riaditeľka!“
„A čo?“
„Si sama sebe šéfka. Vezmi si voľno,“ Kristína na Lenku hľadela, akoby nerozumela, v čom je problém. „A navyše, po operácii budem potrebovať pokoj a oddych niekoľko dní. Takže budeš musieť prevziať všetky povinnosti okolo detí.“
Odpoveď, ktorú dala Lenka, Kristínu prekvapila.
