Nechcená dcéra
– Ja vás nerada porodila, – rozzúrila sa Katarína, – prečo by som mala znášať nepríjemnosti kvôli vášmu dieťaťu?
Najprv ste mi zobrali izbu, potom ste ma zadarmo spravili opatrovateľkou a teraz zisťujem, že musím svojho jediného priateľa dať preč do lepších rúk? Ktorý so mnou žije už 9 rokov?!
Nie, nie! Odi.m k babke a tam budem žiť s Rexom! A vy si sami vychovávajte svojho Vaska!
Šestnásťročná Katarína sa posledný rok neustále hádala s rodičmi.
Úprimne, mala na to svoje dôvody – mama a otec po narodení syna na staršiu dcéru zabudli.
Od deviatich rokov bola Katarína odkázaná sama na seba. Keď bola ešte mladšia, pravú príčinu takéhoto správania nerozumela a ľahostajnosť mami a otca ju veľmi rozrušovala.
Tajomstvo plakala a sťažovala sa babke:
– Oni sú stále s Vaskom! Keď ich prosím, aby sa so mnou zahrali, mama hovorí, že nemá čas, a otec sa len odvráti! Babka, oni ma nemajú radi?
– Ale no tak, slniečko, – odvracia pohľad a upokojuje vnučku Tamara, – samozrejme, že ťa majú radi! Len teraz prežívajú ťažké obdobie.
Vaško je maličký, potrebuje pozornosť a stálu starostlivosť. Veď chápeš, že ešte ani hlavičku neudrží a chodiť nevie.
Až keď trošku podrastie, potom to bude ľahšie. Ale ty buď aktívna, pomáhaj mame s bratom, vezmi ho na prechádzky, hraj sa s ním. Možno potom budú mať mama s otcom viac času.
Tamara, keď dávala vnučke rady, dobre vedela, že ani aktívne zapojenie Kataríny do výchovy svojho mladšieho brata veľmi situáciu nezmení.
Vec je tá, že staršie dieťa nebolo milované ani pre Oľgu, ani pre Viliama. Najprv sa vzali, ako sa dnes hovorí, “z nútenia” – Viliam Oľgu poznal len zopár mesiacov.
Keď sa s dievčinou začal stretávať, netušil, že mu klame – Oľga si zámerne pridala k svojmu veku 2 roky, aby vyzerala dospelejšie.
Tehotenstvo šestnásťročnej školáčky hrozilo Viliamovi veľkými problémami, takže si nevedel predstaviť nič lepšie, ako vziať svoju priateľku pod krídla.
Katarína nebola očakávaná, rodičia sa nejako špeciálne nepripravovali na jej príchod. Oľga si chcela užívať a chýbajúcu možnosť viesť bežný život kládla za vinu dieťaťu.
Viliam takisto necítil voči dcére veľkú lásku z rovnakého dôvodu. Vždy sníval o chlapcovi.
Vaško sa stal pre rodičov slnkom v okne, bol žiadaný a plánovaný. Na jeho narodenie sa dôkladne pripravovali. Vopred.
– Mama, kúpime mi bábiku? – prosila Katarína matku, – tamtú s chvostom, ako má morská panna.
Oľga si prezerajúc drobné čiapočky a ponožtičky, ľahostajne odpovedala:
– Nemám na zbytočné veci peniaze. Katarína, prestaň ma zahanbovať! Naozaj, radšej by som s tebou do obchodu vôbec nechodila – stále niečo žiadaš!
Vieš dobre, že ti čoskoro narodí braček, pre neho treba kúpiť oblečenie, postieľku, kočík.
Prečo si taká sebecká? Stále myslíš len na seba!
Dievčina počúvajúc pravidelné výčitky matky, začala sa cítiť vinná. A ozaj, prečo vlastne? A čo, že má takmer žiadne hračky, braček to potrebuje viac.
***
Vaško nevedel o odmietnutí. Chlapcovi sa dostala všetka láska rodičov, Oľga a Viliam prakticky každý deň niečo kupovali svojmu milovanému synovi.
Pre neho ešte pred narodením pripravili samostatnú izbu – Katarínu presunuli do obývačky, jej spálňu zrekonštruovali.
Keď sa dievčina odvážila namietať, otec jej prísne vysvetlil:
– Si už veľká, môžeš spať na gauči! Dieťa potrebuje osobný priestor. Naša izba s matkou je malá, keby sme tam dali postieľku, miesta by neostalo.
– Nerepeč, – podporovala otca matka, – ja by som sa na tvojom mieste radovala. Napríklad ja nemám ani bratov, ani sestry, som jediná v rodine.
A ty budeš mať za chvíľu s kým hrať. No tak, Katarína, nekysni, uprac si knihy a hračky.
A mimochodom, polovicu z toho budeš musieť vyhodiť – nemáme to kde skladovať.
***
Keď sa narodil Vaskovič, Katarína prišla o všetky svoje detské radosti. Oľga a Viliam sa rozhodli, že ich dcéra je už dosť veľká na to, aby sa starala o brata.
Keď začal novorodenec v noci plakať, otec alebo matka vykúkali zo spálne a budili Katarínu:
– Neznervózňuje ťa, že dieťa plače? Choď mu dať fľašku, skontroluj plienku. Možno treba vymeniť.
V noci vstávala k dieťaťu a cez deň, keď sa vrátila zo školy, dozerala na mladšieho brata.
Oľga si počas materskej dovolenky oddychovala, na seba mala vždy čas.
Tamara, keď prišla navštíviť syna a nevestu, neustále sa rozčuľovala:
– Oľga, čo to má byť? Môžeš zveriť starostlivosť o dvojmesačné nemluvňa desaťročnému dievčaťu? Ona mu postráži?
– Na tom nič zlé nevidím, – bezstarostne odpovedala svokra Oľga, – nech sa učí.
Raz sa predsa stane matkou, toto všetko ju ešte čaká. Aspoň má skúseno.sti!
Tamara, som si istá, že mi Katarína o 10 rokov ešte aj poďakuje! Mimochodom, aj ja som unavená. Myslíš, že mi je jednoduché so všetkými deťmi samé?
Od Viliama žiadna pomoc, stále v práci, prakticky mi s ničím nepomôže. Večer si pohrá s Vaskom pol hodiny a už je pred televízorom.
– Oľga, ale takto to nejde! Ty dieťa pripravuješ o detstvo. Nerozumieš, že teraz má Katarína ten najcitlivejší vek, mala by sa hrať s kamarátkami, nie sledovať dieťa.
Mala som okrem Viliama ešte ďalších troch. A všetky naraz! Nejako som to zvládala, nikoho som o pomoc nežiadala.
– Doba je iná, Tamara, – odvetila nevesta a hodila rukou, – ešte raz opakujem: nič zlé v tej pomoci nevidím!
Nakoniec, Vaško je jej vlastný brat, ona ho má pomáhať vychovávať. Je predsa staršia!
***
Keď mala Katarína trinásť rokov, začala nenávidieť brata. Vaskovič rástol ako inteligentné a výnimočne nezbedné dieťa.
Chlapec rýchlo pochopil, že každú nezbednosť môže zvaliť na staršiu sestru – Katarína dostala výčitky za všetko:
– Nerozumiem, čo tu robíš, kým nie sme doma? – takmer každý večer napomínala dcéru Oľga, – Našla som úlomky v koši. Ty si zlomila pohár?
– Nie ja, – pokojne odpovedala Katarína, – Vaško ho zámerne zo stola zhodi.l, pretože som mu nedovolila jesť cukríky.
– Ty čo rozkazuješ? – rýchlo sa zastal syna Viliam, – Ty kupuješ tieto cukríky? Neznalá! Nech si dá!
– Mama prikázala nedať Vašovi sladkosti. Na obed najprv musí zjesť polievku a až potom si môže dať džús s cukríkmi.
Ale Vaško polievku odmietol a rovno chcel dezert. Nedala som mu misku, a on hodil pohár o zem.
– Káča, – rozzúrila sa Oľga, – a keby sa dieťa zranilo? Veľká si, a dieťa neustrážiš!
Nič nie si vyrazovať nebudeš! Doma ostaneš a budeš s Vaskom čítať.
Vychovávateľka mi nedávno povedala, že on je v skupine najpomalejší!
Všetky deti už skladajú slová, a náš ani počítať nevie. Tvoja vina, mimochodom!
Situácia dosiahla vrchol, keď Katarína oslavovala šestnáste narodeniny. Rodičia, bez toho, aby sa jej opýtali na súhlas, chceli dať do starostlivých rúk Rexa – starého psa Kataríny, ktorého našla ako šteňa na ulici a vychovala.
– Nech už tu ani nie je, už zajtra! Vasko začal kýchať bez dôvodu, podozrievam, že je to alergia na psie chlpy.
Katarína sa rozhorčila:
– Rexa nikomu nedám! To je jediná živá bytosť, ktorá ma úprimne miluje. Nedám ho!
– Kto sa ťa pýta? – filozoficky poznamenal Viliam, – aj tak sme tvoju blchavú obludu tolerovali pridlho.
A už dávno som sa ho chcel zbaviť, ale nebolo dôvodu. Múdre, par..ch! Doma nikdy nena.hneval. Ešte som čakal.
Katarína sa bránila:
– Rex
– Zvládnutá, – rozhnievala sa Oľga, – a keby sa dieťa zranilo? Si už veľká! Môžeš byť uložená!
Dnešný deň si potrestaná, žiadne prechádzky! Budeš doma a učiť sa s Vaskom písmenká.
Naposledy mi učiteľka povedala, že naše dieťa je v skupine najzaostalejšie!
Všetky deti už slová skladajú, a naša vôbec nepočíta. Tvoja vina, okrem iného!
Situácia dosiahla vrchol, keď Katarína dosiahla šestnásť rokov. Rodičia, bez opýtania jej súhlasu, chceli predať Rexa – starého psa Kataríny, ktorého našla ako šteňa na ulici.
– Aby tu zajtra už ani nebol! Vaško začal kýchať bez dôvodu, podozrievam, že je to alergia na psie chlpy.
Katarína sa rozhorčila:
– Rexa nedám, nedonútite ma! Toto je jediná živá bytosť, ktorá ma úprimne miluje. Nedám!
– Kto sa ťa pýta? – filozoficky poznamenal Viliam, – my sme tvoju blchavú obludu už dlho tolerovali.
Už dávno som sa ho chcel zbaviť, len som čakal na vhodnú príležitosť.
Katarína sa vzpierala:
– Rex zostane so mnou, nikomu ho nedám! On mi je drahý! Nechápete, že ho milujem, preboha!
– Takže brata nemiluješ? – zažmurkala Oľga, – si pripravená riskovať jeho zdravie pre túto zmesku? Rozumiem to správne?
Katarína sa rozčúlila:
– Áno, presne tak! Ako veľmi mi leziete na nervy so svojim Vaškom! Ani nepredstavujete, ako som z vás unavená! Prečo by som mala kvôli nemu odmietať jediného priateľa?
Váš Vaško mi celý život zničil! Kvôli nemu som nemala detstvo! Keď moje kamarátky behali po dvore, ja som sa motkala po parkoch s kočíkom, zatiaľ čo mama spala!
Keď moji spolužiaci chodili na doučovania a pripravovali sa na skúšky, ja som sa roztrhávala medzi školou, škôlkou a domovom, lebo mama išla do práce.
Dosť, už ma to omrzelo! Odchádzam žiť k babke!
***
Tamara prijala vnučku a proti Rexovi nemala nič.
Ľubošova mama, keď prišla k synovi a neveste, stále sa rozčuľovala:
– Oľga, čo to takto môže byť? Môžeš starostlivosť o dvojmesačné nemluvňa zvaliť na desaťročné dievča? Ona sa oň postará?
– Na tom nič zlé nevidím, – bezstarostne odpovedala svokre Oľga, – nech sa učí.
Skôr či neskôr sa stane matkou, všetky tieto skúsenosti ešte potrebuje. Bude mať aspoň skúsenosti!
Tamara, som si istá, že Katarína mi o 10 rokov ešte aj poďakuje! Mimochodom, aj ja som unavená. Myslíš, že mi je ľahké zvládnuť všetkých tých dvoch detí sama?
Od Ľuboša žiadna pomoc, stále v práci, zvláda mi s ničím nepomôcť. Večer pofláka pol hodiny s Vaškom a už je pred gaučom.
– Oľga, toto nie je správne! Ty tú dievčinu o detstvo pripravuješ. Nerozumieš, že Katarína potrebuje mať detstvo a teraz má ten najcitlivejší vek, kedy by si mala hrať a venovať sa zábave, nie starať sa o dieťa.
Okrem Ľuboša som mala ešte ďalších troch. A všetci krátko po sebe! A ako som to zvládla, nikoho som o pomoc nežiadala.
– Boli iné časy, Tamara, – odvetila nevesta a hodila rukou, – hneď to opakujem: nič zlé na tej pomoci nevidím!
V konečnom dôsledku, Vaško je jej vlastný brat, ona má pomáhať ho vychovávať. Je predsa staršia!
***
Keď mala Katarína trinásť rokov, brat sa jej stal neznesiteľným. Vaško bol inteligentné a výnimočne nezbedné dieťa.
Chlapec rýchlo pochopil, že každú nezbednosť môže zvaliť na staršiu sestru – Katarína si vytrpela výčitky za všetko:
– Nerozumiem, čo tu robíš, kým nie sme doma? – každú noc napomínala dcéru Oľga, – Našla som úlomky v koši. Ty si zlomila pohár?
– Nie ja, – pokoj!
***
Šestnásťročná Katarína si za rok neustále hádala s rodičmi.
Úprimne, mala na to svoje dôvody – mama a otec po narodení syna na staršiu dcéru zabudli.
Od deviatich rokov bola Katarína odkázaná sama na seba. Keď bola ešte mladšia, pravú príčinu takéhoto správania nerozumela a ľahostajnosť mami a otca ju veľmi rozrušovala.
Tajomstvo plakala a sťažovala sa babke:
– Oni sú stále len s Vaškom! Keď ich prosím, aby sa so mnou zahrali, mama hovorí, že nemá čas, a otec sa len odvráti! Babka, oni ma nemajú radi?
– Ale no tak, slniečko, – odvracia pohľad a utiera vnučke slzy Tamara, – samozrejme, že ťa majú radi! Len teraz prežívajú ťažké obdobie.
Vaško je maličký, potrebuje pozornosť a neustálu starostlivosť. Veď chápeš, že ešte ani hlavičku nevie udržať a s nožičkami skúša chodiť.
Až keď trochu podrastie, potom to bude ľahšie. Ale ty by si mohla byť aktívna, pomáhaj mame s bračekom, vezmi ho na prechádzky, hraj sa s ním. Možno potom budú mať mama s otcom viac času.
Tamara, indukovaním rád svojej vnučke, dobre vedela, že ani aktívne zapojenie Kataríny do výchovy svojho mladšieho brata veľmi situáciu nezmení.
Vec je, že staršie dieťa nebolo milované ani pre Oľgu, ani pre Viliama. Najprv sa vzali, ako sa dnes hovorí, “z nútenia” – Viliam Oľgu poznal len zopár mesiacov.
Keď sa dievča začalo stretávať, netušil, že mu klame – Oľga si zámerne pridala k svojmu veku 2 roky, aby vyzerala dospelejšie.
Tehotenstvo šestnásťročnej školáčky hrozilo Viliamovi veľkými problémami, takže si neželal nič lepšie, ako vziať svoju priateľku pod krídla.
Katarína nebola očakávaná, rodičia sa nejako špeciálne nepripravovali na jej príchod. Oľga si chcela užívať a chýbajúcu možnosť viesť bežný život kládla za vinu dieťaťu.
Viliam takisto necítil voči dcére veľkú lásku z rovnakého dôvodu. Vždy sníval o chlapcovi.
Vaško sa stal pre rodičov slnkom v okne, bol žiadaný a plánovaný. Na jeho narodenie sa dôkladne pripravovali. Vopred.
– Mama, kúpime mi bábiku? – požiadala Katarína matku, – tamtú s chvostom, ako má morská panna.
Oľga si prezerajúc drobné čapice a ponožtičky, ľahostajne odpovedala:
– Nemám na zbytočné peniaze. Katarína, prosím prestaň ma zahanbovať! Naozaj, s tebou ani do obchodu nechodím – stále niečo pýtaš!
Vieš dobre, že čoskoro sa ti narodí braček, pre neho treba kúpiť oblečenie, postieľku, kočík.
Prečo si taká sebecká? Stále myslíš len na seba!
Dievčina počúvajúc pravidelné výčitky matky, začala sa cítiť vinná. A ozaj, prečo vlastne? A čo, že má takmer žiadne hračky, braček to potrebuje viac.
***
Vaško nevedel o odmietnutí. Chlapcovi sa dostala všetka láska rodičov, Oľga a Viliam prakticky každý deň niečo kupovali svojmu milovanému synovi.
Pre neho už pred narodením pripravili samostatnú izbu – Katarínu presunuli do obývačky, jej spálňu prezreli.
Keď sa dievčina pochopila odpor, otec jej prísne vysvetlil:
– Už si veľká, môžeš spať na gauči! Dieťa potrebuje vlastný priestor. Naša izba s matkou je malá, keby sme tam umiestnili postieľku, miesta by neostalo.
– Nerozporujte, – matka sa s otcom pozrela, – na tvojom mieste by som to urobi.l s radosťou. Napríklad ja nemám žiadnych bratov ani sestry, som sám v rodine.
A ty už skôr budeš mať s kým hrať. Nebuď drzá, Katarína, uprac si knihy a hračky.
A späť, čo z toho budeš musieť vyhodiť – nikde nemáme na to miesto.
***
Keď sa narodil Vaško, Katarína prišla o všetky svoje detské radosti. Oľga a Viliam si mysleli, že ich dcéra je už dosť veľká, aby sa starala o brata.
Keď začal novorodenec v noci plakať, otec alebo matka vyskúšali svoju dcéru Katarínu:
– Nezaujíma ťa, že dieťa plače? Choď mu dať fľašu, skontroluj plienku. Možno treba niečo zmeniť.
Katarína do noci vstávala k dieťaťu a cez deň, keď sa vrátila zo školy, dozerala na mladšieho brata.
Oddychovala si na materskej dovolenke, na seba, milovala, mala vždy čas.
Tamara, keď prišla navštíviť syna a nevestu, neustále sa rozčuľovala:
– Oľga, čo to má byť? Môžeš dať starosť o dva mesiace dojčené novorodenca na desaťročné dievča? Množstvo sa mu postará?
– Nič v tom zlom nevidím, – bezstarostne odpovedala nevesta Oľga, – nech sa učí.
Raz bude predsa matkou, všetky tieto skúsenosti ju ešte čakajú. A aký to má byť aj pre skúsenosti!
Nie som proti tomu, že som unavená. Si myslíš, že mi je ľahké zvládnuť všetkých tých detí sama?
Od Viliama žiadna pomoc, stále v práci, nijako mi nepomôže. Urobi.via pol hodiny večer a už má pred gaučom.
– Tak to nedokáže! Ty si robíš z dieťaťa úlohu starostlivosti o detstvo. Nevidíš to, že Katarína má teraz najcitlivejší vek, mohla by si sa s tým hrať súdi, nie opatrovať deti.
Mimi Ľuboša som mala ešte ďalších troch. A všetky kratšie!
A ja nejako ich vedieť zvládnem, ani som o pomoc nežiadala.
– Tak to bolo, to bolo, – odpovedala nevesta a hodila rukou, – aby som pokračovala: nič zlé v pomoci nevidím!
A nakoniec, Vaško je jej brat, mal by byť vychovaný. On je predsa staršia!
***
Keď mala Katarína trinásť rokov, brat sa jej stal neznesiteľným. Vaško bol inteligentné a výnimočne nezbedné dieťa.
Chlapec rýchlo pochopil, že každú nezbednosť môže zvaliť na staršiu sestru – Katarína si vytrpela výčitky za všetko:
