Ocitla som sa cez obednú prestávku v kaderníctve v Bratislave, aby som si dala spraviť manikúru. Na vedľajšej stoličke sedí štíhla, pekná žena, trochu po tridsiatke, podľa reči – naša, upravuje si vlasy a niečo živahne rozpráva. Kvôli hlasnému fénu hovorí nahlas, a tak som sa neúmyselne započúvala…
Príbeh som zachytila v polovici, takže začnem takto, prepáčte. „Stále som premýšľala, čo jej dať na narodeniny! Už má všetko, ničím ju neprekvapím, je to kráska a môže si všetko sama kúpiť, napokon, je právnička. Sme kamarátky už asi sedem rokov, ešte z univerzity, darovali sme si už kadečo. No, nechcela som jej dať zase šál, a chcela som ju potešiť. Čo by si ty dala človeku, ktorý má vlastne všetko, Janka?“ – spýtala sa kaderníčky. Kaderníčka sa zamyslela: „No, možno nejaký set krémov, to sa vždy hodí…“
„Presne, Janka! Tak sa túlam centrom, tu hneď vedľa a narazím na obchod – krásny, niečo ako Victoria’s Secret. Vošla som – tam je spodné prádlo a všetky možné doplnky pre osobný život. Všetko veľmi slušné. Rozhodla som sa – kúpim jej tam set voňavých krémov, lebo, aj keď je právnička, s osobným životom jej to nejde úplne hladko. A krémy s vôňou priťahujú, to vieš! Ale – to nebolo všetko. V obchode ku mne hneď pristúpil taký šarmantný predavač, vypočul si ma ohľadom krémov a na pult mi vyložil všelijaké celkom iné záležitosti.
Neviem, Janka, ako sme sa od krémov dostali k tomu, ani nehovor, nejako sa to samo udialo… Prosto, nerozumiem ako, zatemnil mi myslenie a presvedčil ma kúpiť… vibrátor!“
Celé kaderníctvo stíchlo. Jana vypla fén a povedala – tu ti na päť minút vtriem olej do končekov vlasov… Moja manikérka vytiahla zástrčku z lakovačky a prísne mi povedala: „Netreba ich sušiť, samy uschnú.“ Všetci sa zhromaždili, našťastie bol priestor malý, prisunula som stoličku čo najbližšie.
No, hneď sa mi veľmi páčil, veľký, fialovej farby, veľmi pokročilý. Predavač ukázal, ako pracuje. Nemysli si – na vzduchu mávol, samozrejme. Trochu hlasno bzučí podľa mňa, ale inak je super. Veľa programov.“ V kaderníctve už nikto ani nepredstieral, že sa venuje svojim záležitostiam – všetci zatajili dych.
„K nemu patrila obrovská zamatová krabica a veľký manuál s inštrukciami,“ pokračovala žena. „Tak som ho kúpila, dala mu meno Fialový Jožo, obviazala ružovou stužkou, zatvorila oči a darovala. No čo, nech sa deje, čo sa má.
Kamarátka bola veľmi potešená. Niečo také ešte nikdy nevidela. Uf!
Vzala ho domov. Prišla, ide cez zelený chodník. Tam ju požiadali, aby im ukázala tašku – zaujala ich veľká krabica. Čo to máte? – spýtal sa prísne colník.
Hodinky, možno Breitling, Hublot? Tourbillon? Ako sa volá? Na krabici hrdé stálo meno výrobcu. Také hodinky nepoznám, niečo nové?
Kamarátka sa zmiatla, začala sa potiť: „Nie, to nie sú hodinky… to je… domáca technika,“ – povedala takmer nečujne.
Aká domáca technika v takej krabici? – ešte prísnejšie zaznel colník. Budete mi rozprávať! Kanvica? Natáčky, či čo, ha-ha ?
Otvorte krabicu!
Čo robiť – otvorila ju.
Každý sa veľmi oživil. Colník sa červenal. Tí, čo stáli v rade za ňou, natiahli krky. Naozaj môj Fialový Jožo urobil impozantný dojem!
Ten potrebuje prehliadnuť, – nepoľavil colník, – možno niečo je vo vnútri. Vytiahnite ho z krabice!
Dobre, znova ho položili na pás. A krabicu aj Joža. Smútočne a slávnostne sa viezol po páse. A zrazu – k absolútnemu zdeseniu kamarátky Fialový Jožo, vytiahnutý z krabice, možno vibráciou na páse zrazu ožil a radostne zabzučal! A tak bzučiac, krútiac sa a prevracajúc, ukazujúc sa vo svojej plnej kráse, sa odviezol do prehliadky. Bože, nech ma prepadne zem, modlila sa v duchu kamarátka.
Zhromaždil sa malý dav. Mladý muž, stojaci za jej chrbtom, jej horúco zašepkal do ucha:
– Načo vám je, ja to zvládnem ešte lepšie. A som ochotný aj bzučať.
Vtom sa vrátil do rúk colníkovi z prehliadky radostný, vrtký a bzučivý Fialový Jožo. Teraz mu blikal lampášik, ktorý mal tiež. Kamarátka počula, ako za chrbtom niekto hlasno začal chichotať. „Čo je to? Ukludnite ho, konečne! Vezmite si svoje vlastné záležitosti“, – vykríkol rozladený colník.
Celkový dojem: červená a spotená, ledva sa dostala z davu so svojou napoly otvorenou krabicou, do ktorej sa Jožo neustále snažil zasunúť znova a znova. Jeho fialový nosík vyčnieval spod zamatového viečka. Cítila sa veľmi populárne, s mladým mužom priliehajúcim k nej, ktorý bol ochotný bzučať. Aby ho prinútila prestať s tým bzučaním, vymenili si telefónne čísla.
„Mám vás odprevadiť?“ – spýtal sa iný cestujúci za ňou. Môj šofér čaká… neponáhľajte sa, uložte …ho, ja počkám.
Dobrodružstvá Fialového Joža v meste nekončili.
Zavolala mi po dvoch dňoch a s podozrením povedala – ten tvoj Jožo nefunguje. Akože nefunguje? – rozladila som sa za Fialového Joža. Prvé, čo mi padlo na myseľ – možno sa stal impotentným – ležal v predajni niekoľko mesiacov bez použitia, možno to tam majú ako ľudia – ak nie je potrebný, tak akoby zabudne, ako to chodí.
Možno ho odviesť do opravovne? Kde?!
Odporučila som jej ísť k Vladovi do dielne, mám jedného – zručného majstra – toho by mala navštíviť.
Šla k Vladovi. Vlado sa tiež veľmi potešil. Vôbec som bola hrdá na svojho Fialového Joža – hneď vyvolával ľuďom radosť a lásku k životu!
Oči Vlada sa rozžiarili, povedal – nechajte ho na dve hodinky, a tak, krásna slečna, opravujem aj chladničky, vysávače a luster môžem zavesiť – všetko v poriadku doma s domácimi spotrebičmi, môžem prísť, len povedzte.
Celkový dojem: kým dali Joža do poriadku (ukázalo sa, že potreboval nový predlžovák), moja priateľka si získala množstvo obdivovateľov a Jožo zostal nevyužitý.
Všetci v kaderníctve sa zamysleli… Mlčali. Fén znovu začal znieť, sušička na nechty – každý sa vrátil k svojim procedúram.
„A kde, hovoríš, majú obchodík?“ – ticho sa spýtala jedna z návštevníčok…
