Oľga Pálová sa obzrela, pozerala sa na mladú ženu a nerozumela, kto to je a odkiaľ sa s ňou pozná.
Žena pristúpila bližšie, skoro spadla, pretože bolo šmykľavo, Oľga ju zachytila a náhle pochopila…
– Angelika? Anka Mihálová? To je neuveriteľné, odkiaľ sa tu berieš?
– Išla som okolo školy, vidím, že akoby si vychádzala, a úplne ma to prekvapilo… Ako sa máš? Ako žiješ? Čomu sa venuješ? Odišla si ako veľká podnikateľka a stratili sme kontakt.
– Ako to myslíš, že sme stratili kontakt? Volala som, ale nedostupná…
– Ja som… teda… stratila telefón a akosi sa to celé zaplietlo. Ale dosť o mne, čo ty?
– Počuj, prečo sme tu vonku, poď ku nám, a vieš čo? Zajtra máme malú oslavu, prídu priatelia, pridaj sa k nám! Čo ty na to?
– Ach, to by bolo nevhodné…
– Vôbec nie, veď sme kamarátky od škôlky. Pozri, tu je adresa, a kde si sa ubytovala?
– V hoteli.
– Poď ku nám, máme trojizbový byt, nedávno sme kúpili.
– Kedy? Och, prepáč… je to profesné skreslenie, pracujem ako realitná maklérka, haha, nie, Oľga… zamestnávateľ mi platí hotel, takže ďakujem.
– Tak prídeš?
– Skúsim, Oľga… som rada, že som ťa stretla… Oh, a čo tvoj manžel? Je to divné… alebo nemáš… manžela?
– Mám, čo si zač? Vzali sme sa s Borim!
– S Borim?
– Áno, s Abrahámom, čo si zač? Zabudla? Chodil do trina-stej školy, ktorá bola blízko nášho domu, býval v našom vchode… nevraví ti to nič? Vozil nás oboch na bicykli, pamätáš?
– Ach, Borik? Tak ty si si Borika vzala? Áno, niečo si pamätám.
– Presne tak. Už osem rokov sme spolu, máme dvoch drobcov, Miška a Aničku, a čo ty?
– Fajn, Oľga, prídem, určite prídem… pokecáme.
– Aké šťastie, že som ťa stretla.
-Ano…
Pri večeri Oľga Pálová, doma len Oľga a mamuľka, oznámila Borimu, že stretla Angeliku.
– Akú Angeliku, Oľa?
– Anku Mihálovú, pamätáš… vozil si nás na bicykli, mňa na ráme, jej na nosiči.
Potom sme ti my, oyí, hlúpe, haha, pamätáš? Povedali sme, nech nás vozíš na ráme, haha, že jednej bude smutno.
A ty… potom si znova vozil len mňa na ráme, a vôbec… pamätám si, že Anka na teba bola nahnevaná…
Dokonca som si myslela, že, haha, bola do teba zaľúbená, Borik… Och, detstvo…
– Mhm. A prečo si vôbec začala o nej hovoriť?
– Veď som ti hovorila, že som ju stretla.
– U nás v meste? Čo tu robí? Alebo tu žije?
– Nie, prišla na nejaké kurzy. Zdá sa, že je realitná maklérka.
– Realitná maklérka? Ona sa niečo učila, nie?
– Neviem, zajtra sa jej spýtam… po tom, čo sme odišli, už sme sa neozvali. A prečo myslíš, že sa niečo učila?
– Neviem, všetci sa učia…
– Tak to je… zajtra sa jej spýtam.
– Zajtra? Dohodli ste sa na stretnutí? Ty si zabudla, že?
– Hej, pamätám si, a tak som Anku pozvala k nám.
– Ako? Prečo?
– Ako, Bori? Je to kamarátka z detstva… A aj tvoja, medzi iným…
– Ako to myslíš, moja…
Oľga Pálová bola učiteľkou prvého stupňa, deti ju zbožňovali, Oľga snívala o takej práci, každý deň do práce lietala s nadšením a vždy odchádzala síce unavená, ale veselá.
Dnes bola Oľga akoby niečím zamyslená. Všetko bolo dobré, v čom teda problém?
Niekde niečo hlavná, ale čo, Oľga nevedela pochopiť.
Prišla domov, pripravovala spolu s Borim, všetko robili spolu, všetko vyzeralo dobre, ale Oľgu neopúšťal obtierajúci pocit, chcelo sa jej… plakať?
Čo sa to deje?
Priatelia prišli o siedmej, mali jedného drobca, ktorý bol rovesníkom Aničky, trojročného malého chlapa, ktorý všetkých rozosmieval.
Miško, syn Oľgy a Boriho, päťročný, nechcel sa hrať s tými maličkými, odišiel do svojej izby a pustil si tam rozprávky.
Kamaráti sedeli za stolom, niečo preberali, veseli, Oľga už začínala zabúdať na ten nepríjemný pocit, keď sa ozval zvonček, až sa mykla.
– Kto to je? – spýtala sa Oľga z nejakého dôvodu vystrašene.
– Však si pozvala svoju kamarátku z detstva, či ako… Alžbetu… – zasmial sa Bori.
– Ach, áno… Anka… áno, správne.
Oľga otvorila dvere a vpustila ohromujúcu, voňavú parfumami, s čerstvou úpravou vlasov, s jagavejúcimi snehovými vločkami vo vlasoch, Anku.
– Ó, kamarátka, aká si…
Jemne sa dotkla svojou lícou Oľginej, voňavá, jagajúca Anka zosunula kožuch na Oľgine ruky a s ľahkosťou sa vrhla do veľkej miestnosti…
– Zoznámte sa, toto je Anka, – povedala Oľga akýmsi tlmeným hlasom, všimla si, ako sa Bori podivil a rozvinul Bori ramienka…
Celý večer bola Anka stredobodom pozornosti, smiala sa, vedela viesť akúkoľvek konverzáciu, všetci boli očarení Oľginou kamarátkou z detstva, ale Oľga… Oľge pretrvávalo akosi zlé cítanie.
Dokonca kamarátka, zakrytá pod zámienkou vtipu, sa občas posmiešala Oľge, rozprávala jednu či druhú historku z detstva, vykresľujúc Oľgu v nevhodnom svetle.
Oľga odišla do kuchyne, oči jej zaliali slzy, čo to len je? Okno z kuchyne smeruje na balkón, z veľkej miestnosti vedie východ na balkón.
Oľga na svetlo nezapínala, len sa oprela o okno, keď začula hlasy, čo sa deje…
– No áno, drahý, dobre si sa usadil, – začula Oľga hlas kamarátky, – trojizbový byt vravíš? A ja sa mám tlačiť v jednoizbovke?
No si šikovný, na deti si peniaze máš, čo? Obliekaš svoju bábiku, obúvaš, ako vidím, máš aj auto…
Na dieťa peniaze daj. Nezaujímajú ma tvoje problémy, potrebujem dobrý, trojizbový, nie horší, ako má tvoje manželka… Alebo…
Oľga nedoslúchala, s kamenným výrazom vstúpila do veľkej miestnosti, kde priatelia sedeli sami, zabávali sa, unudené deti.
– Oľga, čo sa stalo? Niečo sa s tebou deje? Na tebe nie je tvár…
– Nnnie, všetko je normálne… niečo sa mi urobilo zle, vypila som víno… A kde sú všetci?
– Bori šiel fajčiť, Anka tiež, veď fajčí?
– Áno? To som nevedela…
Oľga sa usilovala zabávať, rozprávať sa, ale všetko robila s veľkou námahou, jej myšlienky sa vírili, Oľgu celé prehádzalo, nedokázala pokojne sedieť.
Vrátil sa Bori s Ankou, Anka sa zabávala dvojnásobne, pila víno, Bori bol… zmätený?
Teraz všetci odídu… a on tiež odíde, myslela si Oľga, už sa myšlienkami lúčila so svojím manželom.
O tom, že sú milenci, nebolo pochýb, ako tak? Kedy stihol?
V práci meškáva, vždy sú spolu, všetko je otvorené, telefón, počítač, všetko je vo voľnom prístupe, no teda, ako sa ukryl…
Oľga ledva čakala, kedy odídu priatelia, ostatní chápali, že sa niečo deje, začali sa zbierať domov.
Iba Anka sa naďalej správala akoby nič, zabávala sa.
Sotva sa zatvorili dvere za hosťami, Oľga poslala deti do izby a sadla si na stoličku, pozerajúc na Anku a Borisa.
– Tak, holubíky, a kedy mi všetko poviete? Vlastne ťa nerozumiem, Borik… Ak je to u vás láska, načo som ti ja? Čo chceš zo mňa? Moja mzda je nízka, dedičstvo ti neprinesie, načo ťa mučiť? Zbieraj sa a bež za ňou. Byt ti MÁJ nepokojský nedáva pokoj, Anka? Tak to si v hypotéke, zober… ty. Nájd doxy dobrovoľne s deťmi.
Ako si mi závidela v detstve, tak aj pokračuješ? Vezmi ho, raduj sa…
Bori sa pokúsil niečo povedať, ale Oľga nedala…
– Hahaha, čo ti to vybuchlo? Na čo mi je tvoj tĺk… Máš mi dať, teda dieťaťu…
– Aké dieťa?
– Oľga, nechaj ma to všetko vysvetliť, – Bori chcel k manželke, ale ona ho zastavila.
– Bori, máš dieťa s touto… ženou?
– Bori, máš dieťa s touto ženou? – zopakovala Anka Oľge a zľahka sa zasmiala, – No prečo mlčíš?
– Všetko vysvetlím, Oľga.
– Pokús sa, a potom ja vysvetlím… Hoci… poviem teraz. Pamätáš, leto po škole? Vtedy si sa ešte s rodičmi odsťahovala? Tvoj Bori, on s potešením trávil noci so mnou a… ako logické vyústenie toho všetkého, otehotnela som…
– Načo?- Oľga zdvihla oči plné slz, pýtajúc sa niekoho… – Načo? Načo teda ja?
– Ale klame, Oľga, klame.
Ja si nič nepamätám, to bolo raz, u Ruslana Farkaša, keď sa lúčili, prvýkrát som sa napil domáceho truľka.
Sedela pri mne, visela celý večer, prilievala mi… Ja sa neospravedlňujem, moja vina, po týždni príde a povie, že som ju, že som na ňu zaútočil, že je teraz… tehotná… Povedala, že ju matka núti podať oznámenie, ale ona že nás miluje a neudá ani za nič… Povedala, nech sa s ňou len ožení…
Odmietol som, ona hrozila, plakala, prosila. Potom povedala, že budem ľutovať.
Povedal som jej, že ak je dieťa naozaj moje, neopustím ho, a ak som vinný, nech ma potrestajú.
Nepodala nič, do polície som ju volal, odmietla… Na nemocnicu som volal…
Potom si sa ty učila, ja za tebou, naši rodičia presťahovali, stratil som ju z dohľadu…
Pred piatimi rokmi, keď sa nám Miško narodil, objavila sa.
Začala žiadať peniaze na syna…
– A?
– Všetky odmeny som jej odovzdával, brigády, skúsenosti, zdvihli mi plat, musel som dávať na dieťa, veď on za to nemôže…
– No jasne, – povedala Anka, za ten čas sa toho nazbieralo.
– Tak, Oľga… Dieťa za to nemôže.
– Ako sa volá váš syn?- spýtala sa Oľga.
Bori a Anka jednohlasne povedali… rôzne mená.
– Tak ako? Tak Alexander alebo Ondro, Anka?
– Má dvojité meno, — začala vykrúcať Anka.
– Nie si videla svojho syna?
– Nie, osobne som ho nevidel, ona mi posielala fotky, dal som ich do samostatného súboru… Ja… dieťa… Ja… Oľga, chcel by som naďalej pomáhať synovi…
– Bori, – jemným hlasom spýtala sa Oľga, – či sa súbor náhodou volá AÁÁ?
Bori očervenal a prikývol.
– Ach, myslela som, že si úplne šialený, prečo uchovávaš fotky chlapca, ktorý hral ako dieťa vo slovenských filmoch. Anka, máš ho prasen za lôhara? Platí ti päť rokov len tak peniaze, a ešte si mu poslala trochu pozmenené fotky herca?
– No choďte, hlúposti. Potrestala som vás… Keď som videla tvojho Boriho predtým, tak plán sa a stal… Myslím, hneď sa to nepodarilo, teraz skúsim, a on sa chytil, idiot.
Všetko, s bohom…
– Stáť, — Oľga sa postavila dnu, — naozaj si myslíš, že môžeš len tak odísť? Budeš musieť vrátiť všetko, čo ti môj muž dal, kamarátka.
– Áno, odchádzam, len tak, — usmieva sa Anka, — nemáte dôkazy, peniaze mi dal len tak, pretože sa mu vždy páčilo, chápete? Ja, a nie vy, chrovky.
Obhájim sa v akomkoľvek súde, že sme boli milenci, on mi jednoducho dával dary, takže upokoj sa a raduj sa, že to tak skončilo… kamarátka.
Anka odišla.
Oľga a Bori dlho mlčali.
– Prečo si mlčal?
– Bál som sa, že ťa stratím…
– Ako hlúpo, Bori… moderný chlap, aké tehotenstvo za týždeň, no… čo?
Bori kvalitne ovesil ramenami.
– Sľubujem, Oľga, už žiadne tajomstvá…
Prosím, veľmi pozorne si prečítajte tento text, ak sa vám náhodou zdalo, že autor nesprávne použil výpovedný vzorec, že také nie je a nemôže byť, že tak sto rokov nehovoria, že sa vám nepáčia činnosti autora a vôbec, autor sa každý deň za chyby neospravedlňuje a neprosí za odpustenie, otrlá…
Takže nie je to pre nás.
Informovať ma o tom, že vo svojich šesťdesiatich rokoch počúvate rock a nosíte mini sukne, netreba, nezaujíma ma to.
Snažiť sa uraziť, ponížiť a atď, vyvolať vo mne pocit hnevu alebo hanby, tiež nestojí.
Ja človek, som z mäsa a kostí, nie cukrovinka, aby som sa páčil všetkým.
So svojím názorom na môj nedokonalosť nie tu.
Tento priestor je mojím domom a moji priatelia sem chodia kvôli dobrým emóciám.
Zatvorte stránku a pokojne sa vzdiaľte, komentátori akejkoľvek nečistoty a požieračstva idú do zákazu.
A ľahostajne, že ľahostajne je vám to.
Výstup je tam…
