– Robíš si srandu? – zvolal Nikolas, – ako je to možné? Veď máš len dvadsaťjeden rokov! A prečo si mi to predtým nepovedala?!
Alžbeta sa pritisla k manželovi a oddane mu hľadela do očí:
– Bála som sa, že ma prestaneš milovať a rozmyslíš si svadbu…
– A teraz? S čím teraz počítaš?!
***
Stretli sa náhodou. Alžbeta nakúpila veľa v Tescu, vyšla von s dvoma obrovskými taškami, a tam – námraza. Dievča sa pošmyklo na schodoch a určite by spadla, keby ju silné ruky niekoho nechytili doslova vo vzduchu.
– Buďte opatrná, – počula pri sebe zamatový mužský hlas, – držte sa ma…
Keď zistila, že pevne stojí na nohách, Alžbeta pozrela na svojho záchrancu:
– Veľmi pekne ďakujem…
– Prečo ste sa tak veľa naložili? – s úsmevom sa opýtal neznámy, – a to v takomto počasí?
– Čakám rodičov na návštevu, – jednoducho odvetila Alžbeta, – prišli sa pozrieť, ako žijem v meste. Takže…
– Rozumiem. A máte to ďaleko? Možno vás môžem odviezť?
– Ale čože. To by nebolo vhodné. Už ste mi aj tak pomohli. Dôjdem sama. Pomaly. Tam je môj dom – hneď vedľa.
Alžbeta opatrne kráčala smerom, ktorý ukázala. Muž šiel svojou cestou…
Celý deň sa snažil sústrediť na prácu, no márne: v pamäti mu neustále vyvstávala obraz krásnej neznámej. Takto ju oslovoval vo svojich predstavách.
„Aké roztomilé stvorenie, – myslel si, – úprimný pohľad, minimum kozmetiky, zdalo sa, že ani rúž nemala. A rumenec… Taký jemný, sotva viditeľný… A hlas… Žblnkot potôčika… Nie, musím ju nájsť. Povedala, že býva hneď vedľa…
Nikolas nebol záletníkom, skôr naopak: voči ženskému pohlaviu bol veľmi ostražitý, stále čakal nejaký úskok.
Príčinou bola nešťastná prvá láska, ktorá skončila banálnou zradou. Od piateho ročníka bol Nikolas zamilovaný do spolužiačky, ktorá ho, keď išiel na vojnu a sľúbila čakať, po pol roku sa vydala za syna nejakého podnikateľa.
Keď sa Nikolas vrátil, ona, ani trocha sa nehanbiac, povedala:
– Niki, nebuď smutný. Ak ťa to upokojí, vedz: stále ťa milujem. Avšak, milovať a vydávať sa – to sú dve rôzne veci. No, čo môžeš mi ponúknuť? Život v prenajatom byte alebo, ešte lepšie – v ubytovni? S prázdnou peňaženkou? Nie ďakujem. Chcem žiť normálne. Dúfam, že ma chápeš…
Nikolas všetko pochopil. Trpel dlho. Dokonca začal piť. Ale potom sa vzchopil, zamestnal sa, začal študovať na univerzite externe…
A teraz, ako tridsaťročný, osamelý, celkom úspešný muž, sníval o dievčati, ktorú videl len raz v živote. A to len na chvíľku.
A to všetko preto, že pocítil teplo na srdci. Tolko rokov na to čakal. A teraz sa dočkal. A ani jej meno si nezistil…
Dva týždne Nikolas obchádzal ten istý obchod Tesco. Čakal na tú krásnu neznámu. A objavila sa.
Večer po práci Alžbeta vošla kúpiť niečo na večeru… Bola veľmi zmätená, keď sa k nej nejaký muž doslova rútil so slovami:
– Konečne som vás našiel!
Spoznala svojho záchrancu a usmiala sa:
– A prečo ste ma hľadali?
– Zabudli sme sa zoznámiť! Ja som Nikolas, a vy?
– Volám sa Alžbeta, – dievča sa s ním zaujato pozeralo na vzrušeného muža, – a čo ďalej, Nikolas?
– Ďalej? Ďalej nás čaká skvelá večera v reštaurácii! Súhlasíte?
– Neviem, je to také nečakané…
– Súhlaste, Alžbeta! – presviedčal muž, – mám vám toho toľko čo povedať…
Povedal jej o sebe všetko. O prvej láske, o rokoch osamelosti, o tom, ako je rád, že ju stretol a považuje to za dar od osudu…
Alžbeta ho pozorne počúvala… Tento muž, taký dojemný a trochu naivný, sa jej páčil čoraz viac…
Začali sa stretávať. Prakticky každý deň. A čím viac sa stretli, tým viac si privykli na seba. Bolo im spolu dobre, aj keď Alžbeta bola dievča cudné a k sebe Nikolasa nepustila.
Najprv ho to prekvapilo, potom však potešilo. Teraz bol úplne presvedčený, že Alžbeta je mu určená osudom a čakala len na neho!
Zoznámil Alžbetu so svojou mamou. Alžbeta vzala Nikolasa k svojim rodičom na dedinu.
Tam sa Nikolasovi veľmi páčilo. Jednoduchý spôsob života, jednoduché vzťahy. Pohostinní hostitelia.
Práve tam, za prítomnosti rodičov, Nikolas požiadal Alžbetu o ruku…
Na registrácii boli len najbližší: tak to chcela Alžbeta. Povedala, že nechce veľkú oslavu, ale sníva o skutočnej svadobnej ceste. Nikolas súhlasil. Kúpil zájazdy. Odchod bol plánovaný o mesiac po svadbe.
A už druhý týždeň žili novomanželia spolu. Nikolas nemohol uveriť svojmu šťastiu. Každý deň po práci letel domov ako na krídlach…
Jedného z krásnych rodinných večerov sa Nikolasovi zdalo, že Alžbeta je niečím znepokojená.
– Čo sa s tebou deje, miláčik? – opýtal sa láskavo, – si zdravá? Všetko je v poriadku?
– Musíme sa rozprávať, – ticho odpovedala mladá manželka…
– Hovor, som celý tvoje.
– Neviem, ako to prijmeš, – začala Alžbeta, ťažko hľadajúc slová.
– Prijmem to normálne, – Nikolas videl, že jeho manželka je veľmi nervózna a snažil sa ju upokojiť, – nech sa stane čokoľvek. Vieš, ako ťa milujem…
– Chápem, že som mala povedať skôr… Ale nedokázala som to…
– Alžbeta, netrýzň ma, – už začínal byť Nikolas napätý, – prestala si ma milovať?
– Nie, samozrejme. Len… Prepáč… Mám deti… Dvoje…
– Čo? Robíš si srandu? – začudoval sa Nikolas, – ako je to možné?
– Nerobím si srandu…
– Ale veď máš len dvadsaťjeden rokov! Kedy si to stihla? A prečo si mi to nehovorila skôr?!
Alžbeta sa pritisla k manželovi a oddane mu hľadela do očí:
– Bála som sa, že ma prestaneš milovať a rozmyslíš si svadbu…
– A teraz? S čím teraz počítaš?!
– Neviem. Dúfam, že ma pochopíš a odpustíš…
– Odpustím?! Ja?! – Nikolas stále nemohol uveriť tomu, čo počul…
– Vieš, aj ja som mala v živote smutnú históriu. Veľmi sme sa milovali. Keď sa dozvedel, že som tehotná, opustil ma. Zľakol sa. Mala som vtedy len sedemnásť rokov. Keď sa syn narodil, spamätal sa, požiadal o odpustenie. Odpustila som. Začali sme spolu žiť. Po ďalšom roku sa narodila dcéra. A on, kým som bola tehotná, si našiel inú. Arine bolo šesť mesiacov, keď ma znova opustil. Tentokrát už s dvoma deťmi.
– A kde sú teraz tvoje deti? Je to ako nočná mora… Veď som bol u vás na dedine… Tvoji rodičia nič nepovedali. Tiež to skrývali, zdá sa…
– Deti zatiaľ žijú u príbuzných. Vlastné deti nemajú, tak navrhli, aby som tie moje nechala u nich.
– A rodičia? – nenechával sa Nikolas, – naozaj im nie je ľúto vnúčat?
– Pravidelne ich navštevujú, ale odmietajú ich vziať k sebe. Hovoria, že by to nezvládli.
– Jasné. Rodinka jak sa patrí…
– Prečo tak hovoríš? Nechcela som, aby to tak vyšlo. Všimni si, predsa som ti nepchala do hlavy. Sám si ma našiel…
– To áno…, – poznamenal Nikolas, – a tvoju nevinnosť si bravúrne zahrala… Bol som presvedčený o tvojej cnosti…
– Len som sa veľmi bála k tebe prichýliť. Myslela som, čo ak nám nič nevyjde…
– A vyšlo nám?
– Zaiste! Milujeme sa predsa!
– A ty môžeš toto hovoriť po takej príšernej lži? Mohla si mi to všetko povedať stokrát pred svadbou! Ale nie! Hovoríš to teraz, keď sme už manželia!
– Čo sa zmenilo? To bolo jediné, čo som skrývala. Teraz si môj manžel a nechcem ťa viac klamať. A či budeš schopný prijať, čo som povedala, závisí od tvojej lásky.
– Takže, ak sa rozhodnem vychovávať tvoje deti, znamená – že ťa milujem. Ak sa rozhodnem nie, znamená – že nie?
– Ak sa rozhodneš nie, ostanú u mojich príbuzných. To je všetko. Ak chceš, ani sa s nimi nebudem stretávať.
– Inými slovami, si ochotná vzdať sa vlastných detí kvôli mne?
– Som.
– Ale to je príšerné! Naozaj tomu nerozumieš?!
– Len ťa veľmi milujem…
Nikolas už to nemohol počúvať. Chytil bundu a vybehol z bytu.
Dlho kráčal ulicami, snažil sa na nič nemyslieť. Snažil sa upokojiť.
Potom sa rozhodol zájsť k mame. Jednoducho potreboval s niekým hovoriť…
– Neviem, čo povedať, synu, – zamyslene povedala matka, keď Nikolu vyrozprávala, – musíš sa sám rozhodnúť.
– Čo mám rozhodnúť, mami? Veď všetko vopred viem: ak sa rozhodnem áno, zle bude mne, ak nie, zbavím deti matky a všetci budú nešťastní.
– Neponáhľaj sa hneď so všetkým. Rozmysli si to. Aj tak… Neviem si predstaviť, ako budeš žiť s človekom, ktorý je takto schopný…
– Ani ja si to neviem predstaviť…
– Možno by ste sa mali rozísť?
– Milujem ju, mami…
– Tak potom neviem…
Nikolas ostal s manželkou. Navrhol vziať deti, ale Alžbeta odmietla:
– Nechcem na teba uvaliť takú záťaž, – povedala celkom pokojne, – nech žijú u príbuzných, a my ich budeme navštevovať.
– Ako v akom postavení? – unavene sa opýtal Nikolas, – asi už tvojej tete hovoria mama.
– A nech. Tam im je dobre, tým som si istá. A to je najdôležitejšie.
– Ako si chceš, – odpovedal Nikolas a viac sa k tej téme nevracal.
K deťom išli niekoľkokrát. Sledujúc, ako sa žena s nimi hraje, Nikolas si nevedel pomôcť, premýšľal:
– Zaujímalo by ma, čo sa stane, keď sa nám narodí dieťa? Čo ak sa mi niečo stane? Čo potom? Odvezie ho tamtiez?
O rok Nikolas podal na rozvod…
Nemohol takto žiť…
A aj láska akosi vyprchala…
