Odniesť moju dcéru z domova
Marienka stála zmätená a neveriacky hľadela na ženu, ktorá pred ňou stála.
Pred chvíľou jej vychovávateľka vysvetlila, že prišla jej mama!
Že ju dlho hľadala a že sa jej vôbec nevzdala, ako si Marienka myslela. Marienka sa raz stratila v inom meste, a tak ju našli a priviedli do detského domova. Medzitým ju mamička stále hľadala!
Marienka opatrne skúmala tvár usmievajúcej sa ženy. Akoby ju chcela spoznať, no nedokázala to. Či sú to naozaj jej oči? A ruky? Mohla by to byť naozaj jej mama, na ktorú si vôbec nespomína?
Marienka sklonila hlavu a zrazu sa vo výraze ženy niečo zmenilo. Pokúšala sa stále usmievať, ale po jej lícach sa pomaly začali kotúľať slzy, ktoré už nemohla zadržať.
A malému srdiečku Marienky sa zachvelo. Samozrejme, že to bola jej mama; teraz ju poznala podľa lesku v očiach a náklonu hlavy. Boh vie podľa čoho ešte ju spoznala.
Spravila dva neisté kroky, rozovrela ruky a bežala k nej s výkrikom – Mama, mamička, konečne si ma našla!
Večer doma sedeli spolu objaté na veľkej mäkkej pohovke. Júlia hladila Marienku po vlasoch, chudých pleciach a bozkávala jej uplakané oči.
A po stýkrát sa snažila odpovedať na najdôležitejšiu otázku – Mamička, prečo si tak dlho neprichádzala? Tak veľmi som ťa čakala!
– Moje slniečko! Prepáč mi, hľadala som ťa každý deň. Ale stratila si sa, bolo to strašné! Niektorí videli Rómku bežať s dieťaťom na rukách. Snažili sme sa ju nájsť, ale ty si nebola nikde! Obchádzala som všetky okolité mestá. A potom mi niekto povedal, že v jednom detskom domove je dievča, ktoré tam niekto priviezol. Hneď som si myslela, že si to ty, a prišla som!
– Tak dlho, mamička! Dobré, že si ma našla! – Marienka pevne objímala Júliu teplými malými rukami.
Avšak ochabnutá od sladkej buchtičky s mliekom a materského objatia začínala pomaly zaspávať. Rukami sa ešte držala jej matky, ale už začali slabnúť a nestáť. Júlia ju vzala do náručia a odniesla do postieľky.
– Nepreberú si ma nikam, však mama? – ospalo zašepkala Marienka.
– Nikto ťa mi už nevezme, sľubujem ti to! – Júlia si ju pritisla k sebe a pobozkala hodvábne vlasy. Potom ju položila do postieľky.
– Nechoď preč, – prosila Marienka a Júlia si ľahla vedľa nej na detskú posteľ.
Marienka okamžite sladko zašumelila, hoci jednou rukou sa pre istotu stále držala Júliinho županu. Z času na čas akoby overovala, či mama je stále pri nej.
“Tak som splnila poslednú prosbu svojej sestry. Našla som Marienku a teraz je so mnou. Diana ma prosila, aby som Marienke nič o nej nehovorila. Teraz som Marienkina mama,” myslela si, zatiaľ čo nespala, Júlia.
Ona napravila na Marienke mäkkú prikrývku a Marienka sa vo sne usmiala.
Nech všetko zlé zostane za nimi, hoci ako ťažké je sa zmieriť so stratou sestry a matky.
Mamička ich s Dianou bola dobrá, ale akási bezmocná. Diana a ona sa narodili bez otca. A pokiaľ si Júlia pamätala, matka neustále plakala, aké ťažké je pre ňu sama ťahať dve dcéry. Akoby niekto za to mohol!
Diana, staršia o pätnásť minút, vždy všetko rozhodovala za oboch.
A keď matka priviedla tretieho druha, Diana povedala, že musia z domu utiecť, inak to bude zlé!
Ale Júlii bolo mamy ľúto, ako by mohla mamu opustiť? Veď chcela len to najlepšie, snažila sa pre svoje dcéry. Aby bol muž v dome.
– Júlia, zoženiem peniaze a utečieme, – presviedčala ju Diana, – inak to nedopadne dobre! Už máme sedemnásť, pôjdeme do odborného učilišťa, budeme žiť na internáte, rozumieš? Ale ten maminkin frajer mi nedá pokoj!
Aká bola Júlia vtedy naivná!
Diana jej čosi hovorila o nevlastnom otcovi, ale Júlii to pripadalo, že si to všetko vymýšľa. Mamička chodila šťastná, aj nevlastný otec sa usmieval, cukríky a ovocie kupoval. Dokonca jej Júlii raz žmurkol, – No čo, s tatkom sa lepšie žije? Drž sa ma, potom všetko bude dobré, chápeme sa, modrooká?
– Prestaň zneužívať malú, rozumieš? – hneď povstala Diana pred Júliou. A Júlii sa zdalo veľmi čudné, že Diana s ním tak ostro hovorí.
Diana sa vtedy celkom zmenila. Chlapec z ich domu sa o ňu staral.
Antonovi sa Diana páčila už od piatej triedy. Pekne si rozumeli, Júlia si dokonca sestru dobiedzala, že ju Anton vezme za ženu a Júlia bez Diany zahynie.
Ale v poslednej dobe sa Diana s Antonom veľmi pohádala a Anton chodil mračnejší než oblak. Dokonca prichádzal za Júliou, ale ona nevedela dôvod, čo by mu povedala?
Neskôr Diana kde-z-kadiaľ zožala veľkú sumu, Júlii sa z toho veľmi zľakla, kde to vzala?
– Kde to vzala, tam už nie je! – prísne jej oznámila sestra, – Ty so mnou si alebo nie? Večne sa správaš ako malá, hoci si len o pätnásť minút mladšia! Ideš so mnou?
Diana mala taký výraz tváre, že Júlia sa vystrašila a… súhlasila. A vlastne, chceli obidve ísť do školy.
Lenže to bolo celkom inak. Diana si prenajala izbu a odmietla ísť do školy. A potom sa ukázalo, že… je tehotná!
– Možno by si mala Antónovi povedať, nie Diana? – sa snažila Júlia povzbudiť svoju sestru, ale tá len frfľala, akoby bol niekto iný. – Čo má s tým spoločné Anton? Nechaj ma na pokoji, rozumieš?
Potom Diana plakala a prosila Júliu o odpustenie. Júlia sa snažila sestru utešiť, že jej pomôže s dieťaťom. Pôjde pracovať a potom sa všetko vyrieši. Ale z týchto útech bola Diana zase len nahnevaná.
Dievčatko sa narodilo skôr, predčasne. Júlia sa stretla so sestrou a bábätkom z nemocnice. Pracovala ako predavačka v obchode. Kúpila výbavu pre malú neterčku. A veľmi sa snažila Diané vo všetkom pomáhať.
Ale čo má prísť, to neminúť. Mamička sa od niekoho dozvedela, ako jej dcéry “študujú”. A ešte k tomu nevlastný otec urobil škandál, že mu zmizli peniaze, a že to jeho dievky ich určite ukradli! Slovo za slovom, nevlastný otec vykríkol, že to je od neho Diana tehotná, no tej!
A mama ho odstrčila od seba, veď také priznanie nečakala. Zrazila nevlastného otca a ten udrel hlavu o ostrý roh stola. V hystérii matka im volala – Dievky, ja som niečo urobila, čo mám robiť?
Matke dali trest, ale už sa nevrátila, bola príliš slabá, neprežila to.
Diana od toho celkom stratila záujem o život. A raz sa Júlia vrátila z práce a doma nikoho nieto.
A na stole lístok: “Nehladaj ma, a Marienku nehľadaj, odložila som ju v inom meste do domova detí. Ty máš svoj život, ja svoj. Zbohom, sestra! ”
Júlia vtedy celú noc plakala. Ako je to možné? Nemá matku a sestra ju opustila!
Vyplakala si Júlia oči na sto rokov dopredu. A ráno sa umyla a pevne rozhodla nájsť Marienku. Viac už akoby nemala nikoho, kto by jej bol drahý.
Lenže pátranie nikam neviedlo, nech sa Júlia akokoľvek snažila.
O dva roky neskôr zazvonil telefón, Diana sa ozvala, ale jej hlas bol drsný, čudný a zúfalý, – Júlia, splň moju prosbu, vezmi Marienku z detského domova. Ten domov je v meste ***. A na mňa zabudni! – a telefón bol odpojený. Tak toto…
***********
Marienka vo sne zavzlykala a Júlia upravila prikrývku – Ššš, spinkaj, spinkaj… dcérka.
Dcérka.
Áno, dcérka.
Čoskoro sa jej Pavol vráti z pracovnej cesty. Všetko už dávno prediskutovali. Usporiadajú adopciu a Marienke zatiaľ nič nepovedia. A načo by malo malému dieťaťu to všetko vedieť?
A potom osud všetko usporiada na svoje miesta.
Možno sa snáď Diana vráti?
Veď život je taký nepredvídateľný.
Marienkina mama sa našla.
A zatiaľ budeme len jednoducho žiť. Oni s Pavlom chcú ešte deti a chcú, aby všetko bolo v poriadku a to je všetko!
Veď obyčajné rodinné šťastie je presne to, o čom Júlia vždy snívala.
A sny sa plnia, ak veľmi silno chceš…
