Zober moju dcéru z detského domova
Marienka stála zmätená a nedôverčivo hľadela na ženu stojacu pred ňou.
Práve jej vychovávateľka vysvetlila, že prišla jej mama!
Ako ju dlho hľadala a že sa jej mama vlastne nevzdala, ako si Marienka myslela. Marienka sa raz stratila v inom meste a niekto ju našiel a priviedol do detského domova. Jej maminka ju však po celý ten čas hľadala!
Marienka pozorne sledovala tvár neznámej usmievajúcej sa ženy. Akoby ju chcela spoznať, ale nemohla si spomenúť. Sú to mamine oči? A ruky? Je to naozaj jej mama, keď si ju vôbec nepamätá?
Marienka naklonila hlávku a zrazu sa niečo v tvári ženy pred ňou zmenilo. Ešte sa snažila usmievať, ale po jej lícach začali pomaly tiecť slzy, ktoré už nemohla udržať.
Malé srdiečko Marienky zmäklo. No samozrejme, že je to mama, teraz ju spoznala podľa lesku v očiach, podľa naklonenia hlavy. Boh vie podľa čoho ešte.
Urobila dva neisté krôčky, roztiahla ručičky a vybehla jej naproti s krikom, – Mama, mamička, konečne si ma našla!
Už večer doma sedeli spolu objaté na veľkej mäkkej pohovke. Jula hladila Marienku po vlasoch, po úzkych pleciach a bozkávala jej uplakané očičká.
A už po stýkrát sa snažila odpovedať na najdôležitejšiu otázku, – Mamička, prečo si tak dlho neprišla? Tak som ťa čakala!
– Moje slniečko! Prepáč mi, hľadala som ťa každý deň. Ale zmizla si, bolo to hrozné! Niekto videl, ako cigánka utekala s dieťaťom na rukách. Dokonca sme šli k cigánom, ale teba nikde nebolo! Precestovala som všetky okolité mestá. A potom mi napovedali, že v jednom detskom domove je dievčatko, ktoré našli. A hneď som si pomyslela, že to si ty, a prišla som!
– Tak dlho, mamička! Dobre, že si ma našla! – Marienka pevne obopla Julku teplými malými ručičkami.
Ale z mäkkého rožka s mliekom, z bytového tepla a z maminých objatí úplne zaspala. Ručičkami sa Marienka ešte držala mamy, ale už zoslabli a ochabli. Jula zobrala ospalú maličkú na ruky a odniesla ju do postieľky.
– Už ma nikto neukradne, že mama? – ospalo zašepkala Marienka.
– Už ťa nikto odo mňa nevezme, sľubujem ti! – Jula pritisla k sebe malé telíčko a pobozkala hodvábne vlásky. Potom ju uložila do postele.
– Neodchádzaj, – požiadala Marienka a Jula si ľahla vedľa na detskú pohovku.
Marienka hneď sladko zaspala, hoci jednou ručičkou pre istotu stále držala Juliin župan. Občas akoby kontrolovala, či je mama stále s ňou.
“Tak som splnila poslednú prosbu milovanej sestry. Našla som Marienku a teraz je so mnou. Diana žiadala, aby som Marienke o nej nič nehovorila. Teraz som Marienkina mama,” premýšľala, ležiac nespavosťou sužovaná Jula.
Upravila na maličkej mäkkú prikrývku a Marienka sa usmiala v spánku.
Nech všetko zlé zostane za nami, hoci ako ťažko je zmieriť sa so stratou sestry a matky.
Ich mama s Dianou bola dobrá, ale nejaká bezradná. Porodila ich s Dianou bez otca. Koľko sa Jula pamätala, mama neustále nariekala, ako ťažké je ťahať dve dievčatá sama. Akoby za to mohol niekto iný!
Dianka bola staršia od July o pätnásť minút a vždy rozhodovala za obe.
A keď mama priviedla už tretieho priateľa, Diana povedala, že treba utiecť z domu, inak bude zle!
Ale Jule bolo ľúto mami, ako môže opustiť matku? Veď chce pre dcéry len to najlepšie, snaží sa, aby bol doma muž.
– Julka, zoženieme peniaze a utečieme, – presviedčala ju Dianak, – inak to zvŕzne do zlého! Už máme sedemnásť, na učilište sa dostaneme, budeme žiť na internáte, rozumieš? Tento mamin frajer ma nenechá na pokoji!
Aká naivná bola vtedy Jula!
Diana jej niečo hovorila o nevlastnom otcovi, ale Jule sa zdalo, že si to Diana vymýšľa. Mamka je šťastná a aj nevlastný otec sa usmieva, kupuje sladkosti a ovocie. Julke raz aj pokynul, – No čo, s ockom sa lepšie žije? Stačí len so mnou spolupracovať, a všetko bude v poriadku, vieš, modrooká?
– Prestaň s ňou otravovať! – hneď sa postavila pred JULU Diana. Jule sa vtedy zdalo veľmi čudné, ako ostro s ním Diana hovorí.
Vtedy sa Diana celkovo veľmi zmenila. Dvoričil jej chlapec z ich obytného domu.
Antona sa Diana páčila už od piatej triedy. Dobre spolu priateľili, Jula dokonca sestru podpichovala, že Antón si ju vezme za ženu a že bez Diana by Jula neprežila.
Ale v poslednom čase sa Diana s Antonovom veľmi pohádali a Anton chodil zasmušilý. Dokonca sa Julke pýtal, ale ona nevedela dôvod, čo mu má povedať?
Zakrátko Diana kdesi získala väčšiu sumu, Jula sa aj zľakla, kde toľko zohnala?
– Kde som vzala, tam už nie je! – nahnevane jej oznámila sestra, – Si so mnou alebo nie? Vždy si ako dieťa, hoci si mladšia len o pätnásť minút! Ideš so mnou?
Diane mal takú tvár, že sa Jula zľakla a … súhlasila. A naozaj, chceli sme ísť na učilište.
Ale dopadlo to úplne inak. Diana si prenajala izbu a odmietla študovať. A potom sa ukázalo, že Dianaka … čaká dieťa!
– Možno by si to mala povedať Antonovi, a Dianka? – pokúšala sa Jula povzbudiť sestru, ale tá len ostro odpovedala, akoby ju niekto vymenil, – Čo s Antonov? Daj mi pokoj, chápeš?
Potom Diana plakala a prosila Jula o odpustenie. Jula utešovala sestru, že jej pomôže s dieťaťom. Že pôjde pracovať a potom sa všetko urovná. Ale od týchto utešaní bola Diana opäť len nahnevaná.
Dievčatko sa narodilo predčasne, nedonosené. Jula privítala sestru s bábätkom z pôrodnice. Pracovala ako predavačka v obchode. Zaobstarala malinkej neterke vecičky. A veľmi sa snažila Diane vo všetkom pomáhať.
Ale čo má byť, tomu sa nedá vyhnúť. Mamka od niekoho zistila, ako jej dcéry “študujú”. A navyše nevlastný otec urobil škandál, že mu zmizli peniaze, to vraj určite tie dve ich ukradli! Slovo za slovom a nevlastný otec povedal, že to od neho Diana čakala dieťa, o ako!
No mamka ho odtlačila, veď také priznania neočakávala. Odtlačila otčima, a on hlavou narazil na ostrý roh skrinky. Mamka v hysterike im zavolala, – Dievčatá, niečo som urobila, čo mám robiť?
Mame dali trest, ale bola slabá, nevydržala to a už sa nevrátila.
Diana tým všetkým úplne stratila záujem o život. A raz sa Jula vrátila z práce a doma nikto.
A list na stole, ” Nehľadaj ma, a Marienku nehľadaj, zobrala som ju do iného mesta do detského domova. Ty máš svoj život, a ja – svoj. Zbohom, sestra! ”
Jula vtedy celú noc plakala. Ako je to možné? Mama preč a staršia sestra jej nechala!
Naplakala sa Jula na sto rokov dopredu. Ráno sa umyla a pevne sa rozhodla, že Marienku nájde. Lebo už nemá žiadnu inú blízku dušu.
Ale hľadanie nikam neviedlo, akokoľvek sa Jula snažila.
O dva roky zazvonil telefón, Dianin hlas, ale hrubý, zvláštny a zúfalý, – Jula, splň moju prosbu, zober Marienku z detského domova. Ten detský domov je v meste ***. A na mňa zabudni! – a telefón sa odpojil. Takto to bolo…
***********
V spánku Marienka kňučala a Jula upravila prikrývku, – Šššš, spi, spi… dcérka.
Dcérka.
Áno, dcérka.
Čoskoro sa jej Pavol vráti zo služobnej cesty. Všetko si už s ním dôkladne prebrali. Adopcia sa zariadi a Marienke zatiaľ nebudú nič hovoriť. A rozprávať bábätku treba všetko vedieť?
A potom osud všetko usporiada po svojom.
Možno sa Diana vráti?
Veď život je taký nepredvídateľný.
Marienkina mama sa našla
A zatiaľ budeme len žiť. S Paľkom si chcú ešte ďalšie deti a len aby bolo všetko dobré, a hotovo!
Veď obyčajné rodinné šťastie je to, o čom Jula vždy snívala.
A sny sa splnia, ak ich naozaj veľmi chcete.
