Na čo je dobré sa tým zaoberať, – povedala manželka cudzím chladným hlasom. – Tak si prídi a porozprávaj sa s lekárom, ak mi neveríš. Tam sú opatrovateľky, všetky podmienky pre neho budú zabezpečené. Veď ten paliatívny prístup má svoj význam, všetci to tak robia…
Viktor sa narodil o dva mesiace skôr, a hneď ho vzali na JIS. Najprv nehovorili nič, potom sa objavila istá nádej – začal sám dýchať a priberať na váhe. Keď ho prepustili, stále bol taký maličký, že Martin sa bál ho vziať do náručia, aby mu neublížil. Ale keď sa Viktor v noci zobudil a jemne plakal, Lucia k nemu nevstávala, a tak sa Martin musel prispôsobiť. A k lekárom ho Lucia nechcela vziať, tvrdila, že za to môžu lekári, veď ona podstúpila všetky testy a ultrazvuky, všetko bolo vraj v poriadku. A je to v poriadku, keď má tri mesiace a nedokáže držať hlavičku?
Martin sa sám objednával k lekárom, počúval nepochopiteľné slová, od ktorých mal jazyk prilepený k podnebiu, odoberal so synom vzorky a zakaždým detinsky žmúril oči, kým sestrička hľadala žilu. Nakoniec sa dostal aj k genetikom v krajskom center, ktorí vysvetlili, že Viktorovi sa dá pomôcť, ale treba na to špeciálne lieky. Preto Martin odišiel do zahraničia na prácu – kamarát ho už dlho volal, platili tam dobre, ale Lucia ho nechcela pustiť. No teraz nebolo inej cesty. A tak odišiel. Myslel si, že syn je s Luciou a všetko je v poriadku, ale ukázalo sa to inak. A babka mu nič nehovorila, aj keď cítil, že niečo tají.
– Všetko je v poriadku, synak, pracuj, – opakovala.
Ukázalo sa, že po celý ten čas bola to práve babka, kto chodil za Viktorom do nemocnice – rozprávala sa s ním, natierala ho krémom proti preležaninám a robila masáže. Lucia išla do práce a Martinovi nič nepovedala. Priznala sa, až keď jej oznámil, že príde na mesiac domov na dovolenku.
– Lucia, veď to je náš syn! – rozhorčil sa náhle. – Čo za paliatív, prečo potom pracujem? Lekár povedal, že lieky…
– Aké lieky! – zakričala Lucia. – Videl si ho vôbec? Pol roka si tu nebol, tak mi nehovor, čo a ako mám robiť! Som ešte mladá a chcem si užívať život. Ďalšie dieťa môžem tiež mať. Nechcem, tak ako moja mama, celý život meniť plienky!
Luciin mladší brat mal detskú obrnu a keď sa zoznámili, Martina fascinovalo, ako krehká a jemná Lucia nosila brata, posadila ho do kresla a čítala mu nahlas knižky. Preto si ju obľúbil. Ale, zdá sa, lásky mala Lucia iba pre brata.
– Ak nezoberieš syna domov, podám žiadosť o rozvod, – pohrozil Martin.
– Tak podaj! – odpovedala. – Žila som bez teba toto celé obdobie, a prežijem aj ďalej.
Nemyslel si, že skutočne odíde. Ale Lucia odišla ešte predtým, ako dorazil, odišla. Kľúče od bytu odniesla jeho babke, ktorá už dlho všetko tušila, no Martinovi nepovedala – za ten čas, čo tam nebol, si Lucia našla, ku komu sa nasťahovala.
– Neboj sa, synak, zvládneme to. Pomôžem ti s Viktorom, len budeš musieť hľadať prácu tu – sama s ním to nezvládnem.
Martin to chápal sám – babka bola dlho chorá, sama potrebovala starostlivosť, no nemohol jej oplatiť jej starostlivosť, nemohol sa roztrhnúť na dve časti.
Vychovala ho babka. Mama, celkom úspešná speváčka, priniesla ho babke na mesiac, ale už ho nevyzdvihla. Posielala peniaze pravidelne, ale len kým chodil do školy, potom sa zdalo, že sa rozhodla, že to stačí, že sa sám zvládne postaviť na nohy. Mladý Martin si myslel, že ho mama miluje, len má náročný život: koncerty, natáčania, fanúšikovia… Sám sa dokonca na jej koncert raz vybral – kúpil obrovskú kyticu ruží, sníval o tom, ako jej ich odovzdá, ako na neho zo scény spozná a radostí pozdraví – to je môj syn!
Ale všetko dopadlo inak: Najprv si ho nevšimla, potom konečne vzala kyticu, no ani sa na neho nepozrela a len tak ju hodila do rohu. A to takmer celú výplatu dal za tie ruže. Po koncerte sa ťažko dostal za kulisy, pokúsil sa vysvetliť, že je jej syn, no nepustila ho k sebe. Poslala po niekom odkaz, že je unavená a že zavolá. Čakal na jej telefonát mesiac, nevzdialil sa od telefónu. Ale matka nezavolala.
Teraz na to už nemyslel, a keď v rádiu hrali jej pesničku, vypol rádio okamžite, nechcel ju počuť, hoci kedysi ich vedel naspamäť. Babka bola jeho otcom, ktorého nikdy nepoznal, i matkou. A teraz sa aj Viktorova matka stala – starala sa o neho, ako len vedela, a Martin si našiel prácu s normálnym harmonogramom, aby sa babka nevyčerpávala príliš. Lucia ani nezavolala, bola ešte horšia ako jeho matka – tá aspoň niekedy predstierala, že syn existuje.
– Martin, dnes som mala živý sen, – povedala raz babka. – Dedo, nech mu nebesá dajú pokoj duši, ma prosil, aby som mu doniesla vodu z prameňa. Hovorím mu – akože donesiem, veď moje nohy nechodím! A on mi hovorí – Tu všetci chodia. Pozerám, a pod nohami mám takú zelenú-trávu! Mäkkú ako perie. Kráčam po nej a nohy sa samy klzajú a vôbec nebolia! Nabrala som vody a naposledy som sa pozrela do toho prameňa. Vidím, a tam si v obleku a kravate, a vedľa teba krásne dievča s jamkami na lícach. Vo voile. Mám pocit, že sen prináša zvestovanie – nájdeš si dobrú nevestu, nie takú ako táto Lucia!
– Babka, aká nevesta! Ak vlastná matka nechcela o Viktora starať sa, kto bude ochotný?
A na druhý deň babka už nezobudila. Takže sen asi znamenal čosi iné – teraz donáša rano babka vodu dedovi, nie malému Viktorovi.
Martin nevedel, čo robiť. Matka pomohla s pohrebom a sama prišla, ale napriek tomu musel minúť svoje peniaze a hanbil sa o nich požiadať. Ale po pár týždňoch matka sama zavolala a povedala:
– Našiel som opatrovateľku pre tvojho syna. Platiť jej budem, netráp sa.
Taká štedrosť Martina prekvapila, a najprv chcel odmietnuť, povedať, že nič od nej nepotrebuje, ale rozmyslel si to – keď lieky synovi končia, nie je čas na pýchu.
Nejako očakával dospelú, skúsenú ženu, ako tie, ktoré videl v nemocniciach, keď vozil Viktora, všetky boli podobne energické a praktické, akoby vedeli, čo robia. Ale evidentne aj tu sa jeho matka rozhodla šetriť – doniesla akúsi absolventku, dievča sa hneď priznalo, že je to jej prvá práca.
– Nebojte sa, absolvovala som špeciálne kurzy a všeličo viem, – povedala odhodlane, no hlas jej trochu triasol.
Mohli by zavolať matke a povedať jej, že táto dievčina sa nezvládne postarať o Viktora, ale hovoriť s matkou sa Martinovi nechcelo vôbec. A rozhodol sa počkať, možno aj skutočne tieto kurzy na niečo dobré budú.
Dievča sa volalo Zuzana. A každú polhodinu mu volala.
– Martin, je normálne, že škytá?
– Držte ho vo zvislej polohe. A na chrbticu niečo teplé dajte, môžete nahriať utierku žehličkou.
– Martin, strašne ťažko dýcha, bojím sa!
– Zuzana, inhalátor, hovoril som vám…
A tak stále dookola.
Ale po niekoľkých týždňoch sa zdalo, že sa zorientovala a vedela lepšie fungovať. Pravda, Martin musel nájsť inú prácu – jej pracovný deň končil o šestnastej a on to musel stihnúť domov. Musel ísť na stavbu, tam bol voľný harmonogram, ale všetko na čierno. Sľubovali dobre platiť, ale kedy…
Víkendy teraz Martin trávil so synom – dievča sa ani za doplátenie peňazí nemohla cez víkendy postarať, učila sa čínštinu – chcela ísť na stáž a študovať akupunktúru. Bolo to veľmi zábavné dievča, naivné, nie ako jeho babka – tá verila vždy televízoru, táto verila internetu.
Práve na Viktorove narodeniny prišla Zuzana aj cez víkend – priniesla mu balónik, ktoré mal tak rád a vlastnoručne ušité oblečenie. Martin bol taký dojatý, že ju pozval na čaj – na túto príležitosť kúpil tortu. Potom ich všetkých spoločne vzala na prechádzku – obliekli Viktora do nových šiat, vložili ho do kočíka a priviazali k nemu balónik, aby sa pozrel. Martin si uvedomoval, že do ďalších narodenín syn nemusel ani dožiť, a dýchalo sa mu ťažko z tej myšlienky. Ale v tom momente, keď ho viedol po slnečnej ulici, a balónik sa snažil vyšplhať do neba, zvírený slabým jesenným vetrom, bolo mu v srdci dobre.
Luciu si všimol neskoro, až keď zastavili na priechode, jeho pohľad narazil na jej prefarbenú tvár. S ňou stáli takéto priateľky, asi išli na nejakú akciu. Lucia ho tiež najprv nevidela a jej tvár sčervenala. Odvrátila sa, niečo povedala svojim priateľkám a poponáhľala sa na druhú stranu ulice.
– Kto to je? – spýtala sa Zuzana, zbadala jeho napätý výraz.
Martin pomaly vypustil dych a odpovedal:
– Nikto.
– Tak dobre, – povedala a usmiala sa.
Martin ju nikdy nevidel usmievať sa takto. Na lícach sa jej objavili jemné jamky, a to mu niečo pripomínalo, ale čo? Modrý balón na pozadí rovnako modrej oblohy búšil ako srdce.
Výplatu nijako nedostávali. Lieky sa končili a Martinovi už nezostávala iná možnosť, musel zavolať matke.
– Čo, ešte stále ti nestojím dosť pomáhať? – spýtala sa podráždene. – Vieš, koľnko platím tej dievčine? Akýsi to muž z teba, že nevieš na lieky zarobiť?
Hanbou sa Martinovi zasekol dych. Naozaj nedokáže svojho syna zabezpečiť? Položil telefón a sklonil hlavu – tak veľmi by teraz chcel, aby sa priblížila babka, položila mu ruku na rameno a povedala, že všetko bude v poriadku…
Zazneli jemné kroky a vo dverách kuchyne sa objavila Zuzana. V rukách držala obálku.
– Tu máš, – povedala a položila ju na stôl.
– Čo je to? – nechápal Martin.
– Na lieky. Pre Viktora.
Nezvládal pochopiť – čo to všetko znamená?
– Tvoja matka mi zaplatila. Zaplatila veľa, vieš? Na stáž do Číny som šetrila, ale teraz mi peniaze nebudem potrebovať – žijem s rodičmi, mám všetko potrebné.
– Ale čo vaša stáž… – nesúhlasne povedal Martin.
Zuzana pokrčila plecami.
– Kam by som teraz šla…
Jemne sa usmiala a na lícach sa jej zase objavili jamky. A Martin si zrazu spomenul na babku a jej sen. Zrazu očervenal až po korene vlasov, sám nevedel prečo.
– Vezmite to, – povedala rozhodne. – Tak to bude správne.
– Všetko vrátim, – povedal chrapľavo Martin, odkašlal si a spýtal sa: – Ak nejdete do Číny, možno prídete k nám cez víkend? Prejdeme sa, ako minule…
Zuzana znova sa usmiala a odpovedala:
– S radosťou…
