„On aj tak dlho nezije,“ povedala žena chladným hlasom. „Prídeš sám a porozprávaš sa s lekárkou, ak mi neveríš. V hospice majú všetko, čo potrebuje. Veď na to to predsa je – každý to tak robí…“
Adam sa narodil o dva mesiace skôr a hneď ho odviezli na jednotku intenzívnej starostlivosti. Najprv mlčali, potom sa objavila nádej – sám začal dýchať, pribral. Keď ho prepustili, bol stále taký drobný, že Martin sa ho bral brať do náručia, aby mu náhodou neublížil. Keď sa Adámko v noci prebudil a ticho plakal, Zuzana nevstala. Musel sa Martin naučiť, ako na to. K lekárom ho Zuzana nevodila – hovorila, že práve kvôli nim to všetko dopadlo. „Všetky testy som robila, ultrazvuky – vraveli, že je všetko v poriadku. A to je v poriadku?“ Tri mesiace, a on ani neudrží hlavičku.
Martin sám objednával syna na vyšetrenia, počúval zložité termíny, pri ktorých mu jazyok prilepoval k podnebiu, zbieral vzorky. Až nakoniec dostal doporučenie na genetiku v Košiciach. Vysvetlili mu, že Adamovi možno pomôcť, ale lieky stoja majetok. Preto Martin súhlasil s prácou v zahraničí – kamarát ho už dlho lákal, platili v eurách. Zuzana ho však nevpustila. Teraz už iná možnosť neostávala. Odišiel. Myslel si, že syn je v dobrych rukách. Ale dopadlo to inak. A babka Mária mlčala, hoci tušil, že niečo zatajuje.
„Všetko je v poriadku, synček, pracuj,“ opakovala.
Až neskôr zistil, že práve babka chodila k Adámkovi do nemocnice – mazala mu opruzeniny, hovorila mu rozprávky. Zuzana sa vrátila do práce a nepovedala mu to. Priznala sa, až keď Martin oznámil, že príde na mesiac domov.
„Zuzana, je to náš syn!“ zhoršoval sa. „Čo je to za reči o hospice? Prečo myslíš, že zarábam? Lekárka povedala, že lieky…“
„Aké lieky?!“ vyštikla. „Vôbec si ho videl? Pôl roka si bol preč, tak mi nehovor, čo mám robiť! Som ešte mladá. Chcem žiť. Dieťa môžeme mať aj iné. Nechcem meniť plienky celý život!“
Zuzanin mladší brat mal detskú obrnu. Keď sa zoznámili, Martina udivovalo, ako krehká Zuzana nosí brata na chrbte, sadzala ho do vozíka a čítala mu. Práve preto ju miloval. Lenže, ako sa ukázalo, všetku lásku vyčerpala na brata.
„Ak si nevezmeš syna domov, požiadam o rozvod,“ pohrozil.
„Tak požiadaj! Čo mi urobíš? Žila som bez teba, prežijem aj naďalej.“
Neveril, že naozaj odíde. Ale Zuzana zmizla ešte pred jeho príchodom. Kľúče od bytu doniesla babke Márii, ktorá už dávno tušila pravdu. Za tých pôl roka si Zuzana našla, kam ísť.
„Neboj sa, synček, poradíme si. Pomôžem ti s Adámkom, ale prácu si nájdi tu – sama to nezvládnem.“
Martin vedel – babka bola chorá, sama potrebovala pomoc. Nemohol jej však vrátiť, čo preňho urobila. Rozštiepiť sa nedokázal.
Vychovala ho babka. Jeho matka, speváčka, ho doniesla k nej „na mesiac“ a už si nevrátila. Peniaze posielala, kým chodil do školy, potom prestala. Myslel si, že ho má rada, len má ťažký život – koncerty, fanúšikovia… Raz si kúpil obrovskú kyticu ruží a prišiel na jej vystúpenie. Snival, ako ju prekvapí, ako ho spozná a povie: „Toto je môj syn!“
Neušlo to dobre: prevzala kyticu bez pohľadu, hodila ju do kúta. Za tie kvety dal pol výplaty. Po koncerte sa prebil za javisko, ale nevpustili ho. „Je unavená,“ povedali. Čakal na jej hovor mesiac. Neprišiel.
Teraz na ňu nemyslel. Keď jej pesničku zahrali v rádiu, prepol. Babka mu bola matkou aj otcom. A teraz sa stala matkou aj Adámkovi – starala sa, ako vedela. Martin si našiel prácu s pevným rozvrhom, aby ju nevyčerpával. Zuzana nevolala – ešte horšia ako jeho matka. Aspoň tá predstierala, že syna má.
„Maroško, mala som sen,“ povedala raz babka. „Tvoj dedko, nech odpočíva v pokoji, žiadal, aby som mu doniesla vody zo studne. Hovorím – ako donesiem, keď ma nohy neodia? A on: Tu všetci chodia. Pozriem sa – pod nohami tráva ako zamat. Idem po nej a nohy ma nebolia! Naplnila som vedro a pozrela sa do studne. A tam si ty – v obleku, s kravatou. Vedľa dievča s jamkami na tvári. V závoji. Sen sa splní – nájdeš si dobrú ženu, nie tú vetroplachu!“
„Babka, aká žena? Kto by chcel Adámka?“
Na ďalší deň sa babka nezobudila. Sen sa teda splnil, len inak – teraz nosí vodu dedkovi, nie vnúčkovi.
Čo robiť? Matka pomohla s pohrebom, prišla, ale peniaze si musel požičať. O dva týždne neskôr zavolala:
„Našla som tvojmu synku opatrovateľku. Platím ja.“
Prekvapilo ho to. Chcel odmietnuť, ale vdaka prijal – lieky dochádzali.
Čakal skúsenú ženu. Matka však poslala študentku – Luciu Kováčovú. Priznala sa, že je to jej prvá práca.
„Nebojte sa, mám certifikát,“ povedala, hlas sa jej triasol.
Mohol matke zavolať, že dievča nič nevie. Ale nechcel s ňou hovoriť. Čakal.
Lucia volala každých tridsať minút:
„Pán Horváth, je normálne, že škytá?“
„Držte ho zvislo. K chrbátu dajte nahriatu handričku.“
„Pán Horváth, tak ťažko dýcha!“
„Lucia, inhalátor som vám ukazoval…“
Za pár týždňov sa zlepšila. Martin si našiel prácu na stavbe – čierna práca, plat neistý. Víkendy trávil s Adámkom – Lucia v sobotu učila čínštinu. Chcela študovať akupunktúru. Bola smiešna – naivná, veriaca internetu. Babka verila televízii.
Na Adámkove narodeniny Lucia prišla – priniesla balón a pletenú bundičku. Martin ju pozval na tortu. Vyšli na prechádzku – pripútali balón k kočíku. Vedel, že syn možno ďalšie narodeniny neuvidí. Ale keď tlačil kočík po chodníku a balón sa trhal do modrého neba, cítil pokoj.
Zuzanu si všimol neskoro – stála na prechode s kamarátkami, nalíčená. Odvrátila sa a rýchlo prešla na druhú stranu.
„Kto to bol?“ spýtala sa Lucia.
„Nikto,“ odpovedal.
„Tak dobre,“ usmiala sa. Jamky na tvári mu pripomenuli babkin sen. Zčervel.
Plat na stavbe nedostal. Lieky došli. Zavolal matke:
„Málo ti pomáham?“ vyštikla. „Vieš, koľko platím tej dievke? Aký si to muž, keď nezarobíš na vlastné dieťa?“
Od hanby sa mu spútal dych. Zavrel telefón. Chcel, aby babka položila ruku na jeho plece…
V kuchyni sa objavila Lucia. Podala mu obálku.
„Pre Adámka.“
„Čo je to?“
„Vaša matka mi zaplatila. Šetrila som na Čínu. Teraz to nepotrebujem.“
„A vaša cesta…?“
„Kam by som išla?“ Pokrčila plecami. Usmiala sa. Jamky. Sen.
„Zoberte to. Je to správne.“
„Všetko vrátim,“ zakašlal. „Ak nejdete do Číny… možno o víkende prídete? Ako minule…“
„Rada,“ prikyvla.
