Príbeh som vám prepísala priamo tak, ako ste požiadali.
– Nejak často chodíš do nemocnice za sestrou, každý deň tam bežíš s plnými taškami, – povedal nespokojne Andrej svojej žene Anežke, keď sa znova vrátila z nemocnice a sadli si k večeri.
– A prečo ťa to tak rozčuľuje? – začudovala sa Anežka.
– Nie, že by to rozčuľovalo. Všetko chápem, je to tvoja vlastná sestra. Ale Katka nie je v ťažkom stave, a má kto iný ju navštíviť okrem teba. Manžel, dcéra, syn s nevestou… Prečo sa tam musíš trepať každý deň? Alebo tam pracuje sympatický doktor, a kvôli nemu každý deň chodíš za sestrou?
– Aké hlúposti hovoríš, Andrej! – napomenula ho Anežka. – Ako ti to vôbec môže napadnúť. A mimochodom, ošetrujúca lekárka Katky je žena. Takže tvoja teória je fuč…
– Nie, Anežka, vážne mi vysvetli. Aká je nutnosť každý deň po práci utekať za sestrou do nemocnice? Teraz vstávaš o šiestej ráno, pripravuješ všelijaké kompóty, vývary… Potom po práci vyrazíš domov, zbališ tašku a utekáš do nemocnice za sestrou? Je to nejaké sebapoškodzovanie, čestne povedané. Už si unavená, nevyspíš sa. Máš kruhy pod očami…
– Dobre, poviem ti, lebo inak sa odo mňa neodpútaš, – povzdychla Anežka a začala upratovať zo stola. – Uvarím čaj a porozprávame sa.
– Dobre, – potešil sa Andrej, – lebo naozaj nič nechápem…
***
Sedemnásťročná Anežka Veselá, po ukončení školy, prišla do veľkého mesta, aby sa dostala na univerzitu alebo technickú školu, ako to vyjde. Narodila a vyrástla v malej dedine, kde nebolo kvôli možností pokračovať vo vzdelaní alebo získať profesiu. A Anežka veľmi chcela získať diplom a stať sa právničkou.
Skúšky na univerzitu nezvládla, ale podarilo sa jej dostať na právnickú technickú školu, čo ju veľmi potešilo. Nechcela sa vrátiť do dediny, kde neboli žiadne perspektívy. Pracovať ako predavačka, ako jej mama, sa jej nechcelo. Ani žiť v dedine ju nelákalo.
Anežka si pevne zaumienila, že sa udrží v meste, vyštuduje, nájde si prácu a zariadi si osobný život. A do dediny bude chodiť na návštevu a pomáhať rodičom, keď sa postaví na nohy. A vôbec o tom nepochybovala, mala veľká plány.
V škole sa Anežka stretávala s Viktorem Kováčom, spolužiakom. Ale Viktor na rozdiel od Anežky nebol hladný po mestskom živote a nechcel opustiť rodnú dedinu. Ihneď po škole nastúpil na farmu, kde pracovali jeho rodičia, potom sa plánoval prihlásiť do armády a znova pokračovať v práci na farme… Taký život mu stačil.
Anežka bola zhrozená z takýchto perspektív, preto sa s Viktorom ľahko rozišla, keď pochopila, že nie je hrdina jej románu. Nemali žiadnu budúcnosť. Viktor sa však tiež veľmi nerozčúlil a už o pol roka, keď mal osemnásť, sa oženil s Alenou, ktorá po ňom dávno túžila, a nakoniec si ju všimol.
Keď sa dostala na technickú školu, dostala miesto na internáte a začala si zvykať na nový život. Snažila sa učiť čo najlepšie, aby mala vyššie štipendium. Rodičia jej mesačne posielali peniaze a Anežka vlastne netrpel nedostatkom.
…Ten jesenný deň si Anežka pamätá do detailov… Cestovala autobusom, vracala sa z vedeckej knižnice, kde sa pripravovala na seminár z občianskeho práva. V knižnici zostala až do večera a chytila špičku, keď sa ľudia vracali z práce a verejná doprava bola preplnená.
Dievčine sa s ťažkosťami podarilo vtlačiť do prepchaného autobusu, ale nechcelo sa jej čakať na ďalší. A nebolo isté, že nebude tiež preplnený… Takto by mohla na zastávke stáť aj niekoľko hodín, čo unavená Anežka nechcela.
Keď vystúpila z autobusu a cítila sa ako sardinka v konzerve, s úľavou si vzdychla a v tom okamihu s hrôzou zistila, že jej kabelka je rozrezaná… Dievčine prebehol mráz po chrbte, keď si uvedomila, že jej ukradli peňaženku…
Toto sa stávala pomerne často, zlodeji to robili pravidelne, využívajúc preplnenosť a nepozornosť cestujúcich… A nájsť vinníka bolo prakticky nemožné.
Najhoršie však bolo, že Anežka dnes dostala štipendium a včera peniaze od rodičov, a všetky tieto peniaze boli v peňaženke. Nestihla ich schovať pod matrac na svojej posteli, ako zvyčajne robila. A teraz bola peňaženka ukradnutá a ona ostala bez centu…
Situáciu ešte sťažovalo to, že nedávno telefonovala s rodičmi, a mama jej oznámila, že otcovi meškajú výplatu, a tak ju požiadala, aby bola úspornejšia, pretože nie je jasné, kedy budú môcť znova poslať peniaze.
Povedať, že Anežka bola v šoku, nebolo nič. Z jej očí sa valili slzy, nadávala si za to, že peniaze nepreložila načas a za to, že v autobuse nebola dostatočne pozorná. Veď aj počula o podobných prípadoch. Jej spolužiačku nedávno okradli v trolejbuse. A teraz sa aj Anežka stala obeťou zlodeja…
Chodiť na políciu nemalo zmysel. Čo by tam povedala? Nezapamätala si tvár nikoho z tých, s ktorými stála v autobuse. Nájsť toho, kto ju okradol, bolo ako hľadať ihlu v kope sena.
Tá lacná čínska peňaženka už pravdepodobne ležala v nejakej koši alebo v priekopa, a zlodej z nej vzal peniaze… Všetky jej peniaze… A na čo teraz bude žiť? Čo bude jesť? Z potravín jej zostala len masť, dve cibule, čaj, trochu pohánky a cestovín. Na mesiac tieto zásoby určite nevystačia.
– Prečo plačeš? – spýtala sa jej Júlia, spolubývajúca, ktorá videla, ako Anežka plače.
Anežka jej porozprávala o nepríjemnosti, čo sa jej stala.
– Áno… – dodala Júlia. – Nemala si šťastie. Ale si sama vinná. Kto nosí všetky peniaze so sebou? A v autobuse si mala tašku pevne pritisnúť k sebe, alebo vôbec strčiť peniaze do spodnej bielizne alebo podprsenky. Taká je teraz doba, musíš byť stále na pozore a mať oči všade… Si fakt roztržitá, Anežka… Učíš sa na výborné, ale v iných veciach sa správaš ako, prepáč, slepá kura…
Anežka všetko to veľmi dobre vedela, a z Júliiných slov sa necítila nijako lepšie… Ani sa nehnevala na to, že ju spolubývajúca nazvala slepou kurou. Presne tak sa teraz cítila… Ale čas sa už nedal vrátiť späť a nič sa už nedalo napraviť. Peniaze nevráti, a žiť treba.
Z myšlienky ísť na telefónnu búdku a zavolať rodičom Anežka upustila. Bolo jej hanba priznať sa mame a otcovi, že je taká roztržitá. Oni teraz tiež majú finančné problémy, otcovi mešká výplata, a žijú z toho, čo zarobí mama v obchode. A ona skoro všetku svoju výplatu minie na potraviny. Jesť treba, okrem Anežky majú ešte mladšiu dcéru Katku…
Premýšľala, že sa bude musieť zamestnať, myslela si Anežka. To je možné, ale kto jej hneď zaplatí? Najprv bude musieť aspoň mesiac alebo dva týždne pracovať, aby dostala zálohu… Ale zálohu zrejme nedávajú novým zamestnancom… Čo robiť? Je to akási bezvýchodisková situácia…
– Chceš, že ťa zoznámim s chlapíkom? – nečakane navrhla Júlia.
– S kým? – nechápala Anežka.
– Ach, ty nekultúra! S bohatým pánom, čo ťa bude podporovať výmenou za… no asi chápeš. Alebo to tiež treba vysvetľovať?
– Netreba, chápem…
– Dobre, že chápeš. No, čo, vzhľad máš pekný, tak záujemcov bude dosť… A budeš v plnom luxuse.
Júliino návrh Anežke vôbec nezaznel dobre. Pri predstave, že by sa mala stať milenkou nejakého postaršieho boháča a predávať sa za peniaze, sa jej robilo zle… Vedela, že jej spolubývajúca sa tým nezaoberá, a nemá žiadne materiálne problémy, ale Anežku táto myšlienka odpudzovala…
– Tak čo, zoznámim ťa? – s novým navrh utrúsila Júlia.
– Nie,- pokrútila hlavou Anežka a trochu sa zamyslela. – Júlia, požičala by si mi nejaké peniaze? Do ďalšieho štipendia. Nemám na nič.
– Prepáč, ale nedá sa. Všetko som minula na oblečenie a kozmetiku, mám len dosť na jedlo. Ale môj ponuka na zoznámenie stále platí. Takže rozmýšľaj. Aj keď na tvojom mieste by som neváhala. Vieš, keď nemáš čo do úst, na svoje morálne zásady by si menej myslela.
Anežka nič Julii neodpovedala, obrátila sa k stene a znova potichu plakala. Ale čoskoro zaspala, ani si to nevšimla…
