„Nič som nezabudla.“
– Nejako často chodíš do nemocnice za sestrou, každý deň sa rútiš tam s plnými taškami – povedal nespokojne Andrej svojej manželke Anežke, keď sa znovu vrátila z nemocnice a sadli si k večeri.
– Prečo ťa to tak rozčuľuje? – začudovala sa Anežka.
– Nie že by ma to rozčuľovalo. Všetko chápem, je to tvoja vlastná sestra. Ale Katka nie je veľmi chorá a má aj ďalších, ktorí ju môžu navštíviť: manžel, dcéra, syn so snúbenkou… Prečo tam musíš chodiť každý deň? Alebo je tam nejaký sympatický doktor, kvôli ktorému navštevuješ sestru každodenne?
– Čo to za hlúposť hovoríš, Andrej! – stiahla ho Anežka. – Ako ti niečo také môže napadnúť. A inak, ošetrujúci lekár Katky je žena. Takže tvoja teória je neplatná…
– Nie, Anežka, naozaj vysvetli. Aká je potreba každý deň po práci chodiť do nemocnice za sestrou? Teraz vstávaš o šiestej ráno, pripravuješ rôzne šťavy, vývary… Potom po práci bežíš domov, zbalíš tašku a ponáhľaš sa do nemocnice za sestrou? Je to nejaký druh sebatrýznenia, čestné slovo. Už si unavená, nevyspíš sa. Aj modriny pod očami máš…
– Dobre, poviem ti to, aj tak sa ma neprestaneš pýtať, – povzdychla si Anežka, keď upratovala stôl. – Teraz zalejem čaj a porozprávame sa.
– Fajn, – potešil sa manžel, – lebo naozaj tomu nerozumiem…
***
Sedemnásťročná Anežka Veselá, keď dokončila školu, išla do veľkého mesta, aby sa dostala na univerzitu alebo na vysokú školu, ako to vyjde. Narodila sa a vyrástla v malej dedinke, kde nebola možnosť pokračovať v štúdiu a získať profesiu. Ale veľmi chcela získať diplom a stať sa právničkou.
Skúšky na univerzitu sa jej nepodarili, no dostala sa na právnickú vysokú školu, čo ju nesmierne potešilo. Veľmi nechcela sa vrátiť do dediny, kde nebolo perspektívy. Pracovať ako predavačka, ako jej mama, sa jej nepozdávalo. A žiť na vidieku tiež nebolo jej snom.
Anežka si pevne stanovila cieľ usadiť sa v meste. Študovať, nájsť si prácu a usporiadať si osobný život. Do dediny bude chodiť na návštevu a pomôže svojim rodičom, keď sa postaví na vlastné nohy. V tom vôbec nepochybovala, mala dlhodobé plány.
V škole sa Anežka stretávala so spolužiakom Vitom Kalinákom. Ale na rozdiel od Anežky, Vito netúžil po živote v meste a nemal v pláne opustiť rodnú dedinku. Hneď po škole sa zamestnal na družstve, kde pracovali jeho rodičia, plánoval ísť do armády a potom sa znovu vrátiť k práci na družstve… Takýto život sa mu páčil.
Anežka však bola desivo vyľakaná z takých perspektív, preto sa s Vitom ľahko rozišla, chápuc, že nie je hrdinom jej príbehu. Nemali spolu žiadnu budúcnosť. Ani Vito nebol zvlášť smutný, a už po pol roku, keď sa z neho stal dospelý, oženil sa s Elenou, ktorá do neho už dlho bola zaľúbená, a konečne si ju aj on všimol.
Keď nastúpila na vysokú školu, Anežka získala miesto na internáte a začala si zvykať na nový život. Dievča sa snažilo študovať výborne, aby dostávala štipendium. Rodičia jej mesačne posielali peniaze, a Anežka teda nehladovala. Neplýtvala, ale ani nehladovala.
…Ten jesenný deň si Anežka pamätá do najmenších detailov… Cestovala autobusom, vracala sa z vedeckej knižnice, kde sa pripravovala na seminár z občianskeho práva. V knižnici sa zdržala až do večera a narazila na špičku, ľudia sa vracali z práce, verejná doprava bola preplnená.
S ťažkosťami sa jej podarilo vtesnať do preplneného autobusu, ale na ďalší nechcela čakať. A ani nebolo zaručené, že nebude tiež preplnený… Tak by tam mohla čakať hodiny na stanici, čo unavená Anežka nechcela.
Keď vystúpila z autobusu, v ktorom sa cítila ako sardinka vo fľaši, s úľavou si vydýchla a v tej chvíli si s hrôzou všimla, že jej taška je rozrezaná… Zimomriavky ju oblévali, keď si uvedomila, že jej ukradli peňaženku…
Nebolo to nič neobvyklé, zlodeji využívali tlačenicu vo verejnej doprave a nepozornosť cestujúcich… A vypátrať toho, kto to urobil, bolo prakticky nemožné.
Najhoršie na tom všetkom bolo, že Anežka práve dnes dostala štipendium a včera peniaze od rodičov, a všetky tie peniaze boli v peňaženke. Nestihla ich skryť pod matrac vo svojej posteli, ako to obvykle robila. A teraz je peňaženka preč, a ona zostala bez jediného centu…
Situáciu zhoršovalo aj to, že nedávno volala rodičom a mama jej povedala, že otcovi zdržujú výplatu, preto ju požiadala, aby bola šetrnejšia s peniazmi a naťahovala ich, pretože nevedia, kedy jej budú môcť poslať ďalšie.
Povedať, že Anežka bola v šoku, je málo. Slzy skanuli jej z očí, vinila sa za to, že včas neukryla peniaze a za to, že v autobuse nebola dosť pozorná. Počula už o takých prípadoch. Jej spolužiačku nedávno tiež okradli v trolejbuse. A teraz sa Anežka sama stala obeťou zlodeja…
Obrátiť sa na políciu nemalo zmysel. Čo by im povedala? Nepamätala si tvár ani jedného z ľudí, s ktorými cestovala vedľa v autobuse. A nájsť toho zlodeja – to nie je ako hľadať ihlu v kope sena, pretože je absolútne nereálne nájsť toho, kto jej ukradol peňaženku.
Tá lacná čínska peňaženka už túto chvíľu asi leží v nejakom odpadkovom koši alebo v priekope, a peniaze z nej zlodej vzal pre seba… Všetky jej peniaze… A čo teraz bude robiť? Na čo bude žiť? Z jedla jej zostala iba kocka margarínu, dve cibule, čaj, trochu pohánky a cestovín. Na mesiac to určite nevystačí.
– Prečo plačeš? – spýtala sa Júlia, jej spolubývajúca, keď videla plačúcu Anežku.
Dievča jej porozprávalo o nepríjemnosti, ktorá sa jej stala.
– Nuž… – natiahla Júlia. – Nemáš šťastie. Ale sama si si na vine. Kto nosí všetky peniaze pri sebe? A v autobuse si mala tašku pritisnúť k sebe silou a alebo vôbec si mala peniaze schovať do nohavičiek alebo podprsenky. Teraz je taký čas, musíš byť stále na pozore a mať oči na stopkách… Ty si ale šikovná, Anežka… Učíš sa výborne, ale v iných veciach sa správaš ako, prepáč, hlúpa sliepka…
Anežka si to všetko uvedomovala a Júliine slová jej na tom nepridávali… Ani sa neurazila za to, že ju spolubývajúca nazvala hlúpou sliepkou. Presne tak sa teraz cítila… Ale čas nemožno vrátiť späť a nič už sa nedá napraviť. Peniaze sú preč, ale žiť nejako musí.
Myšlienku ísť na poštový úrad a zavolať rodičom Anežka zamietla. Hanbila sa priznať mame a otcovi, že je taká nešikovná. Teraz majú sami problémy s peniazmi, otcovi neplatia načas výplatu a žijú z toho, čo mama zarobí v obchode. A ona si za takmer celú svoju mzdu berie potraviny. Strava je potrebná, okrem Anežky majú ešte mladšiu dcéru Katku…
Asi bude musieť nájsť si prácu, napadlo Anežke. Je to možné, ale kto jej zaplatí hneď vopred? Najskôr bude musieť pracovať mesiac alebo aspoň dva týždne, aby dostala zálohu… Aj to nevyplatia hneď novým zamestnancom… Čo teraz robiť? Je to bezvýchodisková situácia…
– Chceš, aby som ťa zoznámila s nejakým sponzorom? – nečakane navrhla Júlia.
– S kým? – nevnímala hneď Anežka.
– Ach, žiješ pod kameňom? S bohatým mecenášom, ktorý ti bude poskytovať finančné zabezpečenie výmenou za… no však asi chápeš. Alebo treba aj to vysvetľovať?
– Netreba, chápem…
– Dobre, že chápeš. A čo, vyzeráš dobre, takže záujemcovia sa určite nájdu… A budeš v balíku.
Ponuka Júlie Anežke vôbec nesedela. Samotná myšlienka, že by sa stala milenkou nejakého starého boháča, zapredala sa za peniaze, jej bola nepríjemná… Vedela, že jej spolubývajúca s tým nemá problém, takže ona nemá finančné problémy, ale myšlienka o tom bola Anežke nepríjemná…
– Tak čo, mám ťa zoznámiť? – znovu navrhla Júlia.
– Nie, – zavrtela hlavou Anežka a po chvíli sa nadýchla. – Júlia, nemohla by si mi požičať trochu peňazí? Do štipendia. Vôbec nič nemám.
– Prepáč, ale požičať nemôžem. Všetko som minula na oblečenie a kozmetiku, zostalo mi málo na jedlo. Ale moja ponuka na zoznámenie platí, keby niečo. Takže rozmýšľaj. Aj keď, na tvojom mieste by som neváhala. Vieš, keď nemáš čo jesť, na svoje morálne zásady nejako najviac nemyslíš.
Anežka na Júliu nič neodpovedala, otočila sa k stene a znovu potišo plakala. A onedlho si ani neuvedomila, kedy zaspala…
