Izeta nebudem jesť, – s odporom sa pozrela na tanier s polievkou svokra.
– Čo je to? – fyzická grimasou sa nadýchala Helena Vladimírová, akoby pred ňou stál vedro s odpadkami.
– Polievka, – so smiechom vysvetlila jej nevesta Sveta. Odokryla keramický hrniec a začala rozlievať sýty vývar. – Varenie zo zeleniny z mojej záhrady je skutočné potešenie.
– Nevidím v tom nijaký rozdiel, – odvetila svokra. – Ale čas a námaha strávená na záhrade sú enormné!
– Bez toho to nejde, – zasmiala sa Sveta. – Ale keď je to tvoj koníček, iba to teší.
– Veru, keď je to tvoje. Ale nie nanútené, – povedala ticho Helena Vladimírová a stisla pery. – Pre koho si to toľko navarila?
– Pre nás. A nie je toho veľa. Na párkrát.
– Ja túto gebuzinu jesť nebudem, – pre väčší dôraz zamávala Svokra rukami a ustúpila od stola. – Čo v tom vôbec je? – s predstieraným gestom žalúdočných problémov sa Helena Vladimírová rukou zakryla ústa a odvrátila sa.
Sveta pretočila očami a povzdychla si.
Ona a Helenin syn Michal sa stretli pred jeden a pol rokom, zamilovali sa na prvé slovo a do mesiaca sa vzali bez veľkých osláv.
Ušetrené peniaze investovali do spoločného sna – domu za mestom, ktorý s láskou zveľaďovali.
S Helenou Vladimírovou sa Sveta od tej doby stretla presne štyrikrát. Rovnako ako Michal. A tri razy ho sama presvedčila, aby matku navštívili počas sviatkov.
Helena Vladimírová od začiatku považovala synovu svadbu za pochabosť. Ale nedisponovala prostriedkami, ako ovplyvniť dospelého muža a čakala na podľa nej neodvratný rozpad.
Ale ten neprichádzal, čím ju začínal nervovať.
Helena Vladimírová nedokázala pochopiť, čo Michal našiel na tej “prostodušnej dievčine”, čím ho Sveta očarila.
Bol pohľadný, vždy obklopený krajšími a vznešenejšími dievčatami.
Okrem toho, Helena Vladimírová bola mestský typ, rovnako ako vychovala aj syna. Matierska intuícia jej vravela, že Michal už mal dosť vidieckého života a potreboval len pohnúť, aby sa všetko vrátilo do starých koľají.
A po takej skúsenosti isto nájde vhodnú partnerku, s ktorou by Helena Vladimírová mohla mať skutočne priateľské vzťahy.
Musela sa však ponáhľať a nepripustiť, aby Sveta syna zaviazala dieťaťom!
Plán sa vynoril sám od seba: Helena Vladimírová zavolala neveste a naplánovala návštevu, pretože na kolaudáciu ju nepozvali.
Sveta pripomenula, že dvakrát telefonicky pozvanie dostala, ale svokra sa z neznámeho dôvodu vždy vyhovorila na zaneprázdnenosť. Helena Vladimírová len mávla rukou a rozhodla sa syna navštíviť.
O dva dni už stála v priestrannej, svetlej obývačke a nedokázala skryť záujem.
Syn, ako jeho otec, neznášal polievky!
Na ich stole sa objavilo len to, čo vedel identifikovať na prvý pohľad.
Ako mohol Michal dovoliť, aby manželka mala takú nad ním prevahu?
Snáď mu urobila očarenie.
Helene Vladimírovej sa spravila zle. Zazvoniť.
Neprípustná myšlienka, že Sveta Michala priťahuje skrytým čarom spálni, odohnala rýchlo stranou.
Čaro a Sveta?
Nepasujú!
To určite, očarenie!
Ako inak si vysvetliť, že syn vôbec túto gebuzinu je?
Helena Vladimírová sa so zášťou pozrela na nevestu.
Tvári sa nevinná, ale potajme mužíkovi na škodu robí.
– Tak prečo by nebolo zrejmé, čo tam je? – Sveta, nezaujatá umením svokry, vzala druhý tanier, nabrala polievku a priamo pred Helenou Vladimírovou sa otočila. – Všetko je vidieť. Toto je kapusta. To cibuľa. Tu je mrkva. A tam cvikla. Strúham ju na jemno. Podľa babičkinho receptu. Oh, zemiak som nechytila, ale druhýkrát sa pokúsim uloviť. A potom pridám zeleninu z mojej záhrady a kyslú smotanu!
– Ale aj ty chutíš odstredené otruby! – svokra nahnevane zaplesla rukami.
– Mimochodom, vo vašom veku by vám to tiež neuškodilo! Otruby pomáhajú regulovať činnosť čriev a zlepšujú jeho mikroflóru. A spokojná mikroflóra – spokojný majiteľ!
Helena Vladimírová zčervenala od takej nevhodnej drzosti, ale rozhodla sa to ignorovať a pokračovala:
– Prečo nútiš Michala jesť to?
Sveta sa zamyslene zamrkala.
– On to zjavne sám je.
– A čo má mužík robiť, keď nič iné nie je?
– Navariť si sám, čo mu chutí? Objednať si donášku? Zájsť k susede? Navštíviť mamu? – Sveta súsmevom vymenovala možnosti.
Pri poslednej Helena Vladimírová ešte viac zčervenala.
– Nesmieš sa posmievať! Mohla si ma úctiť a zistiť, čo a ako Michal má rád.
– Helena Vladimírová, ja som sa pýtala jeho. Už je veľký. Naučili ho rozprávať. Hovorí, že všetko mu chutí.
– Klamal by ti! To nevnímaš? Zpočiatku ti nechcel ublížiť. Teraz sa dusí!
– Och! – Svetina tvár sa pretiahla a so stonom povedala: – Polievka je už uvarená, nezlievať ju nebudem. Bude sa musieť dusiť. Ale podporíte syna?
– Čo?! – svokra okamenela pohľadom na Svetu.
– Nie? Škoda. Mne sa zdá, že by váš syn vašu solidaritu ocenil.
– Ty!..
– Sveta! Sme späť! – ozval sa radostný Michalov hlas z predsiene.
A do obývačky, sa hlučne prihnalo biele huňaté mračno.
– Ááááh! – zvrieskla Helena Vladimírová a schovala sa za Svetu.
– Nebojte sa, je to Lara. Nekúšuje. A veľmi dobre vychovaná, – Sveta zodvihla ruku hore, pes prestal poskakovať, zdvihol hlavu a posadil sa, dodržiavajúc príkaz. – Moja milá, ty si taká šikovná.
– Prečo nechávate susedské psy chodiť po dome? – prekvapene zašepkala Helena Vladimírová.
– Prečo susedské? Je naša. A doma, pretože je domáca. Žije s nami.
– Vo vnútri?! Ale veď to je nečistota! – s rozhorčením zvolala svokra. – Michal psy nemá rád!
– Nie, mama, to ty psy nemáš rada. Ahoj, — povedal Michal pri vstupe do obývačky. – Práve na obed si dorazila.
– Ahoj, synček! – Helena Vladimírová sa nepohla, očakávajúc, že príde a pobozká ju na líce, ale Michal len jemne matku objal, zatiaľ čo Sveta dostala jemný bozk na perách.
– Tak čo, obedujeme? – spýtal sa Michal a spokojne sa nadýchol vône jedla.
– Rada by som, Michal, lenže nemám čím.
– Ako to nemáš čím?
– Tak svinám pripravená strava. Ani si nezmienil, že by ste ich pestovali. To bude zápach. Horší ako v meste z áut.
Michal nechápavo hľadel na matku, potom na Svetu, potom na už prestretý stôl.
Svaly jeho krku sa napli, pohľad sa vrátil k matke, ale v očiach už chýbala predchádzajúca ľahkosť.
– Pravdu povediac, už som na všetky detaily zabudol, – trpko sa zasmial Michal.
– Aké detaily, synček? Veď to sú naše chute! Pravidlá! Tradične, predsalen! Nikdy si sa nesťažoval!
– Ja? Keď som bol malý, bál som sa nahnevať otca. Keď som vyrástol, nechcel som vyvolávať hádky s tebou.
– Čo to hovoríš?! – skríkla Helena Vladimírová neveriac vlastným ušiam, čím spustila ďalší štekot Lary. – Fuj! – dupnula žena, hrozivo sa na psa, ktorého nevesta držala. – Má svoje preferencie, – rýchlo sa pozrela na Svetu, – ale že ty si taká slabá, že dovolíš, aby si o teba utieral nohy?! Rád sa dusíš tým jedlom? Povolia ti spraviť z domu zoo. Kto je pánom v dome alebo kto?!
– Ja, – ponuro odvetil Michal.
– Tak sa správaj ako pán! – s úľavou a očividným splnením povinnosti vydýchla Helena Vladimírová.
– Kde máš batožinu? – spýtal sa matky Michal.
– Ešte stále je v predsieni! – ihneď sa začala sťažovať. – A som predsa ešte od cesty hladná.
– Výborne. Poďakuj Svete za pozvanie.
– Čo?..
– Poďakuj Svete za posledný pokus vybudovať vzťah a ospravedlni sa.
– Ale ona…
– Mami!
– Ďakujem a prepač, – zlostne syčala Helena Vladimírová.
Sveta ju ticho kývla na súhlas.
– Poď.
– Kam?
– Tam, kde je všetko podľa tvojho vkusu, tvoje pravidlá, tvoje tradície.
– Ale Michal, ja…
– Je to ty a otec, čo ste nemali radi polievky, zvieratá, krajinu. Môj názor bol ignorovaný. Ale otec mi dal raz výbornú radu: “Ak sa ti nepáči, sprav si svoje vlastné.” Vytvoril som si to, mama. Ale tu sú moje chute, moje pravidlá, moje tradície. A gazdinou je tu moja žena. Nepána sa ti? Máš ešte to svoje.
– Synček! Nastavili ťa proti mne! – rýchlo sa spustila do plaču Helena Vladimírová. – Účarovala ti! – dodala desivým šepotom.
Michal nedokázal vydržať, vzal matku za lakeť, odviedol ju do predsiene, chytil jej cestovnú tašku, otvoril dvere a v tichosti ju doprovodil k bráne a povedal:
– Sveta ti želala to najlepšie. Má výborné vzťahy s príbuznými. Nechcela mi veriť, že by to mohlo byť tak, ako je to u nás. Na kuchyni pre teba bolo pripravené iné jedlo. Lenže polievka, mama, bola skúšobná. Ukázala si sa naplno, – Michal otvoril dvere. – Taxi ťa čaká.
– Ty… Ale… Kedy si ho zavolal?! – zašepkala Helena Vladimírová, stále nevyrovnaná s nehanebnou otvorenosťou syna.
– Povedal som Svete, nech chvíľu počká. Nepozlohni sa ihneď. A mal som pravdu.
– Ty! Ale! – vybuchla Helena Vladimírová.
– Ja, mama, som tu pánom. Ako si chcela, – Michal ukázal taksistovi, položil matkinu taš
ку na zem a ešte pred nástupom do auta vyšiel späť do dvora a zavrel bránu.
– Účarovanie, – bola konečne presvedčená o synovom diagónu Helena Vladimírová a už sediac v taxíku začala v telefóne hľadať, ako sa zbaviť tohto nešťastia. Určite musí byť niečo, čo jej syna vráti!
