Podvodníci sa potešili, keď im otvorila útla deväťdesiatročná starenka. No vtedy sa za jej chrbtom objavil obrovský pes Kubo…
Zofia Pavolova bola žena síce starodávna, ale veľmi moderná. Vo svojich deväťdesiatich rokoch komunikovala s vnúčatami cez Skype a platila účty za domácnosť cez internet. “Prečo by som stála v rade na pošte a strácala čas,” hovorievala.
Muža Zofia Pavolova pochovala pred dvanástimi rokmi. Jedinou živou bytosťou, ktorá jej spríjemňovala život, bol rovnako starý (samozrejme podľa psích rokov) pes menom Kubo — zvláštne meno mu dal práve manžel Zofie Pavolovej.
Každé ráno a večer videli všetci susedia Zofiu Pavolovu, ako sa pomaly prechádzala s paličkou v jednej ruke a s vodítkom v druhej. Vodítko bolo skôr na ozdobu — Kubo za celý svoj život nikoho nepohryzol, aj keď vyzeral hrozivo, najmä v mladosti.
Zofia Pavolova si bola vedomá, že práve takí starí a osamelí ľudia sa najčastejšie stávajú obeťami podvodníkov. Najprv jej o tom povedali vnúčatá. Potom policajt. Neskôr o takýchto prípadoch čítala na internete. A pred pár mesiacmi jej volala známa a v slzách jej rozprávala, ako ju obrali o peniaze určené na pohreb.
Preto keď Zofii Pavolovej zazvonili pri dverách, už bola obozretná. Boli to dvaja mladí ľudia — chlapec a dievča okolo dvadsiatky. Predstavili sa ako pracovníci sociálnej služby.
„Ja som nikoho nevolala,“ povedala Zofia Pavolova s prefíkaným úsmevom.
„My sme prišli sami,“ usmieval sa chlapec z celého srdca. „Povedzte, kúpili ste si niečo v lekárni za posledný mesiac?“
„Akože nie, samozrejme, že som si kúpila. V mojom veku chodím do lekárne rovnako často ako do potravín! Deväťdesiat rokov nie je žiaden žart!“ hovorila Zofia Pavolova. Mohla by hodiny rozprávať, čo všetko nakúpila, aké lieky brala a aký mali účinok.
No mladí ľudia o to zjavne nejavili záujem.
„Tak vám patrí kompenzácia od štátu! Je to nová podporná opatrenia od vlády. Dovoľte, aby sme vošli, vy nájdete účtenky a my všetko zapíšeme!“ navrhla dievčina.
Zofia Pavolova sa v duchu usmiala. Táto schéma jej bola známa: nevítaní hostia vojdú do bytu, jeden odpúta pozornosť domácej, druhý prehľadá skrýše a vezme všetko, čo nie je dobre ukryté.
A presne tak to aj bolo. Dvojica vošla do izby a dievčina hneď požiadala, aby s ňou išla do kuchyne a naliala jej vodu.
„Samozrejme, kráska! A aby ste sa, mladý pán, tu nenudili, Kubo sa s vami posadí,“ usmiala sa Zofia Pavolova.
V tej chvíli vošiel do izby Kubo — ospalý, ale znepokojený príchodom neznámych ľudí. Vyzeral hrozivo, aj keď bol už starý.
Zofia Pavolova s dievčinou opustili izbu. A Kubo pomaly pristúpil k mladíkovi a pozorne mu hľadel do očí.
»Ak sa budeš hrabať v cudzích veciach, odhryznem ti hlavu,« akoby chcel povedať pes. Mladík sa celý čas bál pohnúť.
Netreba sa čudovať, že po takomto prijatí si dvojica spomenula na mimoriadne dôležité záležitosti a ponáhľala sa preč.
„A ako je to s tou kompenzáciou? No, za lieky?“ opýtala sa Zofia Pavolova s jemným sarkazmom.
„Budeme vás kontaktovať neskôr,“ zamumlala dievčina a ponáhľala sa k dverám.
Zofia Pavolova odprevadila hostí prísnym pohľadom, zavrela dvere a pohladila Kuba. Potom vytočila číslo policajta a opísala túto dvojicu — nech zistí, čo je to za „sociálnu službu“.
