Podvodníci sa potešili, keď im otvorila dvere drobná deväťdesiatročná babička. Avšak hneď za ňou sa objavil obrovský pes Fero…
Mária Pavlová, aj keď už staršia, bola modernou ženou. V deväťdesiatke si písala s vnúčatami cez Skype a platila účty online. “Na čo by som mala stáť v rade na pošte a plytvať časom,” zvyčajne vravievala.
Svojho manžela pochovala Mária Pavlová už pred dvanástimi rokmi. Jediným živým stvorením, ktoré jej robilo spoločnosť, bol nemenej starý pes menom Fero — takéto zvláštne meno mu dal práve Máriin manžel.
Každé ráno a večer videli všetci susedia Máriu Pavlovú, ako pomaly kráča s paličkou v jednej ruke a vodítkom v druhej. Vodítko bolo skôr pre poriadok — Fero za celý svoj život nikoho nepohrýzol, hoci vyzeral hrozivo, hlavne v mladosti.
Samozrejme, Mária Pavlová vedela, že práve takíto starí a osamelí ľudia sa často stávajú obeťami rôznych podvodníkov. Najprv jej o tom povedali vnúčatá, potom polícia. Neskôr si o podobných prípadoch prečítala na internete. A pár mesiacov dozadu jej volala známa, plačúc, že ju okradli o peniaze na pohreb.
Takže keď sa ozval zvonček, Mária Pavlová už bola ostražitá. Na prahu stáli dvaja mladí ľudia — chlapec a dievčina okolo dvadsaťpäť rokov. Tvrdili, že sú pracovníci sociálnej služby.
„Ale ja som nikoho nevolala,“ povedala Mária Pavlová s úškrnom.
„Prišli sme sami,“ usmieval sa chlapec. „Povedzte, kupovali ste niečo v lekárni za posledný mesiac?“
„Akože nie kupovala. Samozrejme, kupovala som. Viete, v mojom veku chodím do lekárne tak často ako do potravín! Deväťdesiat rokov, to nie je sranda!“ pohoršila sa Mária Pavlová. Mohla by hodiny rozprávať, čo kupovala, aké lieky užívala a s akým účinkom.
Ale mladých to, zdá sa, veľmi nezaujímalo.
„Tak vám patrí kompenzácia od štátu! Je to nová podpora od vlády. Dovolíte, aby sme vošli, nájdete bločky a my všetko zaevidujeme!“ navrhla dievčina.
Mária Pavlová sa v duchu usmiala. Tento podvod už poznala: nepozvaní hostia vojdú dovnútra, jeden odvedie pozornosť domácej, druhý prehľadáva skrýše a berie, čo sa dá.
Tak aj bolo. Párik vstúpil do obývačky — a dievčina hneď chcela ísť do kuchyne, aby jej naliat do pohára vody.
„Ale samozrejme, slečna! A aby ste sa, mladý pán, nenudili, Fero vám bude robiť spoločnosť,“ usmiala sa Mária Pavlová.
V tej chvíli vošiel Fero — zaspato, ale zaujato vzhľadom prítomnosťou cudzincov. Vyzeral hrozivo, aj keď bol na dôchodku.
Mária Pavlová aj s dievčinou opustili izbu. Fero pomaly priblížil k chlapcovi a uprene sa mu pozrel do očí.
„Ak sa pokúsiš sa šramotiť v mojich veciach, odkusím ti hlavu,“ akoby chcel povedať pes. Mladík sa bál čo i len pohnúť.
Niet divu, že po takom privítaní si párik spomenul na svoje „naliehavé povinnosti“ a ponáhľal sa preč.
„A čo tá kompenzácia? Na lieky?“ spýtala sa s iróniou Mária Pavlová.
„Spojíme sa s vami neskôr,“ zamumlala dievčina a ponáhľala sa k dverám.
Mária Pavlová vyprevadila hostí ostrým pohľadom, zavrela dvere a pohladila Fera. Potom zavolala na políciu, opísala ten párik — nech sa postarajú, čo je to za sociálnu službu!
