Ľudovít položil vedro s vodou na lavicu v predsieni Anny a chcel odísť, no starenka ho chytila za rukáv a naznačila mu, aby šiel za ňou do izby. Sadol si na širokú lavicu pri dverách a čakal na ďalšie pokyny.
Domáca pani v tichosti vybrala z pece hrniec, ukázala rukou na hodinky, ako by mu chcela povedať, že je čas na obed, a do veľkej misy naliala kapustnicu z kyslej kapusty. K tomu pridala kúsok slaniny, cibuľu a krajíc voňavého chleba. Potom si spomenula a na stôl postavila štvrť litra domácej pálenky. Jej skrčený chrbát bol zahalený do šálu. Hoci v dome bolo teplo, na nohách mala pletené ponožky. Ľudovít tichým hlasom povedal:
– Kapustnicu si dám, ale piť nebudem, prisahal som, že sa už tej beštie z fľaše nedotknem. Pri poslednej bitke v klube som sa opil a skoro zničil všetko naokolo, až sa sám čudujem, že ma nezavreli. Ešte som musel zaplatiť za polámané stoličky. Mama povedala, že ťa chrbát trápi, tak som prišiel doniesť ti vodu. Teraz sa najem a prinesiem drevo, možno nájdeš ešte nejakú prácu. Moja mama len čo ma vidí sedieť pri televízore, hneď mi nájde prácu na vycucanie z prsta.
Ľudovít sa na svoje slová zasmial tak silno, až sa začal dusiť. Anna začala búchať svojimi päsťami po jeho chrbte, akoby doňho zatĺkala klinček. Ľudovít sa pustil do kapustnice so slaninou a cibuľou, potom sa spýtal:
– Babi, keď ideš spať, vyrovnáša sa ti chrbát alebo spíš sklonená?
Anna sa na Ľudovíta usmiala modrými očami a mávla rukou.
– A ja pozriem, že si bola mladá a pekná, taká hustá kopa vlasov na hlave, a obočie ako oblúk na širokom čele. A oči, ako svetielka v noci svietili. Moja Viera je tiež pekná! Počkaj, ja ti poviem jej kvality a tebe na rukách prsty nebudú stačiť: krásna, statná, skromná, dobrá, pracovitá, poriadna, šetrná, dobre spieva, krásne tancuje, nie lakomá, nikdy nebola vydatá, nepije, nefajčí, netúlá sa. Vidíš, koľko má predností.
Ľudovít si všimol, že Annine oči sa smejú, jej ramena sa pohybovali, ale hlas nevychádzal.
– Ale aké krásne, jasné oči! – poznamenal mladík. – Babi, poznáš Vieru?
Anna natiahla ruky do strán, zdvihla plecia a naznačila: “Kto vás pozná, akí ste?”
– Samozrejme, nie sme ako vy. Vy ste sa rodičov báli, poslúchali. A my? Ak niečo nie je podľa nás, otvoríme ústa a ideme. Na všetko máme vlastný názor. Otec sa so mnou vždy radí, čo urobiť. A mama ma považuje za gazdu. Všetci bratia sa rozleteli do miest, ja som najmladší, kým sa neožením, budem s nimi bývať. Chcem sa oženiť a mať veľa detí. Viera je statná. Ako veterinár môžem povedať, že môže mať koľko detí, koľko sa podarí. Zabudol som povedať, že je zdravá. No čo, prsty na rukách nestačili, že? To som myslel!
Ľudovít si dobre naplnil brucho a od tepla z pece sa mu ťažko dýchalo. Aj keď Anna mala bolesti chrbta, doma mala krásne čisto. Pozornosť pútala veľká posteľ s perinou, vankúše do výšky a krásnym obrusom.
Ľudovít sa zasníval:
– Akú krásnu posteľ mám mať prvú svadobnú noc! Ale možno by to bolo zbytočné, na perine by sme sa uvarili a zabudli na všetko. Pokračoval nahlas:
– Vierka skončí štúdium, vráti sa do dediny a urobíme svadbu. Učí sa za zdravotnú sestru, a verte či neverte, ja liečim zvieratá, a ona ľudí. Aj keď moja mama o otcovi často hovorí, že je ako zviera. Ale vidíte, všetci sme ako zvieratá. Stano ukradol Petrovi motocykel a utopil ho v jazere. Není to zviera?! A Viktor fajčil v šope, skoro podpálil dom. Tiež zviera!
Ale najväčším zvieraťom bol Serjo. S Nadou sa stretával, podviedol ju, zostala tehotná, a z mesta si priviedol nevestu. Nadya šalela, mysleli sme si, že si ublíži. Ale včera išla s bruchom napred a usmievala sa, hovorila, že to bude chlapček a že ho Boh dal pre šťastie. Premýšľal som, ako to zviera bude chodiť okolo domu, kde jeho syn žije, ako? Ale ja nikdy Vieru neopustím! Pozerám na ňu a chcem ju objať, objať tak veľmi!! Aby sa v mojich rukách rozplynula, aby sme boli jedno telo. Ale ona je z dobrého dievčaťa, pred svadbou nič. Tá svadba prekračuje hranicu a aj keby zabila, tú hranicu neprekročí, ťahať ju cez ňu nebudem. Ako zdravotná sestra by bola skvelá, tvoj chrbát rýchlo napraví! Injekcie dávajú, ani nezabolí, komár viac bolí. A občas rozmýšľam, keď nám družstvo dá bungalov, že mi bude za tebou smutno, babi, keďže nebudeme bývať blízko teba. Ale neboj sa, vždy si nájdem čas pomôcť ti a porozprávať sa. A čo máš ešte na ochutnanie?
Anna sa opäť s obratnosťou chopila riadu a vybrala von paprikáš s mäsom. A ten vôňa! Ľudovít tak intenzívne potiahol nosom, že sa mu takmer skrútil. Uchopil do ruky lyžicu a ako malé dieťa ňou búchal o stôl. Anna sa usmievala, jej oči žiarili, keď videla, ako mladíkovi chutí jej jedlo.
– Poď si ľahnúť na perinu, kým budem jesť. Alebo je tu len na krásu? Neboj sa, s Vierkou ju ešte nejako využijeme.
Ľudovít sa opäť zadusil, ale Anna tento krát nebuchala po chrbte. Skôr chcela chlapca obdariť láskou a vďakou za to, že si našiel čas na rozhovor. Jemne ho uhladila po chrbte a nežne pohladila po hlave.
Ľudovít vyšiel zvon, veselo sa smial pri slovách:
– Ako teraz pracovať s plným bruchom? Treba si na perine zdriemnuť.
Po smiechu zamieril do dvora. Priniesol niekoľko kôp dreva, zamietol predsieň, pozrel sa na prasiatko v chlieve a poklonil sa upratovačke. Potom sa vrátil domov.
– Kde si sa túlal? Viera ťa volala a ty nie a nie sa nabažiť Anny?
– No vieš, dá sa jej len tak hasiť ďalší príbeh, – usmieval sa syn. – Mami, je od narodenia nemá?
– Nie, synček. Ešte ako dievčina počas vojny spievala ako Zlatica. Obchádzala domy a spievala vlastenecké piesne. Keď Nemci prišli, a partizáni ju zachránili, odkázali jej jazyk. Mysleli sme si, že sa k nám nasťahovala nemá, ale nedávno nám to predseda objasnil. Jej dedina sa zmenšovala a u nás to len kvitlo, pomohol jej vojenský úrad kúpiť dom. Vieš, my ľudia sme niekedy horší ako zvieratá. Zavreli sme sa do našich príbytkov, a nemyslíme na druhých. Aj keď je nemá, všetko chápe.
– Mama, ona očami rozpráva! Hovorím jej o Viere a svieti sa od radosti. Ale keď som povedal o Serjovi, tak blesky strieľali z jej očí! A vieš, mama, ona má veľmi jemné ruky. Je akoby bola niečim z mojích známych. Chcem sa s ňou rozprávať a deliť sa.
A vieš prečo? Pretože je dobrosrdečná, s dušou hovorí. A mama, ona negestikuluje rukami ako nemá, vyzerá skôr zamyslená. Sľúbil som jej, že zajtra niečo opravím v stodole, veľmi prosila. Bude na mňa čakať. Takže nevysmejuj mi prácu z ničoho, budem zaneprázdnený.
