— Prišla si? Kto ťa vôbec volal? Radšej by si pomohla peniazmi, — sucho prehodila teta Marta.
Ema sa zamračila pri otravných zvukoch zvonenia, ktoré ju prebudili.
Prekvapene sa pozrela na displej mobilu — volala jej sesternica, s ktorou sa nebavili už viac ako dva roky.
— Ty spíš? Máš šťastie, ja nemôžem oka zažmúriť. Už som všetky slzy vyplakala…
— Je noc, samozrejme, že spím, — Ema sa pozrela na budík, ktorý ukazoval pol druhej ráno.
— Keď spíš tak pokojne, ešte nič nevieš? — záhadne pokračovala sesternica.
— Jana, poďme k veci, — zívla do telefónu Ema. — Musím skoro vstávať.
— Máme v rodine smútok! — s výčitkou povedala sesternica, akoby za to Ema mohla.
— Aký? — spýtala sa vydesene Ema, mysliac si, že sa niečo stalo jej mame.
— Strýko Timotej dnes zomrel, — vzlykla Jana. — Nečakane. Pre Martu to bol veľký šok. Peniaze nemajú. Musíme sa zložiť. Zajtra ideme s bratom do dediny. Pôjdeš s nami?
— Nie, nemôžem. Prídem len na pohreb.
— Tak mi pošli peniaze, zajtra ich dáme tete, — opäť pripomenula Jana peňažnú pomoc. — Dve stovky.
Ema ihneď previedla potrebnú sumu sesternici a vrátila sa do postele.
Nejako ju smutná správa nezasiahla, keďže sa s otcovou rodinou dlhšie nestýkali.
Po jeho smrti prestali kontaktovať Emu a jej mamu, vyhlásiac, že už pre nich nie sú príbuzní.
Ema považovala za nesprávne nezasiahnuť a rozhodla sa pomôcť.
Po peňažnom prevode jej už nikto nevolal. Jana na ňu okamžite zabudla.
Ema sa niekoľkokrát pokúšala dovolať, aby zistila termín pohrebu, ale sesternica nezdvíhala.
S ťažkosťou sa k informácii dostala cez známych a vydala sa na rozlúčku.
Teta Marta ju privítala s nespokojnou tvárou, akoby bola viac rozrušená jej príchodom než smrťou svojho muža.
— Prišla… Kto ťa pozval?! Mohla by si radšej niečo prispieť, — prezrete prehodila žena.
— Poslala som dve stovky, — ohradila sa Ema.
— To je zvláštne, nič mi nedošlo, — nedôveryhodne fúkla teta Marta.
— Poslala som to cez Janu…
— Ale prosím ťa, — žena si zložila ruky na bruchu. — Dala mi s Artúrom spolu len štyri stovky. Dve od každého. Tak ťa tam zaradenú nemala.
— Nerozumiem, — Ema sa začala poobzerať po sesternici.
Tá však niekam zmizla. Ema ju napokon našla vonku, pri plote.
— Jana, prečo si peniaze odomňa tetičke nedala? Kde sú? — vyžadovala odpoveď Ema.
— Dala som ich, — odpovedala neochotne Jana.
— Marta vraví, že peniaze boli len od teba a Artúra…
— Má niečo zmätené, — bez záujmu odpovedala Jana.
— Vyplatila si desaťtisíc?
— Hej.
— To je za dvoch, nie za troch!
— Jasne! Kto zaplatil benzín? — Jana obrátila oči a skrútila tvár.
— Dvesto? Je to len dvesto kilometrov. A prečo by som vám mala platiť cestu? — zahrnula otázkami Ema.
— Chceš, aby som ti peniaze vrátila? — uštipačne sa spýtala sesternica.
— Áno, chcem!
— Teraz nemám, neskôr to prevediem, — Jana sa obrátila a hrdo odišla.
Po tom všetkom Ema stratila chuť zostať v cudzom dome, správanie tety i sesternice ju prinútili ľutovať, že vôbec pomohla.
Potichu si zavolala taxi a odišla. O týždeň jej s plačom zavolala mama.
— Dcéra, je pravda, že si najprv dala peniaze na pohreb a potom ich vzala späť? — skoro v slzách sa spýtala žena.
— Dala som, ale nič som nevzala.
— Marta chodí po dedine a rozpráva, že si peniaze vzala späť. Pohoršuje sa, že ťa neprijala s otvorenou náručou, — smutne povedala mama. — Hanbím sa chodiť dedinou, všetci sa po nás obzerajú.
— Mami, takto to nebolo! — Ema bola rozhorčená klebetami, ktoré pustila rodina.
Okamžite mame porozprávala, čo sa stalo v Martinom dome.
— Jana mi nikdy peniaze nevrátila, — dokončila svoj príbeh Ema.
— Ona ich vzala Marte, hovorí, že ich ty naspäť pýtala! Aká bezočivosť! Dúfam, že sa im zadrhnú! — rozhorčene hovorila mama.
Ema chcela zavolať Jane, ale rozhodla sa nechať si pokoj a prestala s ňou komunikovať.
O niekoľko mesiacov ju sesternica znova sama kontaktovala.
— Strýkovi Timotejovi staviame pamätník. Potrebuješ dať tristo, — sucho oznámila Jana.
— Nie, už nedám ani cent!
— Takýto prístup k rodine? — mrmlala Jana do telefónu. — Som prekvapená.
— Aj ja som prekvapená, že ma tak oklamali a potom ešte šírili klebety.
— O čom hovoríš vôbec?
— Vzala si peniaze Marte?
— Nie!
— Klam!
— No vzala, a čo teraz? — provokatívne povedala Jana. — Aj tak na rodinu málokedy míňaš.
— Možno preto, že na mňa myslíte len vtedy, keď sú tragické situácie?
— Tak načo je rodina? Dáš peniaze alebo nie?
— Nie. Tie, ktoré si vzala Marte, si mi nevrátila a všetko si to otočila, že som ich vzala ja. A po tomto všetkom si myslíš, že sa s tebou budem babrať? Po smrti otca ste nám povedali, že nie sme rodina. Takže nie som povinná pomáhať! — odpovedala Ema a bez toho, aby chcela pokračovať v rozhovore, zablokovala jej číslo.
