Ocitli sa tam bez pozvania
– Pozri sa na nich! Do Slovenska sa nemôže prísť bez pozvania. Pred cestou treba zavolať a dohodnúť sa. Žiť tam viac ako týždeň sa tiež neodporúča, pretože sú unavení a chcú si oddýchnuť. Deti tam majú školu. A my, mimochodom, máme dovolenku.
Všetky svoje myšlienky o tejto situácii vyjadrila Danka svojej mame.
– Ani nehovor. Je to hrozné, – pritakala mama.
– Včera som hovorila s tou… Vierou, – pokračovala Danka, – A ona mi povedala, že je pre nich „nevhodné“ nás prijať v máji. Deti majú školu, ona s Tomášom robotu.
– Čo si jej na to povedala?
– Samozrejme. Mohli si vziať dovolenku.
– A ona?
– Povedala, že dovolenku majú v júli, že je už neskoro meniť termíny, že niekam idú. Oni predsa dovolenku zrušiť nechcú, ale my sa musíme prispôsobiť.
Nikto z domácich sa ani len nepokúsil vysvetliť Danke a jej mame, že aj iní ľudia si chcú oddýchnuť. Aj tak to nemá význam.
– Čo som ti hovorila? Vezmi kufre a vyrazte na cestu. Budú s tým súhlasiť, keď už tam budete. Nič iné im nezostane.
– To áno, ale chceli by sme, aby nás očakávali…
Väčšinou hovorili o Viere, nie o Tomášovi. Tomáš, samozrejme, všetko chápal, ale väčšinou súhlasil ustúpiť.
– Odkedy žije s tou Vierou, je z neho úplne iný človek. Treba sa dohodnúť, – neprestávala Danka.
– Všetko je to kvôli nej.
– Presne tak. Na Tomáša sa dá vplývať, na Vieru nie.
Danka plánovala na májové sviatky navštíviť Bratislavu a zabaviť sa. Chceli sa zastaviť u Tomášovho bratranca. Či to chcel alebo nie, pre nich to bolo jedno. Oni chceli ísť. Zavolali, porozprávali sa, a Viera, jeho manželka, vedela vysvetliť, že to nejde. Tu sa Danka nahnevala.
– Ani to nepočúvaj. Jednoducho sa zbaľte a choďte.
– Zavolám im ešte raz.
Nový rozhovor nič nezmenil.
Viera veľmi zdvorilo, ale rozhodne oznámila, že na májové sviatky sú zaneprázdnení. Deti majú doplnkové hodiny, a oni majú naplánovaný výlet. Okrem toho ani peňazí na hostí nemajú.
– Vraveli, že odchádzajú, – povedala Danka mame.
– Never tomu. Špeciálne to hovorí takto.
V ich rodine Vieru nikto nemal rád. Ako sa objavila, Tomáš začal mať vlastný názor. Predtým ho mohli presvedčiť na čokoľvek. Teraz sa museli dohadovať.
– Myslíš?
– Samozrejme. Ani sa tým nezaoberaj. Zajtra začni baliť veci. V sobotu – na vlak. Privítajú vás doma, nebudú mať na výber, takže vás pustia.
Samozrejme, pochybnosti tam boli. Danka bola ako jej mama. Ale aj ona pochybovala, či je dobré ísť k ľuďom, ktorí jasne povedali, že nemajú možnosť hostiť ich.
– Nemajú chuť. Ale príležitosť nájdeme, – mama akoby jej čítala myšlienky, – Vidím, že pochybuješ. Chceš oddychovať? Oddychuj. Okrem toho to nie je len o tebe. Aj Iva a Juraj chcú odpočinok, a aj tvoj muž. Takže nepochybuj. Keď prídete, nebudú mať na výber.
– Dobre.
Všetko už bolo naplánované. Preto mama dokázala Danku presvedčiť. Dievča ani nepopieralo, že takýto variant jej vyhovuje. Oni potrebovali. Ostatní nejako prežijú.
***
Pred masívnymi dverami bytu Viery a Tomáša s kuframi stála Danka a vytáčala číslo. Prečo ešte nikto neotvoril?
– Ahoj. Kde ste? – hneď sa pýtala Danka, znova stlačila tlačidlo zvončeka.
– Ahoj. Čože? Na ryby sa práve chystáme.
– Aké ryby? Nemáte tam predsa žiadnu rieku.
– Akože nie? Rieka aj jazero. Skvelý hotel. Presne to, čo sme chceli. Večer bude aj zábavný program.
– Nie ste doma?
– Viera vám to predsa hovorila. Pri mne. Áno, určite si to pamätám.
Samozrejme, Danka si to pamätala. Ale neverila, že je to pravda.
– Prišli sme k vám. Stojíme pri dverách. Čo teraz máme robiť, ak ste najprv pozvali a potom sami odišli?
– Prepáč, samozrejme, ale my sme vás nepozvali.
– Aký rozdiel? Veď sme tu.
– Nájdite si hotel. Prepáč. Ale hovorili sme, že nemôžeme vás pozvať.
Ďalej sa Danka nechcela rozprávať. Bola presvedčená, že Viera a Tomáš sa zachovali zle.
