– Soňa, si doma?
– Nie, práve idem. Čo sa deje?
– Potrebujem sa s tebou porozprávať. Kedy asi prídeš?
– Tak za polhodinu. Čo sa stalo, mama?
– Dozvieš sa potom.
Tento rozhovor prebehol medzi Soňou a jej mamou Valériou Svobodovou.
Sotva sa Soňa stihla prezliecť a vyložiť nákup, pri dverách zazvonil zvonček.
– Mama, čo sa stalo?
Valéria Svobodová si podozrivo premerala byt a vošla ďalej.
– Vidím, že máte nový televízor.
– Áno.
– Darí sa vám – zamrmlala matka a zamierila do kuchyne.
– Čaj, káva?
– Zvládnem to. Prišla som kvôli niečomu inému.
Práve vtedy Valéria Svobodová zazrela drahú klobásu a kopu ovocia.
– Hovorím, že sa vám darí. Koľko ste toho nakúpili.
– Áno, mami. Môžeme si to dovoliť.
– Na rozdiel od nás, sme s otcom celý život pracovali vo fabrike, a vy, vidíte, máte svoj biznis. Vy ste mali šťastie!
Áno, naozaj Soňa a jej manžel Pavol mali svoj biznis, ktorý vytvorili sami od základov. Nikto im nepomohol ani im nedal peniaze na počiatočné investície.
Všetko dosiahli vlastným úsilím. Riskovali a vzali si úver. Bola to hrozba zlyhania a zadlženia. Vtedy im nikto nepomohol. A potom ich začali obviňovať, že žijú lepšie ako ostatní členovia rodiny.
Podľa nálady matky Soňa dobre vedela, že teraz nemôže očakávať nič dobré. Buď to bola ďalšia požiadavka, alebo výčitka.
– Chcela som sa s tebou porozprávať o tvojej sestre Gábo. Už mesiace pracuje za nízky plat. No, vieš, že sa zamestnala ako predavačka-konzultantka.
– Áno, viem – prikývla Soňa.
– Takže som si myslela, že by bolo dobré, keby si ju zamestnala vo vašej firme.
– V akom zmysle? – prekvapila sa Soňa.
– No priamo. Nepotrebujete zamestnancov?
– Nie, už máme plný stav.
Valéria Svobodová sa na dcéru posmutne pozrela.
– To znamená, že nie sú žiadne voľné miesta?
– Hovorím, že nemáme žiadne otvorené pozície.
Ale matku tento argument nezastavil a pokračovala vo svojom.
– Vieš, mám dojem, že jednoducho nechceš pomôcť svojej sestre. A tak si hľadáš výhovorky.
Soňa dobre vedela, prečo matka začala tento rozhovor. Niet divu, stávalo sa to pomerne často.
Od detstva bolo jasné, že Gábo ako mladšiu dcéru milovala Valéria Svobodová viac. A vždy sa snažila dať jej to najlepšie.
A tak si Gábo zvykla, že vždy dostane všetko. Na rozdiel od Sone, ktorá sa snažila všetko zarobiť a túžila po lepšom živote.
Keď rodičia pracovali, mladšia sestra sa nevedela prinútiť pracovať. Nakoniec musela, pretože z jedného dôchodku sa dá ťažko žiť.
Bez vzdelania a pracovných skúseností ju nikde veľmi nevítali. Na rozdiel od Sone, ktorá pracovala od 18 rokov a súčasne získavala vysokoškolské vzdelanie.
Postupne pracovala na tom, aby spolu s manželom otvorili vlastný biznis a žili podľa svojich predstáv. No Gábo nebolo spokojné so životom. Ale sama tiež nechcela nič zmeniť.
Oveľa lepšie je, keď to niekto urobí za ňu. Jej matka napríklad, alebo sestra. A Valéria Svobodová sa príliš neodlišovala. Verila, že Soňa je povinná pomôcť svojej mladejšej sestre. Preto trvala na svojom.
– Mama, už som ti všetko vysvetlila.
– Skutočne. Je pre vás jednoduchšie zamestnať cudzích ľudí ako pomôcť svojim.
Ale Soňa a Pavol mali jedno pravidlo, ktorého sa držali – nezamestnávať príbuzných a známych. Prečo? Pretože tí začínajú lenivo pracovať a zneužívať situáciu.
Takúto chybu už raz spravili a potom sa rozhodli, že sa to nikdy viac nebude opakovať. Nakoniec nemožno zamieňať biznis a priateľské vzťahy. To isté platí aj pre príbuzných.
No nebola to jediná dôvod, prečo Soňa nechcela pomôcť svojej sestre. Od začiatku ich vzťah nikdy nebol práve najlepší.
Dá sa povedať, že sa od detstva nemohli zniesť. Základ bol položený v čase, keď matka začala robiť rozdiely medzi nimi a neustále uprednostňovala Gábo.
Nakoniec, čo vlastne očakávala pri takomto postoji k staršej dcére?
– Mama, hovorím, že nemôžem pomôcť. Nikoho nebudem prepúšťať a Gábo tiež nebudem zamestnávať.
– Si sebecká, to sa nedá poprieť! Ale čo od vás môžeme čakať. Ste zabezpečení a nerozumiete nám, obyčajným ľuďom.
Valéria Svobodová sa otočila a zamierila k dverám. Napriek prejavu hnevu a urážky si však tašku s nákupom zobrala so sebou.
Soňa ju nezastavila, pretože vedela, že to nemá zmysel. Nakoľko by takýto krok matka považovala za slabosť.
Večer sa vrátil domov Pavol a podľa výzoru svojej manželky pochopil, že plakala.
– Soňa, čo sa stalo?
– Mama prišla.
– Jasné. Zase prosila o sestru?
– Áno.
Pavol objal Soňu pevne, čím jej ukázal, že ju podporuje.
– Dúfam, že si nebrala jej slová príliš k srdcu?
– Nie, už som si dávno zvykla na jej správanie – pokrútila hlavou Soňa.
– To je správne. Sama dobre vieš, že ak raz povolíš, hneď ti skočia na krk.
– Áno, viem, ale aj tak je to smutné.
Zazvonil telefón a na displeji sa objavilo číslo Gábo.
– Počúvam – odpovedala bez záujmu.
– Nechápem, ako ti môže byť tak ľúto?
– V akom zmysle? Gábo, o čom hovoríš?
Najskôr si Soňa myslela, že hovorí o práci, ale potom sa ukázalo niečo iné.
– Videla som, že mama doniesla klobásu a ovocie. Prečo si jej to dala tak málo? Mohla si dať viac. Veď máte dobré príjmy.
Soňa si povzdychla a potom odpovedala:
– A prečo by si si vôbec myslela, že ti niečo dlhujem?
– Pretože som tvoja sestra a máš mi pomáhať.
– Nie, milá moja. Nič ti nedlžím. Rovnako ako ty mne. Každá z nás žije svojím životom a podľa svojich možností. Chceš žiť lepšie – hľadaj si cestu. Nepočítaj s darmi.
Myslela si, že po tomto sa Gábo určite rozhnevá a zavesí, ale našla odpoveď.
– Samozrejme, ľahko sa ti hovorí, keď máš vlastný biznis a všetko na podnose. A ako je mne?
– Tak si sama vybuduj niečo svoje, v čom je problém? Choď do toho!
Soňa sa nechcela viac počuť obvinenia. Vedela, že sestra a matka sú nezmeniteľné. Dokazovať im svoju pravdu sa nevyplatí.
Naozaj, treba si vážiť tých, ktorí si vážia teba, a nesnažiť sa niekomu zavďačiť len preto, že je tvoj príbuzný.
