Z dôchodku si pani Darina Ivanovna, okrem platenia nájomného a nakupovania potravín vo veľkej zľave, dovolila malý luxus – balíček zrnkovej kávy.
Zrnka už boli pražené, a keď odstrihla rožok balíčka, šíril sa z nich úžasný vôňu. Vdychovať túto vôňu musela so zatvorenými očami, zbaviť sa všetkých myšlienok a cítiť len ten báječný pach. Tá vôňa jej prinášala silu a pamäťou sa vrátila do dievčenských snov o vzdialených krajinách, kde počuť vlnobitie oceánu, zvuk tropického dažďa, tajomné šuchotanie v džungli a divoké kriky opíc na lianách.
Nič z toho nikdy nevidela, ale spomínala si na rozprávanie otca, ktorý často trávil čas na výpravách v južnej Amerike. Keď bol doma, rád rozprával Daške o dobrodružstvách v údolí Amazonky s nadýchnutím vône silnej kávy, a jej vôňa jej teraz vždy pripomínala jeho – suchého, šlachovitého dobrodruha.
Vedela, že jej rodičia neboli biologickí. Pamätala si, ako ju na začiatku vojny, trojročné dievčatko, našla žena, ktorá sa stala jej mamou na celý život. Nasledovalo všetko, ako to má byť: škola, štúdium, práca, manželstvo, narodenie syna a nakoniec výsledok – osamelosť. Syn pred dvadsiatimi rokmi súhlasil s návrhom manželky a presťahoval sa s rodinou do krajiny menom Izrael, kde žil v meste Haifa. Za celé tie roky navštívil rodné mesto len raz. Stále sa telefonovali, syn jej mesačne posielal peniaze, ale ona ich nemíňala – šetrila na osobitnom účte. Za dvadsať rokov sa nazhromaždila pekná suma, ktorá sa raz vráti synovi. Neskôr…
V poslednom čase ju prenasledovala myšlienka, že prežila dobrý život, plný lásky a starostlivosti, ale – cudzí. Keby nebola vojna, mala by inú rodinu, iných rodičov, iný domov. A tým aj iný osud. Skutočných rodičov si takmer nepamätala, ale často si spomínala na dievčatko, rovesníčku, ktoré bolo vždy vedľa nej v tých takmer batoľacích rokoch. Volala sa Marienka. Takmer sa môže počuť, ako ich volali: „Marienka, Daška!“ Kým jej bola? Kamarátkou, sestrou?
Rozmýšľanie prerušil krátky signál mobilného telefónu. Pozrela sa na obrazovku – dôchodok prišiel na jej kartu! To je výborné, veľmi sa to hodí! Môže sa prejsť do obchodu a kúpiť si kávu – poslednú uvarila včera ráno. So starostlivosťou sa vyhýbala jesenným kalužiam kráčajúc s paličkou k obchodu.
Pri dverách obchodu sa chúlila malá, pásiková mačička, ktorá sa so strachom dívala na okoloidúcich aj na sklenené dvere. City ju pohnuli: „Chudinka, mrzne a asi je aj hladná. Vzala by som ťa domov, ale komu by si bola potrebná po mne? Mne zostáva len… Dnes nie, tak zajtra.“ Ale zo súcitu kúpila nedrahý balíček krmiva.
Starostlivo vytláčala želatínovú hmotu do plastového podnosu a mačka s láskou pozerala na svoju dobrodinku, čakajúc. Otvorili sa dvere obchodu a objavila sa veľká žena, ktorej výraz tváre nepredznamenal nič dobré. Bez slov nakopla podnos s krmivom tak, že želé sa rozletelo po chodníku:
„Stále im to hovoríte, ale nič nepomáha!“ zvolala. „Nemali by sme ich tu krmiť!“ a obrátila sa, nervózne odchádzajúc.
Mačka, obzerajúca sa, začala zbierať kúsky jedla z chodníka, zatiaľ čo pani Darina, zadýchaná od rozhorčenia, pocítila prvý záchvev nadchádzajúceho záchvatu. Ponáhľala sa k autobusovej zastávke, kde boli lavičky. Sadla si na jednu z nich a horečne hľadala vrecká, dúfajúc, že nájde tabletky, ale márne.
Bolesť bez milosti narážala vlnami, hlava ako v zovretí, v očiach čierno, zo srdca sa dral ston. Niekto sa dotkol jej ramena. Ťažko otvorila oči – mladé dievča sa na ňu so strachom dívalo:
„Je vám zle, babička? Ako vám môžem pomôcť?“
„Tam, v taške.“ – slabé prstom ukázala pani Darina. „Je tam balíček kávy. Otvor ho a rozbaľ.“
Nádych tej kávy trochu umiernil bolesť.
„Ďakujem, dievčinka.“ – Ticho povedala pani Darina.
„Volám sa Paulínka, a ďakovať musíte mačke,“ – usmialo dievča. „Bola pri vás a tak hlasno mňaukala!“
„A tebe ďakujem, moje drahé zlatíčko,“ – pohladila mačičku, ktorá s ňou sedela na lavičke. Preberať ju začalo to dievča.
„Čo sa stalo?“ so záujmom sa pýtala.
„Záchvat, dievčinka, migréna,“ priznáva Darina. „Prežila som niečo…“
„Odprevadím vás domov, sama by ste ťažko kráčali…“
„Moja babička máva tiež migrény,“ rozprávala Paulína, keď u pani Dariny popíjali slabú kávu s mliekom a sušienkami. „Vlastne, je mojou prababičkou, ale ja ju volám babička. Žije na dedine, s mojimi rodičmi. Študujem tu na zdravotníckej škole. Babičkino volanie „dievčinka“ znie presne ako vy a vy jej tak veľmi pripomínate, že som si najprv myslela, že ste to ona! A skúšali ste hľadať svoju rodinu, tú skutočnú?“
„Paulínka, dievčinka, ako ich nájdem? Veď si ich sotva pamätám. Ani moje priezvisko, ani odkiaľ som.“ Rozprávala Darina, hladkajúc mačku na kolenách, ktorá sa tam pohodlne rozložila. „Pamätám si na bombové útoky, keď sme jazdili na vozíku, potom na tanky… Ale utekala som tak, že som si to nevedome pamätala! Hrôza! Celý život hrôza! Potom ma našla žena, ktorú som celý svoj život volala mamou, a teraz je pre mňa naozaj mama. Po vojne prišiel jej muž a stal sa mojím najlepším ockom na svete! V mojom živote mi zostalo len moje meno. A moja skutočná rodina pravdepodobne zahynula, tam, pod bombami. Aj mama, aj Marienka…“
Opäť sa necítila sama doma. Neprehliadla, ako sa pri tých slovách Paulína trhla a pozrela na ňu svojimi veľkými, modrými očami:
„Pani Darina, a máte na pravom pleci materské znamienko, ako list?“
Prekvapená žena sa zakuckala kávou, zatiaľ čo mačka na ňu uprela svoj pohľad.
„Odkiaľ to vieš, dievčinka?“
„Má ho aj babička,“ – ticho povedala Paulína. „Volá sa Mária. Doteraz nedokáže zadržať slzy, keď spomína na svoju dvojičku – sestričku Dašku. Zmizla pod bombami, pri evakuácii. Keď nacisti preťali cestu, museli sme sa vrátiť domov a tam prežili okupáciu. A Daška sa stratila. Nikdy sa ju nenašli, koľko len hľadali…“
Ráno Darina nemohla nájsť kľud. Chodila od okna k dverám, očakávajúc návštevu. Sivá, pásiková mačka ju neopúšťala, v obavách jej hľadela do tváre.
„Neboj sa, Margotka, som v poriadku,“ upokojovala svoju miláčika. „Len srdce bije…“
Konečne zazvonil zvonček. Darina, rozrušená, otvorila dvere.
Dvaja starší ženy, bez slova a zamračene, sa na seba dívali s plnou nádejou. Ako v zrkadle videli nevyblednuté modré oči, strieborné kučeravé vlasy a bolestné vrásky v kútikoch úst.
Napokon návštevníčka zhlboka vzdychla, usmiala sa, vykročila dopredu a objala hostiteľku:
„Ahoj, Daška!“
Na prahu stáli, utierajúc si slzy šťastia, ich blízki ľudia.
