PEŠO K HVIEZDAM
– Kirjanová, raňajky. – Sanitárka vstúpila do izby s vozíkom. Kika pootvorila oči a neochotne obrátila hlavu smerom k dverám.
– Nepotrebujem, ďakujem. – Odpovedala.
– Ale, ale, mladá dáma, potrebujete nabrať sily. – Za sanitárkou vošiel do izby doktor.
Kika zostala ticho. Sanitárka rýchlo položila na stolík tanier s kašou a pohár s čajom. Šepnula:
– Zjedz to, Jožko Michalovič má pravdu. – A narýchlo opustila izbu.
– Ako sa dnes máte? Máte jarnú náladu? – Jožko Michalovič sa usmial.
– Ani nie. – Odpovedala Kika smutne a obrátila sa k oknu.
– To je dobre. – Ignorujúc tón pacientky, pokračoval doktor. – Operácia je naplánovaná na zajtra. – Oznámil vážne.
– Zvýšia sa šance? – Kika sa obrátila.
– Bezpochyby. Hoci plné zotavenie ešte nejde predpokladať. – Priznal Jožko Michalovič.
– Budem môcť chodiť? – Kika sa napäla.
– Nechcem vám dávať falošné nádeje… – Po chvíľke odpovedal Jožko Michalovič. – Ale je potrebné využiť všetky možnosti.
– Chápen… – Kika sa znova obrátila. Ani si nevšimla, kedy Jožko Michalovič odišiel, ako ani to, že vtáky vonku už úplne jarne švitorili.
Nehoda bola hrozná. Za volantom sedela Kiina priateľka Danka. Snažila sa vyhnúť autu v protismere, no na šmykľavej ceste stratila kontrolu nad vozidlom a k zrážke došlo. Najväčší náraz zasiahlo miesto spolujazdca. Kika sa prebrala až v nemocnici. Ako sa neskôr dozvedela, Danku zasiahlo menej, no utrpela zlomeninu ruky a otras mozgu. Kika utrpela niekoľko zlomených rebier, otvorenú zlomeninu nohy a najhoršie – poranenie chrbtice. Prognózy boli veľmi zlé, šance, že Kika bude opäť chodiť, boli mizivé. Možno by bol niekto iný rád aj za to, že prežil, ale pre Kiku svet prestal existovať. Tanec bol pre ňu všetko: život, zárobok, inšpirácia. Pohyb jej bol ako vzduch pre ostatných. A čo teraz?
Ďalším úderom bola reakcia Artúra. Chodili spolu už dva roky a nedávno jej Artúr požiadal o ruku. Pred dvoma týždňami, keď sedel pri jej posteli, Kika bez slova pochopila, že svadba nebude. Keď mu Kika povedala o odhade lekárov, Artúr dlho sedel zamyslene, hľadiac do zeme, potom povedal, trochu neisto:
– Aj tak musíš myslieť na dobré veci. Všetko sa dá do poriadku.
Nasledujúce tri dni sa neukázal. Potom prišla krátka správa od neho: „Prepáč. Ja to nedokážem.“ Vnútri sa pretrhla posledná tenká nitka nádeje. Kika už neplakala, prázdnymi očami pozerala na biely strop a predstavovala si, ako na ňu ten strop padne a všetko sa skončí.
Mama, pohladzujúc Kiku po ruke, sa snažila utešiť ju, snažila sa usmievať, opakovala, že ešte nie je všetko stratené, že treba bojovať, že budú bojovať spolu. Ale Kika videla, že oči mamy sú červené od plaču, ktorý mal po odchode z izby. Jožko Michalovič, ošetrujúci doktor, tiež ustavične trval na tom, že treba bojovať.
– Prečo? – Raz sa spýtala Kika.
– Aby si bola šťastná. – Jednoducho odpovedal Jožko Michalovič.
– Už nikdy nebudem šťastná. – Kika odpovedala. Jožko Michalovič sa na ňu pozorne pozrel:
– Určite budeš. Ale je to viac na tebe ako na ostatných. Nemám veľa skúseností, ale stretol som ľudí, ktorí prekonali, zdalo sa, nemožné, zanechali dokonca nevyliečiteľné choroby v nemocnici, pretože chceli žiť, chceli sa tešiť zo života, chceli byť šťastní.
Kika neodpovedala. Ona nechcela žiť. Nechcela takto žiť. A aké to mohlo byť šťastie? – Pýtala by sa doktora, no rozhodla sa nepokračovať v rozhovore. Možno je to normou u lekárov povzbudzovať pacientov.
– Nespíš? – Jožko Michalovič ticho otvoril dvere, vpustiaci pásik svetla do tmavej izby.
– Nespím. – Odpovedala Kika, ani si nevšimnúc, že doktor ju oslovil na „ty“.
– Máš obavy? – Spýtal sa, posadnúc sa na stoličku pri okne.
– Nie. – Kika pokrčila plecami.
– Môžeš si predstaviť, že nehoda sa nestala. A teraz uplynulo desať rokov. Aký by bol tvoj život? – Spýtal sa Jožko Michalovič, hľadiac nie na Kiku, ale von oknom.
– Neviem. Možno by som ešte vystupovala. Alebo by som vodila dcéru na tanec. – Kika sa dokonca mierne usmiala, no potom si spomenula, že jej svadba sa nekonala. – Viete, on ma opustil. Hneď ako sa to dozvedel, opustil ma.
– Kto? – Jožko Michalovič už pochopil odpoveď. – Myslíš, že ťa miloval?
– Neviem. – Kika znovu pokrčila plecami. – Možno iba vo filmoch ľúbia natoľko, že sú pripravení ísť za tebou aj do ohňa aj do vody, zatiaľ čo v skutočnom živote iba sľubujú priniesť hviezdu z neba, ale v skutočnosti… – Kika sa odmlčala. Jožko Michalovič bol predsa len mužom. Veľmi mladým a sympatickým, ako Kika práve pochopila. Pravdepodobne má ženu alebo priateľku, a k nej sa správa úplne inak. On by pravdepodobne neuriekol v takejto situácii. V konečnom dôsledku aj jej, celkom neznámemu človeku, poskytuje podporu.
– Dobre, Kirjanová, spi. Aj pre teba budú hviezdy z neba. – Jožko Michalovič odišiel. Kika sa pozrela von oknom. Kúsok neba, posiaty hviezdami, bol naozaj viditeľný. „Keby teraz padla hviezda,“ – pomyslela si Kika, no žiadna hviezda nepadla, aspoň nie, kým Kika nezaspala.
– Ako sa máš? – Jožko Michalovič stál naproti jej posteli. – Dimitrij Mičo povedal, že operácia prešla dobre.
– Pravdepodobne. Ale nohy stále necítim. – Kika vzdychla.
– Pozri, čo som ti priniesol. – Jožko Michalovič podal Kike malú škatuľku. Kika ju otvorila a usmiala sa. Krabička bola plná žiarivých drobných hviezd-konfiet. – Ak budeš tvrdo pracovať, sama sa dostaneš pešo až k skutočným hviezdam. – Sľúbil doktor.
Rehabilitácia bola dlhá, únavná a, ako sa Kikovi zdalo, neprinášala výsledky. Teraz ju aj ona volala len menom. Často ju navštevoval. Hovorili ako starí priatelia, baviac sa na rôzne témy. Jožko vedel rozptýliť Kiku od pochmúrnych myšlienok a ona dokonca začala veriť jeho slovám, že úsilie neprinesie nič zbytočného.
– Ako sa máš dnes? – Jožko prišiel do izby po Kiino každodenným cvičeniach, počas ktorých sestrička snažila oživiť bezvládne nohy.
– Nič. – Kika pokrčila plecami.
– Rozkvitla orgován. – Jožko Kike podal, schoval za chrbtom, huňatú vetvičku. Kika vdýchla čerstvú, šteklivú vôňu. Potom s detským nadšením hľadala päťlistý kvet.
– A tu nič. – Kika nafúkla pery a pozrela hore.
– A tu? – Jožko Kike podal ešte jednu malú škatuľku. Ona sa usmiala, tešiac sa na ďalšiu porciu členkých hviezdičky. No, otvorením krabičky na chvíľu zamrzla. Na malom prsteni v lúčoch slnka sa jagala celkom iná hviezda – drobný kamienok.
– Vezmeš si ma? – Spýtal sa Jožko, keď Kika preniesla pohľad z prsteňa na neho. Kika mlčala. Jožko si vzdychol a posadil sa na posteľ.
– Sadol si mi na nohu… – Ticho povedala Kika. – Sadol si mi na nohu! – Už nahlas kričala a smiala sa. – Na nohu si sadol! Cítim! Cítim nohu!
Jožko vyskočil a tiež sa zasmial. A potom sa Kika rozplakala. Usmievala sa, ale po tvári jej tiekli slzy.
– Čo ti je? Bolesť? – Bol znepokojený Jožko. Kika potriasla hlavou:
– Pamätáš si, ako som povedala, že už nikdy nebudem šťastná? Skutočne som si to myslela. Ale dnes toľko šťastia naraz. No, ak si sa nebál pozvať za ženu zmrzačenú, dúfam, že ťa nevystraším, keďže plačem? – Kika sa znovu zasmiala.
– Nič ma nevystraší. – Odpovedal Jožko a s nehou sa pozrel na nevestu.
***
– Mami, videla si? Podarilo sa mi! – Antónia pribehla k lavici, na ktorej sedela Kika.
– Samozrejme, že som videla. A pre tatka som to celé natočila. Si naša šikovná. – Kika objala dcérku.
– Pani učiteľka Igorová povedala, že budem tancovať v strede. – Chválila sa Antónia. – Znamená to, že tancujem najlepšie zo všetkých?
– Áno. – Zašepkala Kika a taktiež šeptom prezradila dcére tajomstvo. – Ale ticho, namyslíš sa, a nič nevyjde. – Antónia chápavo prikývla. – A teraz sa zberajme, ideme privítať tatka z práce.
Uplynulo desať rokov. Tancovať na veľkom javisku Kika už nedokázala, ale na vlastnej svadbe tancovala dosť dobre. Ako poznamenal Jožko, určite lepšie ako on. Cesta k hviezdam bola pre Kiku dlhá, ale spoločne s Jožkom to zvládli. A aby to nikdy nezabudli, ani na to, že treba veriť v lepšie, snívať, nech sa deje čokoľvek, Kika navrhla vymaľovať strop spálne do tvaru hviezdneho neba. Jožko súhlasil. Ráno, keď otvárala oči, Kika presne vedela, že môže dosiahnuť na hviezdy rukou, stačí len chcieť. Na akékoľvek a vždy.
