Z dôchodku si Darina Ivanovna, okrem nevyhnutných platieb za energie a nákupov potravín na veľkých zľavách, vždy dovolila malý darček – vrecúško zrnkovej kávy.
Zrná už boli upražené a keď odrezala roh vrecúška, rozvinul sa omamný aróma. Musela sa nadýchnuť so zavretými očami a odpútať sa od všetkých zmyslov okrem čuchu. A vtedy sa dial zázrak! S nádhernou vôňou sa do tela vlievala energia, v pamäti sa objavovali dievčenské sny o vzdialených krajinách, v mysli sa zjavovala predstava morského príboja, zvuk tropického dažďa, tajomné šuchoty v hustom pralese a divoké výkriky opíc, ktoré sa hojdali na lianách…
Nič z toho nikdy nevidela, ale pamätala si rozprávanie otca, ktorý často trávil mesiace na výskumných expedíciách v Južnej Amerike. Keď bol doma, rád rozprával Darinke o dobrodružstvách v údolí Amazonky, popíjal silnú kávu a jej vôňa jej teraz vždy pripomínala jeho – chudého, zvráskaveného, opáleného cestovateľa. Vedela, že jej rodičia nie sú biologickí.
Pamätala si, ako na začiatku vojny ju, trojročné dievčatko, ktoré stratilo rodičov, našla žena, ktorá sa jej stala matkou na celý život. Potom – ako všetci ostatní: škola, štúdium, práca, manželstvo, narodenie syna a teraz výsledok – samota. Syn pred dvadsiatimi rokmi, na naliehanie svojej manželky, zvolil pre život inú krajinu a usadil sa s rodinou v Bratislave. Počas celého tohto času navštívil rodné mesto len raz. Volali si, syn jej mesačne posielal peniaze, ale ona ich nemíňala – šetrila na špeciálnom účte. Za dvadsať rokov sa nazbierala nemalá suma, ktorá sa vráti synovi. Potom…
V poslednom čase ju neustále prenasledovala myšlienka, že prežila dobrý život, plný starostí a lásky, ale – cudzí. Keby nebolo vojny, mala by celkom inú rodinu, iných rodičov, iný rodný dom. Znamenalo by to iný osud. Na svojich pôvodných rodičov si skoro nepamätala, ale často si spomínala na dievčinu – rovesníčku, ktorá bola vždy pri nej v tých takmer detských rokoch. Helenka sa volala. Občas akoby počula, ako ju oslovovali: – “Helenka, Darinka!” Kým jej bola? Priateľkou, sestrou?
Jej úvahy prerušil krátky signál mobilného telefónu. Pozrela na obrazovku – dôchodok prišiel na účet! To je dobré, veľmi vhod! Môže ísť do obchodu kúpiť kávu – poslednú uvarila včera ráno. Opatrne klopkajúc palicou po chodníku, obchádzajúc jesenné mláky, prišla ku vchodu do obchodu.
Pri dverách sa krčila sivá, pruhovaná mačička, opatrne pozerajúc raz na okoloidúcich, raz na sklenené dvere. V srdci sa jej pohlo súcit: – “Chudinka, mrzne a je určite hladná. Zobrala by som ťa domov, ale… Kto by sa o teba staral po mojej smrti? A mne ostáva… Možno jeden deň, možno nie.” Ale keďže jej ju bolo ľúto, kúpila jej lacné vrecúško krmiva.
Pozorne vytlacovala želé hmotu do plastovej nádobky, mačka trpezlivo čakala a dívala sa na svoju dobrodinku zamilovanými očami. Dvere obchodu sa rozleteli a na priedomie vyšla mohutná žena, ktorej výraz tváre neveštil nič dobré. Bez slov odkopla misku s krmivom, takže želé kúsky sa rozleteli po chodníku:
– Hovorí sa im, hovorí – a nikdy to nepomôže! – zakričala. – Nenakŕmujte ich tu! – A nervózne sa otočila na odchod.
Mačka, opatrne sa obzerajúc, začala zbierať kúsky jedla z chodníka a Darina Ivanovna, zadychčaná rozhorčením, pocítila prvý náznak blížiaceho sa záchvatu. Ponáhľala sa na autobusovú zastávku – iba tam boli lavičky. Sediac na jednej z nich horúčkovito prehľadávala vrecká v nádeji, že nájde tabletky, ale zbytočne.
Bolesť neúprosne narastala v vlnách, akoby jej hlavu zvierali do zveráka, ztmievalo sa jej pred očami, z hrude sa jej dral ston. Niekto sa jej dotkol ramena. S námahou otvorila oči – mladá dievčina sa na ňu vystrašene pozerala:
– Je vám zle, babička? Ako vám môžem pomôcť?
– Tu, v taške. – Darina Ivanovna slabo pohla rukou. – Tam je balíček kávy. Vytiahni ho a otvor.
Privoňala si k nemu, nadýchla sa vône opražených zŕn raz, dvakrát. Bolesť neprešla, ale ustúpila.
– Ďakujem ti, dievčinka. – Slabo povedala Darina Ivanovna.
– Volám sa Katka, ale poďakujte mačke. – Usmiala sa dievčina. – Bola pri vás a tak nahlas mňaukala!
– Ďakujem aj tebe, moja dobrá. – Darina Ivanovna pohladila mačku, ktorá sedela na lavičke s ňou. Tá istá pruhovaná.
– Čo sa vám stalo? – Úprimne sa zaujímala dievčina.
– Záchvat, dievčinka, migréna. – Priznala Darina Ivanovna. – Príliš som sa rozrušila, stáva sa…
– Doprevodím vás domov, sama sotva zvládnete dôjsť…
– … Moja babka – máva tiež migrénové záchvaty. – Hovorila Katka, keď v byte Dariny Ivanovny popíjali slabú kávu s mliekom a keksami. – Vlastne je to moja prababička, ale ja ju volám „babka“. Býva na dedine s mojou babkou, mamou a otcom. A ja študujem tu, na zdravotnej škole, na záchranárku. Babka, rovnako ako vy, ma volá dievčinko. A ešte – tak veľmi sa na ňu podobáte, že som si najprv myslela, že to je ona! A vy ste neskúšali hľadať svojich skutočných príbuzných?
– Katka, dievčinka, ako ich nájsť? Veď si ich skoro nepamätám. Ani priezvisko svoje, ani odkiaľ som. – Rozprávala Darina Ivanovna, hladkajúc ohrievajúcu sa mačku na kolenách. – Pamätám si bombardovanie, keď sme išli na povoze, potom tanky… A ja som bežala, bežala tak, že som sa nepamätala! Hrôza! Na celý život hrôza! Potom ma našla žena, tú som celý život volala mama a teraz je pre mňa mama. Po vojne prišiel jej muž a stal sa mi tým najlepším otcom na svete! Zostalo mi z môjho len meno. A moja skutočná rodina pravdepodobne zahynula tam pod bombami. A mama, a Helenka…
Nevšimla si, že po týchto slovách Katka trhla a pozrela na ňu veľkými modrými očami:
– Darina Ivanovna, a máte na pravom ramene materské znamienko, ktoré vyzerá ako lístok?
Zaskočená, skoro sa popila kávou a mačka sa na ňu pozorne pozrela.
– Odkiaľ to vieš, dievčinka?
– Moja babka má presne také isté. – Ticho prehovorila Katka. – Volá sa Mária. Doteraz sa nevie ubrániť slzám, keď si spomína na svoju sestričku – dvojča, Darinku. Stratila sa pri bombardovaní, počas evakuácie. Keď fašisti prerušili cestu, museli sa vrátiť domov, tam prežili okupáciu. A Darinka zmizla. Nikdy ju nenašli, hoci ju hľadali…
Od rána sa Darina Ivanovna cítila nervózne. Chodila od okna k dverám, čakala hostí. Sivá, pruhovaná mačka sa od nej nepohla ani na krok, znepokojene si prezerala jej tvár.
– Nemaj obavy, Maťka, so mnou je všetko v poriadku. – Upokojovala svoju mačku. – Len srdce bije…
Nakoniec zazvonil zvonček pri dverách. Darina Ivanovna, plná očakávania, otvorila dvere.
Dve staršie ženy, zamrznuté, mlčky sa dívali na seba s očami plnými nádeje. Akoby v zrkadle videli nezmenenú modrú farbu očí, šedivé lokne kučeravých vlasov a hlboké vrásky v kútikoch úst.
Napokon hosťka vydýchla úľavou, usmiala sa, vykročila vpred a objala hostiteľku:
– Ahoj, Darinka!
A na prahu, utierajúc si slzy šťastia, stáli jej blízki ľudia…
