Už nevidím východisko, duša ma bolí…
Môj život je nekonečný boj
Dobrý deň.
Píšem tieto riadky s ťažkým srdcom. Mám len 27 rokov, a už sa bojím budúcnosti.
Som unavený.
Rok za rokom sa všetko opakuje: chudoba, samota, sklamania.
Sviatky prichádzajú a odchádzajú, a ja ich ani necítim. Namiesto radosti len prázdnota.
Snažím sa veriť, že medzi všetkými tými klamstvami, zradou a krutosťou sú stále dobrí ľudia. Ľudia, ktorí môžu pochopiť, pomôcť, podporiť.
Ale s každým dňom je nádej menšia.
Zabudol som, ako sa usmievať.
Každým dňom mám menej sily.
Tí, ktorí sľúbili pomoc, zmizli
Mnohokrát som počul pekné slová.
– Som vždy pri tebe, priateľ!
– Sme rodina, môžeš sa na mňa spoľahnúť!
– Všetko bude dobré, nevzdávaj to!
Ale keď prišiel čas na skutky, ukázalo sa, že za týmito slovami nebolo nič.
Zostal som sám.
Bojujem s chudobou, s chorobou, s prázdnymi nádejami.
Operácia, na ktorú nemám peniaze
Nedávno mi lekári povedali, že potrebujem neodkladnú operáciu.
Problémy s obličkou sa zhoršujú.
Ale suma, ktorú treba zhromaždiť, je pre mňa nereálna.
Už dlho som bez práce. Už ani nepremýšľam o budúcnosti – len o tom, ako prežiť ďalší deň.
Klamstvo, zrada a stratené nádeje
Najviac ma nebolí choroba, ale ľudia.
Ľudia, ktorým som veril.
Tí, ktorí prisahali priateľstvo a lásku, ale v ťažkej chvíli sa otočili chrbtom.
Ako ľahko ľudia klamú… Ako ľahko hovoria pekné slová, ale neurobia nič.
Koľkokrát som počul sľuby:
– Nenecháme ťa!
– Pomôžeme ti!
A potom títo ľudia zmizli.
Pochopil som jednoduchú pravdu: v tomto chladnom svete rozhodujú skutky. Nie slová.
Jediný človek, ktorý ma nezradil
Nie som sám.
Je tu len jeden človek, ktorý je vždy pri mne.
Moja babička.
Je jediná, ktorá je so mnou, ktorá so mnou bojuje za každý deň.
Ale jej dôchodok nestačí na nič.
Platíme za elektrinu, za lieky – a zostávame bez haliera.
A musíme z niečoho žiť.
Musíme kupovať jedlo, drevo, platiť lekárom.
Prosím o pomoc.
Hľadím do očí okoloidúcich, ale oni sa len odvracajú.
Niekto nadáva, niekto opovržlivo usmeje.
Niekto dokonca využil moju biedu, ako tí, čo mi v lete sľúbili prácu na letovisku, a potom jednoducho nezaplatili.
Prečo nás Boh tak tvrdko skúša?
Každý deň sa pýtam sám seba: za čo?
Prečo ľudia, ktorí nikdy nerobili zlo, musia trpieť?
S babičkou sa modlíme každý večer.
Prosíme Boha o pomoc.
Ale počuje nás?
Prečo nám posiela toľko skúšok?
Zaslúžil som si to?
Mám len 27 rokov. Nemám právo jednoducho žiť, jednoducho sa radovať, jednoducho dýchať bez strachu z zajtrajška?
Babička je staršia žena. Nezaslúžila si pokojné starobe?
Prečo je všetko naopak?
Prečo ona nesie mňa, keď by to malo byť naopak?
Stále chcem veriť v ľudí
Napriek všetkému sa nevzdávam.
Nechcem veriť, že v tomto svete zostala len chamtivosť, krutosť a zrada.
Viem, že sú čestní ľudia.
Sú ľudia, ktorí môžu pomôcť.
Sú ľudia, ktorí chápu, že dobrotivosť nie sú prázdne slová.
A možno jedného dňa takého človeka stretnem.
Pretože aj po všetkom, čo som prežil, stále verím.
