Z dôchodku si Anna Makovská, okrem nutných platieb za bývanie a občasného nákupu potravín vo výhodných baleniach, dovolila malý darček – balíček zrnkovej kávy.
Zrná boli už upražené a keď odstrihla rožok balíčka, šíril sa úžasný aróma. Vdychovať ho bolo treba so zatvorenými očami, odpojená od všetkého okrem vône a potom sa dial zázrak! Spolu s úžasnou vôňou sa do jej tela rozlievala sila, v pamäti sa vynárali dievčenské sny o vzdialených krajinách, bublal oceán, burácanie tropického lejaku, tajomné šuchoty hustého lesa a divoké výkriky opíc skákajúcich po lianách…
Nič z toho nikdy nevidela, ale príbehy jej otca, ktorý stále mizol v prieskumných výpravách po Južnej Amerike, si pamätala. Keď bol doma, často jej o dobrodružstvách v údolí Amazonky rozprával, upíjajúc silnú kávu, ktorá jej teraz vždy pripomínala jeho – štíhleho, zvráskaveného opáleného cestovateľa. Vedela, že rodičia nie sú jej praví.
Pamätala si, ako ju na začiatku vojny, trojročné dievča bez rodiny, našla žena, ktorá sa stala jej mamou na celý život. A potom? Tak ako u každého: škola, štúdium, práca, manželstvo, narodenie syna, a tak skončila sama. Syn pred dvadsiatimi rokmi, po súhlase s manželkou, zvolil inú krajinu za svoj domov a prosperoval s rodinou v Bratislave. Za ten čas navštívil raz. Občas si zavolali, syn jej mesačne posielal peniaze, no ona ich nevyužila – šetrila ich na špeciálny účet. Za dvadsať rokov sa nazbierala nezanedbateľná suma, ktorá sa raz vráti synovi. Potom…
V poslednom čase ju neopúšťala myšlienka, že prežila pekný život, plný starostlivosti a lásky, no nebol jej vlastný. Ak by nebola vojna, mala by inú rodinu, iných rodičov, iný dom. Teda aj osud by bol iný. Svojich pravých rodičov si takmer nepamätala, ale často si spomínala na dievčatko – rovesníčku, ktorá bola vždy po jej boku v tých takmer batoľacích rokoch. Volala sa Maťka. “Maťuška, Anička!” počula často. Kým bola? Kamarátkou, sestrou?
Myšlienky jej prerušilo zvonenie mobilu. Pozrela na obrazovku – dôchodok dorazil na účet! To je dobre! Môže sa prejsť do obchodu, kúpiť si kávu – poslednú si uvarila včera ráno. Opatrne kráčajúc s paličkou, obchádzajúc jesenné mláky, prišla k obchodu.
Pri dverách sa túlala šedá mačička s pásikmi, opatrne sledovala okoloidúcich aj sklenené dvere. V srdci jej zašklbala ľútosť: “Mrzne, chudiatko, a určite je aj hladná. Vzala by som ťa domov, lenže… Komu by si bola po mne potrebná? A ja už veľa času nemám… Dnes, zajtra.” Súcitne kúpila mačičke balíček lacného krmiva.
Opatrne vytlačila želé hmotu do misky, mačka trpezlivo čakala a pozerala sa na svoju zachránkyňu s vďačnými očami. Dvere obchodu sa rozleteli a na verandu vstúpila zavalitejšia žena s výrazom tváre, ktorý neveštil nič dobrého. Bez slov strelila misku s krmivom tak, že želé sa rozletelo po chodníku:
– Hovoríš im, hovoríš – bez účinku! – zasyčala. – Netreba ich tu kŕmiť! – a roztržito odišla.
Mačka, opatrne sa rozhliadajúca, začala zbierať kúsok po kúsku z jedla, a Anna Makovská, zadýchaná od rozhorčenia, pocítila prvé bodnutie prichádzajúceho záchvatu. Utekala k autobusovej zástavke – len tam boli lavičky. Usadla na jednej z nich, horúčkovito šmátrala po vreckách, dúfajúc, že nájde tabletky, no márne.
A bolesť bez milosti valila sa ako vlny, hlava bola akoby zovretá v zveráku, v očiach tmavo, z hrude sa deral ston. Niekto sa dotkol jej ramena. S držaním otvorila oči – mladá dievčina vystrašene na ňu pozerala:
– Cítite sa zle, pani? Ako vám pomôcť?
– Tam, v sáčku. – Anna ťažko zdvihla ruku. – Tam je balíček s kávou. Vyber a otvor.
Nadýchla sa vône pražených zŕn – raz, druhýkrát. Bolesť nezmizla, ale oslabila.
– Ďakujem, dievčatko. – Povedala slabým hlasom Anna.
– Som Lucia, a poďakovanie patrí mačke. – Usmiala sa dievčina. – Bola pri vás a hlasno mňaukala!
– Tiež ďakujem, moja milá. – Anna pohladkala mačku, ktorá s ňou sedela na lavičke. Tá istá, pruhovaná.
– Čo sa stalo? – Spravodlivo sa zaujímala dievčina.
– Migréna, dievčatko. – Priznala Anna. – Príšerne vystresovaná, stane sa…
– Odprevadím vás domov, sama asi ťažko pôjdete…
– … Aj moja prababička máva migrény. – Rozprávala Lucia, keď pili slabú kávu s mliekom a keksami u Anny doma. – Vlastne, je to moja prababka, ale ja jej hovorím babička. Žije v dedine s mojou babkou, mamou a otcom. A ja študujem tu, na zdravotnej ako zdravotná sestra. Babička mi tiež hovorí “dievčatko”. A ešte – ste jej tak podobná, že som si najprv myslela, že ste ona! A neskúšali ste hľadať svojich príbuzných, tých pravých?
– Lucinka, dievčatko, ako ich nájsť? Veď si ich skoro nepamätám. Ani svoje priezvisko, ani odkiaľ som. – Rozprávala Anna, hladkajúca mačku na svojom lone. – Pamätám si bombardovanie, keď sme išli na voze, potom tanky…
A ja som bežala, bežala tak, že som si to ani neuvedomovala! Horor! Na celý život hrôza! Potom ma našla jedna pani, celý život som ju volala mamou a teraz je pre mňa mama. Po vojne prišiel jej muž a stal sa pre mňa najlepším otcom na svete! Ostalo mi len meno. A moja pravá rodina bola, asi, zahubená, tam, pod bombami. A mama i Maťuška…
Ani si nevšimla, ako po týchto slovách Lucia zastavila pohľad a pozrela na ňu veľkými, modrými očami:
– Anna, máte na pravom ramene znamienko, ako list?
Prekvapene sa zadrhla kávou a mačka pozorne na ňu pozrela.
– Odkiaľ to vieš, dievčatko?
– Moja babička má rovnaké. – Ticho povedala Lucia. – Volá sa Mária. Stále nemôže zadržať slzy, keď si spomenie na sestričku – dvojča, Aničku. Stratila sa pri bombardovaní, počas evakuácie. Keď fašisti prerušili cestu, museli sa vrátiť domov, tam prežili okupáciu. A Anička sa stratila. Nikdy ju nenašli, koľko len hľadali…
Od rána si Anna nevedela nájsť miesto. Chodila od okna k dverám, čakajúc na hostí. Sivá, pruhovaná mačka jej nešla z očí, s nepokojom sa pozerajúc na tvár pani.
– Neobávaj sa, Maťa, so mnou je všetko v poriadku. – Upokojovala mačku. – Len srdce bije…
Napokon, zvonil zvonček pri dverách. Anna, rozrušená, otvorila dvere.
Dve staršie ženy, stuhnuté, ticho na seba hľadeli s očami plnými nádeje. Ako v zrkadle videli nezmenenú modrú, šedivé vlny kučier a smutné vrásky v kútikoch pier.
Napokon, hostka vydýchla, usmiala sa, vykročila smerom k nej a objala ju:
– Ahoj, Ani!
A na prahu, utierajúc si slzy šťastia, stáli rodinní ľudia.
