Z dôchodku si Hanka Hrčková, okrem povinných platieb za bývanie a nákupu potravín vo veľkom obchode, vždy dopriala malý darček – balíček kávy v zrnách.
Zrná boli už upražené a keď urobila malý rez na balení, vydávali neskutočnú vôňu. Vdychovala ju s privretými očami, aby sa oddala len čuchu, a vtedy nastal zázrak! S nádhernou vôňou akoby do nej prúdila sila, oživovali sa jej dievčenské sny o vzdialených krajinách, predstavy o oceánskych vlnobitiach, hukote tropického dažďa, tajomných šušťaniach v džungli a divokých výkrikoch opíc, ktoré sa hojdali na liánach…
Nič také nikdy nevidela, ale príbehy otca, ktorý sa často zdržiaval na výpravných expedíciách v Južnej Amerike, si pamätala. Keď bol doma, rád rozprával Hanke o dobrodružstvách v údolí Amazonky, popíjajúc silnú kávu, a jej vôňa jej vždy pripomínala tohto chudého, húževnatého, opáleného cestovateľa.
Že jej rodičia neboli biologickými, vedela vždy.
Pamätala si, ako ju na začiatku vojny, ako trojročnú, stratila svoju rodinu a vzala si ju k sebe žena, ktorá sa stala jej mamou na celý život. Potom nasledovalo všetko ako u každého: škola, štúdium, práca, manželstvo, narodenie syna, a teraz osamelosť. Syn, pred dvadsiatimi rokmi, po domienkovom presviedčaní manželky, sa rozhodol usadiť v inej krajine a užíval si života s rodinou v meste Bratislava. Počas celého tohto času navštívil rodné mesto len raz. Telefonovali si, syn jej mesačne posielal peniaze, ale ona ich nemíňala – odkladala ich na špeciálny účet. Za dvadsať rokov sa nahromadila slušná suma, ktorá sa raz synovi vráti. A potom…
Poslednou dobou ju neopúšťala myšlienka, že prežila dobrý život, plný starostlivosti a lásky, ale – nebol to život jej vlastný. Keby nebolo vojny, mala by úplne inú rodinu, iných rodičov, iný domov. Teda aj osud by bol iný. Svojich vlastných rodičov si skoro nepamätala, ale často si spomínala na dievčatko – rovesníčku, ktorá vždy bola pri nej v tých mliečnych rokoch. Vole sa Simonka. Niekedy sa jej zdalo, že počuje, ako ich volali: – „Simonka, Hankička!“ Kým jej vlastne bola? Kamarátkou, sestrou?
Jej úvahy prerušil krátky zvuk mobilného telefónu. Pozrela na obrazovku – dôchodok prišiel na kartu! To je výborné, veľmi vhodné! Môže si vyjsť do obchodu, kúpiť kávu – poslednú si uvarila včera ráno. Opatrne klopkajúc palicou po chodníku, obchádzajúc jesenné kaluže, prišla ku vstupu do obchodu.
Pred dverami sa krčila sivá, pruhovaná mačička, opatrne sledujúca okoloidúcich a sklenené dvere. Ľútosť prebudila v srdci: – „Chudáčik, pravdepodobne je hladná aj jej je zima. Vzala by som ťa domov, ale potom… Kto by ťa potreboval, keď mňa nebude? Aj tak… Možno nie dnes, ale zajtra.“ Ale ľutovala nešťastnicu, kúpila jej lacný balíček granúl.
Opatrne vytláčala želé hmotu do plastového podnosu, mačka trpezlivo čakala a pozerala na dobrodinku zamilovanými očami. Dvere obchodu sa rozleteli a na priedom vyšla zavalitá žena, ktorej výraz tváre neveštil nič dobré. Bez zbytočných slov odkopla podnos s krmivom tak, že želé kocky sa rozleteli po chodníku:
– Hovorím im, hovorím – žiadny úžitok! – prskla. – Nie je čo ich tu prikrmovať! – a s nervozitou odišla.
Mačka, opatrne sa rozhliadajúc, začala zbierať kúsok potravy z chodníka, a Hanka Hrčková, zadýchaná od rozhorčenia, pocítila prvý tlak nadchádzajúceho záchvatu. Pobrala sa k autobusovej zastávke – len tam boli lavičky. Posedela na jednej z nich, nervózne prehľadala vrecká v nádeji, že nájde lieky, ale bezúspešne.
Bolesť nemilosrdne prichádzala v vlnách, hlavu akoby tlačili do zovretia, oči temneli a z pŕs vyletel sten. Niekto sa jej dotkol ramena. Ťažko otvorila oči – mladé dievča na ňu vystrašene hľadelo:
– Je vám zle, babička? Ako vám môžem pomôcť?
– Tam, v taške. – Hanka Hrčková slabo pohla rukou. – Tam je balíček kávy. Vyber ho a otvor.
Priložila sa k baleniu, nadýchla sa vône upražených zŕn raz, druhýkrát. Bolesť neustúpila, ale oslabila.
– Ďakujem, dieťa moje. – Slabo povedala Hanka Hrčková.
– Volám sa Martinka, ale poďakujte sa mačke. – Usmiala sa dievča. – Bola pri vás a tak hlasno mňaukala!
– Aj tebe ďakujem, moja drahá. – Hanka Hrčková pohladila mačku, ktorá sedela vedľa nej na lavičke. Tá istá, pruhovaná.
– Čo sa vám stalo? – starostlivo sa pýtala dievča.
– Záchvat, dieťa moje, migréna. – Priznala sa Hanka Hrčková. – Prišla som o nervy, stáva sa…
– Odprevadím vás domov, ťažko by ste to zvládli sami…
– … Moja babička – má tiež záchvaty migrény. – Rozprávala Martinka, keď pili slabú kávu s mliekom a sušienkami v byte Hanky Hrčkovej. – Vlastne, je to moja prababička, ale volám ju babička. Ona žije na dedine, s mojou babičkou, mamou a otcom. Ja študujem tu, na zdravotníckej škole, aby som sa stala zdravotníkom. Babička ma tiež volá dieťa. A ešte – vy ste jej veľmi podobná, povodne som si myslela, že ste to vy! A neskúšali ste hľadať svojich príbuzných, tých skutočných?
– Martinka, dieťa moje, ako by som ich našla? Veď si ich skoro nepamätám. Ani priezvisko, ani odkiaľ pôvodne som. – Hovorila Hanka Hrčková, pohládzajúc mačku, ktorá sa jej usalašila na kolenách. – Pamätám si nálet, ako sme šli na povoze, potom tanky…
A ja som utekala, utekala tak, že som sa ani nepamätala! Hrôza! Na celý život hrôza! Potom ma vzala žena, ktorú som celý život volala mama, a dodnes je pre mňa moja mama. Po vojne prišiel jej muž a stal sa mi najlepším otcom na svete! Zostalo mi vlastné len meno. A moja rodina pravdepodobne zahynula tam, pod bombami. Aj mama, aj Simonka…
Ani si nevšimla, ako po týchto slovách Martinka strnula a pozrela na ňu svojimi veľkými, modrými očami:
– Hanka Hrčková, máte na pravom ramene znamienko v tvare lístka?
Odkvelé domáca zakašľala a mačka na ňu pozorne pozerala.
– Odkiaľ to máš, dieťa moje?
– Babička má presne také isté. – Ticho povedala Martinka. – Volá sa Mária. A stále nemôže zadržať slzy, keď si spomína na svoju sestričku – dvojičku, Hankičku. Stratila sa pri nálete, keď evakuácia prebiehala. Keď nacisti uzavreli cestu, museli sa vrátiť domov, kde prežili okupáciu. A Hankička zmizla. Nikdy ju nenašli, koľko len hľadali…
Hanka Hrčková od rána nemohla nájsť pokoj. Nervózne kráčala od okna k dverám, očakávajúc hostí. Sivá, pruhovaná mačka ju neopustila ani na krok, s obavami sa pozerajúc na tvár svojej paničky.
– Neboj sa, Maťka, mne je v poriadku, – upokojovala sa panička mačke. – Srdce len trošku preráža sa…
Konečne zazvonil zvonček pri dverách. Hanka Hrčková, nervózne otvorila dvere.
Dve staršie ženy, zamrznuté v rýchlom pohľade, ticho na seba hľadeli s očami plnými nádeje. Akoby v zrkadle videli nikdy nezmiznutú modrotu očí, sivé vlny kučier a smutné vrásky v kútikoch úst.
Nakoniec návšteva s úľavou vydýchla, usmiala sa, vykročila vpred a objala domácu:
– Ahoj, Hankička!
Vo dverách, utierajúc si slzy šťastia, stáli rodinní ľudia…
