Pozvala som si muža k sebe, no nepripravila som sa. Zdržala som sa, zrejme. V domácom župane, na stole kopa zemiakov, ktoré bolo treba očistiť.
A zrazu – zazvonil zvonček. Prišiel. Nemohla som ho nechať stáť na schodoch. Musela som otvoriť dvere v takom oblečení. A muž, mimochodom, prišiel prvýkrát. Samozrejme, nebolo to pohodlné.
Začala som mávať rukami a pozvala ho do obývačky. Sama som sa šla prezliecť do kúpeľne. Vyšla som po piatich minútach – muža nikde. Nejaké čudo. Odišiel?
Otvorila som dvere do kuchyne a vidím ho, ako čistí zemiaky. S nasadením naklonil hlavu na stranu. Stála som a obdivovala, pretože to bolo veľmi dojímavé. Niečo nežné sa objavilo v duši.
Príjemný človek, nedá sa povedať nič iné. Len sa kocháte. Nohavice a sveter ladené farebne, akoby sa navzájom dopĺňali. Nové ponožky – to je hneď vidieť. Úhľadný účes a vôňa jemného, vkusného pánskeho parfumu.
Po malej večeri sme sa rozhodli prejsť sa. Tlačili sme sa plecami v úzkej predsieni a smiali sa. Potom s majestátnym gestom podal kabát, akoby som bola princezná.
Je príjemné cítiť sa ako v centre pozornosti. Cítite sa ako niečo krehké a drahé, čo treba ochrániť.
Kráčajú po ulici a na menších kopčekoch a svahoch jemne podopiera lakťom. Otvorí dvere a trochu sa odsunie – prosím, prejdite.
Po ceste sme našli kvetinový stánok. Zatiahol ma za ruku. Predávajúcemu povedal: „Všetko, čo dáma chce.“ A dáma skromne požiadala o veľkú červenú ružu. On sa s úsmevom pozeral. Pokrútil hlavou. A o minútu mi podal kyticu z asi desiatich čerstvých kvetov.
Potrebovali sme kúpiť fľašu suchého vína, malý koláč a ovocie.
V obchode nevnucoval svoj názor, nedával rady, stál trochu bokom, ako páža kráľovnej. Je neuveriteľné, že na svete sú vychovaní muži. Kto by to bol povedal?
Večer som sa cítila šťastná. Niečo neuveriteľne radostné mi zrazu sadlo na hlavu, obklopilo ma nehou a srdce začalo jemne búšiť.
Zriedkavý kavalier, akoby ušiel zo stránok klasického románu. Občas mi napadlo: je to človek? Možno ilúzia?
S tanečným pohybom ma otočil, pozrel sa s veselosťou do očí, posadil ma na gauč. Silným a šikovným pohybom postavil stôl. Priniesol suché víno z kuchyne.
Úžasná intuícia: bez pýtania uhádol, kde sú poháre.
Poháre sa lesknú, ovocie sa usmieva, sviečky horia. Vedľa je galantný muž. Čo viac si priať? Nič. Je to vrchol, oslava šťastia, ktorú si žena len môže predstaviť.
Jeho telefón zrazu zazvonil. Trochu sa zamračil, oznámil, že volá mama. S nespokojným výrazom vyšiel na chodbu.
Poslúchajúc ženský inštinkt, som za ním šla nepozorovane.
– Áno, mama, samozrejme, mama.
A náhle ostrým hlasom: „Už mám dosť! Choď do…!“ A vyjadril, kam má ísť.
Preboha, pocítila som strach. Možno je sadista, možno má psychické problémy?
Čo teraz?
Vrátil sa s očarujúcim úsmevom, akoby sa nič nestalo. Predstierala som smútok. Povedala som, že priateľkin manžel prepadol alkoholu. A ona, chúďa, nevie, kam so synom utiecť. Prídu o pol hodiny. A prosebným zrakom: „Poďme zajtra pokračovať v našej oslave, dobre? Sama som z toho smutná.“
Odišiel. Nespala som celú noc. Srdce mi zožieral neznámy pocit. Ráno som napísala SMS: „Prepáč, ale nepáčiš sa mi. Bez vysvetlenia“.
