Naša tajná história má už 15 rokov. Rozhodla som sa ju porozprávať, keďže manžel už o nej vie.
Pred pôrodom som strávila 26 dní na udržiavaní tehotenstva – bol to taký mega-dovolenkový oddych pred bezsennými nocami. So mnou na izbe ležala Jana – 21 rokov, pekná, zo strednej vrstvy, žila s rodičmi, dieťa nebolo plánované, otec dieťaťa nebol nadšený a nechcel sa oženiť – bežná situácia, no ona ju nevnímala ako katastrofu, o tom sme sa ani nerozprávali. Raz len povedala, že jej mama si praje vnučku a tatkovi je jedno, koho bude učiť bicyklovať. Veľa sme sa spolu rozprávali, spoločne sme maškrtili.
Jedného rána počas prehliadky sa jej doktor spýtal:
– Nepremýšľali ste si to rozmyslieť?
– Nie, – odpovedala rozhodne.
– Sestra vám donesie formulár. Podľa zákona máte 6 mesiacov na rozmyslenie.
Nad niečím som zamyslela, ale bála som sa spýtať. Pred obedom sestrička priniesla dokumenty a Jana ich vypísala. Hlava mi šla prasknúť z premýšľania, nedalo sa mi viac mlčať.
– Čo je to?
– Zriekanie.
– Prečo!? Veď dospejete, rodičia pomôžu, ste mladá, silná. To nemôžete!
– Ešte detí narobím! Teraz nie je vhodný čas, nechcem ho!
Jej odpoveď bola chladná… nebola v nej žiadna bolesť, ľútosť k dieťaťu, žiadne slzy, ani sa neodvrátila, zatiaľ čo ja som iba čakala, kedy zaplače – vtedy by som ju možno prehovorila! Ale neplakala. Viac sme spolu nechodili na prechádzky, takmer nehovorili.
Začala som snívať o tom, že si to dieťa zoberiem domov. Po prvej noci premýšľania, nevediac, kde končí ten jej formulár, som ráno išla k svojej lekárke. Povedala som, ako to je, a tak sme šli za vedúcim pôrodného oddelenia. Tam som to znova vyrozprávala. Šli sme za primárom. Až tam som všetko vyslovila:
– Dá sa to zariadiť tak, že by som ho porodila ja, a ona… by neporodila? Neviem ako, ale aby bol úplne môj? Aby som nemusela vysvetľovať manželovi a príbuzným, len jednoducho – porodila som dvojčatá a hotovo! Mala som hrozný nadbytok plodovej vody, a tá myšlienka ma fascinovala.
Doktori otvorili ústa. Primár pretočil očami.
– Čo to, dievča? To by bolo proti zákonu! Chcete, aby som pre vás šiel do basy?
– No akože vám to môže vadiť?! Niečo vymyslite! Prosím! Aj keď porodíme na iné dátumy, zapíšte to s mojím pôrodom! No úplne zle som to povedala, a urazení lekári ma vyhodili von.
Tú noc Jana porodila. Bola som smutná, ale dúfala som, že Boh tomu dieťaťu pripravil dobrý osud. Snažila som sa na to nemyslieť, aby som sa nerozplakala, a hladila som svoje brucho.
Na druhý večer u mňa začalo rodiť. Pôrod bol ťažký. O 6:55 som sa stala mamou malej Janky.
Ihneď po pôrode mi, ešte rozkročenej po pôrode, prišiel k posteli primár:
– Nechceli by ste si to rozmyslieť?
Nechápala som, o čom hovorí. Keď mi to došlo, zavrtela som hlavou:
– Nie! Nie! Nie! Nechcela som!
Takto som porodila dvojičky – Matúška a Janku. Matúško pil ako malý čerpadlo, zatiaľ čo Janka bola dosť lenivá, ale tiež naberala na váhe.
Primára som sa spýtala, ako môžem pomôcť oddeleniu. Napísal zoznam a povedal:
– Čím viac, tým lepšie, toho stále nie je dosť.
Manželovi som telefonicky o dvojičkách nepovedala. Nechala som ho prísť. Keď muž vošiel, až si prisadol na stoličku a poprosil o vodu. Vypil ju a pýtal sa:
– A ultrazvuk… hm, ten… vieš, čo sa ako volajú?
– Akú máš predstavu?
– Mysleli sme meno Janka, ale teraz… – vstal náhle a usmial sa akosi nostalgicky – Pomenovali by sme ho po dedkovi – Matúš?
Jasné, súhlasím. Plakala som, a on si myslel – od radosti. Áno, aj od radosti, a zároveň som si uvedomovala, čo robím, že mu klamem, že budem klamať všetkým o dva dni. Bála som sa.
Netuším, ako to celé zariadili, ale od začiatku sme mali všetko v poriadku – od pásikov po prepustenie z pôrodnice.
21. apríla mali moje deti presne 15 rokov. Išli sme na ryby osláviť to. Matúšovi sme dali rybársky prút s navijakom, Janke horský bicykel. Tam som sa rozhodla, že to manželovi poviem, ale triezva to nezvládnem – bála som sa jeho reakcie, po poháriku je však strach menší. Cestou domov som v obchode zobrala dve fľaše vína. Na mužovu otázku, že načo, som odpovedala: „Veď je sviatok.“ Deti zaspali neskoro a ja som pripravila oslavu na kuchyni. Keď zostala len troška druhej fľaši, povedala som mu to. Igor počúval a potom povedal:
– Neverím.
– Dám ti kríž! –krivý opitý kríž, des!
Na druhý večer sa spýtal:
– Je to pravda?
– Áno, teraz som nebola tak odvážna, hlava mi visela nižšie ako plecia.
Dlho sme sa rozprávali, plakala som. Akoby kameň padol mi zo srdca, muž ma pochopil.
– No teda… ty si! Matúš, Janka, poďte sem! – deti prišli a ja som stuhla. – Vaša mama je silná a múdra žena! Buďte s ňou opatrní, a milo sa pousmial.
