Emília – najbližšia priateľka mojej manželky, sa neustále dostáva do nepríjemných situácií, aj keď pre to nič špeciálne nerobí. Taký má jednoducho osud, neuveriteľne smolný. Prvý zvláštny prípad sa jej stal asi pred tromi rokmi.
Emília sa vracala z práce o polnoci, zaparkovala auto a ako zvyčajne sa rýchlym krokom pustila na vzrušujúci beh k vchodovým dverám. Tieto tri metre však nedobehla. Z tmavého priestoru vystúpili dvaja ľudia v kapucniach a zastavili ju: Zastavte sa, prosím, požiadali ju o peniaze, šperky a iné veci, a aby sa obeť nezapojila do zbytočných diskusií, jeden z nich uderil Emíliu pálkou po hlave.
Výsledkom bolo otras mozgu, veľká hematóm a ešte niečo málo: kabelka s dôležitými dokumentmi, peniazmi, kľúčmi a inými právami a pasmi. Po náraze z tmy napísala chudera oznámenie na políciu. Policajti síce zdráhavo otvorili prípad, ale hneď ho aj uzavreli s konštatovaním: “Pre nedostatok dôkazov proti známym páchateľom”.
Emília sa cítila utláčaná, ale nevzdala sa, išla po bytoch a spýtala sa celého svojho domu, či niekto niečo videl alebo počul.
Nakoniec mala šťastie, našiel sa človek, ktorý mal v ten večer pri vchode zaparkované auto s aktívnou kamerou, a čo viac, tento človek video odniesol na políciu (približne v rovnakom čase, keď Emília s obviazanou hlavou robila oznámenie). Mužovi s aktívnym prístupom poďakovali, ale povedali, že moment útoku je viditeľný slabo, a slová sa vôbec nedajú rozpoznať. Áno, tváre sa mihli, keď bežali okolo auta s dámskou kabelkou, ale čo tváre? Bežné tváre. Ak by na tričkách tých chlapov boli napísané číslo pasu a adresa, alebo keby aspoň nahlas a jasne oznámili do kamery svoje priezviská, tak áno, ale tak to nie. Ak nemáte viac, ďakujeme za informáciu a nepoškodzujte nám prácu. Emília musela ustúpiť a video si nechať len na pamäť.
Odvtedy sa jej manžel snažil chuderu čakať pri parkovisku, a deti sledovali z okna.
Ale aj manžel bol zamestnaný človek a občas prišiel z práce ešte neskôr. Chcela či nechcela, niekedy musela Emília ísť sama od auta k vchodu a skôr či neskôr sa scenár skoro úplne zopakoval. Rozdiely boli v malých detailoch: po presne rovnakom údere do hlavy obeť tentoraz neklesla, ale použila vlastné improvizácie – stihla postriekať útočníkov sprejom, preto boli údery len dva (druhý oveľa silnejší ako prvý).
No polícia sa ani neodchýlila od svojho predošlého plánu pátrania a tentoraz uzavrela prípad oveľa rýchlejšie ako prvý, pretože obeť vôbec nevidela tváre útočníkov. Odvtedy ubehol náročný rok, počas ktorého manžel zbalil kufre, rozlúčil sa a navždy odišiel hľadať jednoduchší život v zahraničí, zatiaľ čo Emília si stihla vymeniť niekoľko pracovných miest, zmeniť účes a prerobiť byt.
A tak jedného dňa Emília zašla na autoumyváreň a spoznala jedného zo svojich útočníkov, zrejmé bolo, že ten človek dobre pozná zamestnancov umyvárne a ani im nebol neznámy. Na polícii jej však odvetili jasne: „Aj keby to bol on, nemáme, čo mu predložiť, to video nemôže byť dôkazom, je nekvalitné, ani nie je jasné, či vás skutočne udrel do hlavy, alebo len vyšiel z vchodu s pálkou, a vôbec, či je to on? A nikto nám neumožní mať permanentnú zálohu na autoumyvárni, aby sme niekoho chytili, takže sa lepšie poistite, nosením nemeckej prilby, ak už sa túlate po nociach.“
Ubehol ďalší rozprávkový rok, počas ktorého sa úplne upokojili bolesti hlavy a navyše sa Emília zamilovala do skaly a dokonca šťastne za ňu vydala. Onedlho starý prípad obratne povytiahol z police policajného archívu, oživil sa a oboch útočníkov rýchlo chytili ako voške pod lupou a púťou poslali na dvanásť rokov do hlbín ďalekého, ďalekého múzea.
Život sa už zdá byť lepší, ale drobné kriminálne problémy stále prenasledovali našu Emíliu – karmu, totiž, ešte nikto nezrušil.
Jedného večera, v čase najväčšej zápchy, Emília veľmi meškala na dôležité stretnutie, nechala auto a ponáhľala sa na metro. A len čo vystúpila na ulicu, zistila dlhý, brutálny rez na svojej obľúbenej kabelke, a vo vnútri nenašla svoj farebný peňaženka so všetkými dokumentmi, kreditkami a kopou dovolenkových peňazí.
Emília urobila pár hraných vzlykov a bez straty času zavolala svojmu milovanému manželovi (našťastie telefón jej neukradli):
„Ahoj, drahý, budeš sa smiať, no zase ma okradli, pravdepodobne v metre.“
Kamenárska stena sa aktivovala okamžite: „Emília, nerob si starosti, všetko bude v poriadku. Kde si?“
„Pri stanici Námestie SNP.“
„Nezavesuj, ale rýchlo vráť sa do metra a len čo uvidíš akéhokoľvek policajta, daj mu telefón a oddychuj.“
O niečo viac ako minútu neskôr už Emília sedela na policajnej stanici metropolitánu, kde sa okolo nej hemžili nervózni zamestnanci a naliehavo jej ponúkali čaj: zelený, čierny alebo čierny s bergamotom.
A po zhruba dvoch hodinách niekto udýchany a ufučaný, no veľmi šťastný kapitán vrazil dovnútra s ženskou farebnou peňaženkou v ruke.
V peňaženke bolo: všetko, všetko, všetko a dokonca aj peniaze.
Dobré je byť vydatá za generála polície.
