Stalo sa to pred piatimi rokmi. Moja susedka, pani Viera, pochovala svojho manžela Jána, a zostala úplne sama. Nemali deti. Starenka neustále spomínala na svojho milovaného Janka.
Vzali sa tesne pred vojnou. Potom Janko odišiel bojovať, a verná Vierka ho stále čakala. Vrátil sa živý, ale bez ľavej ruky. Veľmi miloval svoju ženu a veľmi si ju vážil. Prisahal, že ju vždy ochráni pred nešťastím, ale nesplnil svoj sľub. Zomrel a nechal ju samu!
Presne na výročie smrti manžela k nej prišiel veľký čierny kocúr. Objavil sa v noci odnikiaľ a žalostne mňaukal pri dverách. Vonku zúrila búrka, vietor hučal, ale akýmisi nepochopiteľnými spôsobmi pani Viera začula to mňaukanie. Vyšla von a uvidela neznámeho kocúra. Oľutovala ho a vpustila ho do domu, dokonca mu dala misku mlieka.
Ale kocúr s hrdým pohľadom odmietol jedlo, prešiel miestnosťami, pozorne si ich prezrel, vybral si miesto na vankúši, usadil sa a zaspal.
Pani Viera ho z nejakého dôvodu nevyhodila a zdriemla si pri ňom. Ráno, keď si kocúra lepšie prezrela, uvedomila si, že nevyzerá ako zatúlaný. Bol čierny ako uhoľ, mal zelené oči a sebavedomý výraz. A ešte jeden podstatný detail: na ľavej prednej labke mu chýbali prsty, akoby ich niekto odtrhol.
“Presne ako môj Janko!” – rozplakala sa starenka.
Kocúr sa jemne vyšplhal na jej kolená a zamňaukal.
“Kocúrik, ako ťa mám pomenovať… Možno to bude Miško?” – spýtala sa ho, hladila ho a škrabkala za uchom.
Kocúr sa strhol a pozrel na pani Vieru takým spôsobom, že ostala zmätená a prekvapená.
OČI MAL ĽUDSKÉ! NIE „AKO ĽUDSKÉ“, ALE PRÁVE „ĽUDSKÉ“!
“Pochopila som. „Miško“ sa ti nepáči. Tak možno, Ferko? Pekné meno!” – vyhlásila narýchlo.
Kocúr nespokojne zamraučal, zoskočil z kolien, zavrčal a sústredene začal škrabal pohovku.
“Dobre, dobre. Zatiaľ ti nebudem dávať meno. Budeš proste Kocúr. Len nechaj tú pohovku na pokoji,” – ticho požiadala starenka.
Kocúr niečo zamručal a so cťou sa pobral do izby.
Tak začali žiť spolu: pani Viera a Kocúr.
Často som starenku navštevovala a ona mi rozprávala úžasné veci o kocúrovi!
V prvom rade, Kocúr ju liečil. Po smrti manžela prekonala pani Viera infarkt a často ju bolelo srdce. Ale stačilo, aby si lehla, a Kocúr hneď priskackal. Jemne sa natiahol na jej hrudi, začal mňaukať a zaspal.
Bolesť zmizla, akoby nikdy ani nebola!
Stal sa aj čudesný prípad! Pani Viera si ľahla. Keď Kocúr sladko mňaukal vedľa nej a zadriemal, ozvalo sa klopanie na dvere. Zodvihla sa a šla otvoriť. Kocúr za ňou. Bol to Viktor, miestny opilec a bitkár. Strčil nohu do dverí a drzo pýtal od pani Viery peniaze na alkohol. Starenka sa snažila odmietnuť, ale chrapúň bol čoraz drzejší. Dokonca začal urážať starenku a hanobiť pamiatku jej milovaného manžela.
Náhle sa Kocúr rozvrčal a skočil na páchateľa. Viktor ho odstrčil, ale Kocúr znovu skočil a len tak-tak mu nevrazil priamo do krku. Viktor sa nakoniec vzdal a odišiel.
Kocúr významne pozrel na pani Vieru svojimi ĽUDSKÝMI očami, zdvihol chvost a s pocitom splnenia povinnosti odišiel do izby.
Jedného dňa sa pani Viera rozhodla zájsť na úrad kvôli drevu a požiadala ma, aby som ju sprevádzala. Do okresného mesta sme sa dostali autobusom. Súhlasila som a skoro ráno som za ňou prišla.
Starenka sedela na posteli v domácich šatách, vyzerala zmätene a dokonca ochromená.
“Pani Viera, prečo nie ste pripravená? Chystajte sa, môžeme ísť na stop,” – navrhla som.
“Katka, nejdem. Prepáč.” – ticho povedala ona.
“Prečo?”
“Neviem, ako to povedať… len sa nesmej… Kocúr mi zakázal ísť.”
“Čože?! Ja som si vzala voľno z práce, a vy tu s vaším kocúrom! Chystajte sa!” – rozhorčene som sa ohradila.
“Počúvaj, Katka. Pripravila som si všetko večer, ľahla som si. Snívalo sa mi, že môj Kocúr so mnou rozpráva. Ako teraz ty… Pozerá na mňa a hovorí:
“Zostaň doma, Vierka. Nemáš tam zajtra chodiť.”
Nemohla som ani slovo povedať! Nie je to o tom, že môj Kocúr hovoril! Nazval ma Vierka! Tak ma nazýval len môj nebohý Janko! A HLAS KOCÚRA BOL PRESNE AKO JANKOV!
A Kocúr potom začal spievať tú pesničku, ktorú Janko miloval:
“Aj tá Dunajská tá voda studená, čo ju jar vyplavuje…”
“Pamätáš, Vierka, spieval som ju, keď som na bojisko odchádzal?”
Nakoniec som sa odhodlala spýtať:
“Janko, si to ty?!”
“A KTO INÝ?! VIDÍM, AKO JE TI ŤAŽKO SAMÉJ, TAK SOM SA VRÁTIL…”
Takže Vierka, upokoj sa a zajtra zostaň doma. Nič dobrého ti tam nepovedia. Drevo ti aj tak dovezú o týždeň. Povedz Ľudmile, aby sa vzdala operácie. Neprežije ju…”
A tak som sa zobudila…”
Nemohla som nič povedať, len som šokovane sledovala, ako sa z úst mi nenápadne vzduch vytrácal.
Potom ma osvietilo:
“Pani Viera, cítite sa dobre? Možno zavoláme „Rýchlu pomoc“? Asi vám vybehlo tlak.”
“Cítim sa skvelo, Katka! Rozprávala som sa s mojím drahým Jankom!” – odpovedala so slzami v očiach a úsmevom susedka.
Skontrolovala som jej tlak. Prekvapivo, ale bol normálny!
Od tej chvíle začala pani Viera volať svojho kocúra Janko. A zvláštne, ale kocúr hneď reagoval na toto meno!
Čoskoro sa predpovede pani Viery (alebo Kocúra?) začali splniť. Autobus, ktorým sme mali ísť do mesta, sa skoro prevrátil v ten istý deň.
Bola poľadovica a autobus sa šmykol, vodič neudržal kontrolu. Našťastie, nikto nezomrel, ale bolo veľa zranených. Náhoda? Možno. A presne o týždeň pani Viera dostala drevo…
Susedka ma požiadala, aby som zavolala Ľudmile, Jankovej neteri, aby sa vzdala plánovanej operácie. Tá však neposlúchla a zomrela priamo na operačnom stole…
OPÄŤ NÁHODA?! To si nemyslím.
A tak žili spolu: pani Viera a jej kocúr Janko. Stále ju liečil a chránil pred nebezpečenstvom. A bol s ňou až do konca jej dní…
Pani Viera sa dožila až do 94 rokov. Zomrela minulý rok. Do poslednej chvíle bola na nohách a stále sa obávala o svojho Janka. Sľúbila som jej, že sa o neho postarám, ak by sa niečo stalo.
Odišla ticho, bez bolesti, vo sne…
Pamätám si, ako kocúr oplakával svoju pani Vieru. Bol už starý a jeho raz nádherný čierny kabát zmenil farbu na sivú.
Tri dni počas toho, ako telo pani Vierky ležalo v dome, Janko neodchádzal od rakvy. VIDELA SOM NA VLASTNÉ OČI, AKO MU TEČÚ SLZY!
Kocúra preklínali, vyháňali, kopali… ale nejako sa vždy objavil zas pri rakve. Sedel a plakal!
Janko sprevádzal svoju milovanú až k hrobu a zostal tam, keď ju pochovali. Pokúšala som sa ho chytiť, aby som ho zobrala k sebe, ale utiekol…
Kocúr zostal na cintoríne, pri hrobe pani Viery a jej manžela. Nechcel ísť so mnou, a tak som ho každý deň navštevovala a kŕmila.
Obávala som sa, ako tam prežije zimu a snažila som sa ho násilím zobrať k sebe domov. Jedného dňa sa mi to podarilo, ale toho istého dňa utiekol, našla som ho opäť na cintoríne.
Zima bola drsná, ale kocúr ju nakoniec prežil. Zomrel skoro na jar. Keď som ako obvykle prišla nakŕmiť Janka, našla som ho na hrobe. Zvinul sa do klbka pri kríži pani Viery, akoby strážil jej pokoj…
Neviem, či bol Janko obyčajný kocúr alebo do neho naozaj vstúpila duša nebohého deda Jána…
Teraz sa veľa hovorí o reinkarnácii, vraj, v ďalšom živote sa človek môže stať kýmkoľvek, aj mačkou.
Neviem, či je to možné. Ale z nejakého dôvodu chcem veriť, že v podobe kocúra žila duša deda Jána. Vrátil sa k svojej milovanej Vierke, aby ju ochránil a zachránil…
A bol s ňou až do konca, ako aj sľúbil.
